In: Slovenská literatúra, vol. 61, no. 5
Tomáš Horváth 
Detaily:
Rok, strany: 2019, 372 - 409
Jazyk: slo
Kľúčové slová:
melancholy, Modernism, death, the loss of meaning
Typ článku: Vedecká štúdia / Studies
DOI: https://doi.org/--
O článku:
V prvej kapitole štúdie poskytujeme výberový prehľad novodobých koncepcií melanchólie (napr. S. Freud, J. Kristeva, S. Žižek, L. Földényi), ako aj niektorých jej literárnych realizácií (napr. Chateaubriand, Amiel, Baudelaire a iní). Z týchto koncepcií abstrahujeme istý invariant existenciálnej nálady melanchólie, ktorým je pripútanosť subjektu (nezriedka na nevedomej úrovni) k istému historickému konštruktu smrti, myslenej ako totálny zánik indivídua, ničota. Táto pripútanosť vedie k strate zmyslu. Pre melancholika je totiž „benefit“ z konečného, efemérneho života, ako ho formuloval napríklad V. Jankélevitch, neprijateľný. Naopak, konečný zánik retrográdne vymazáva prežitý život: ak zanikne individuálna autobiografická pamäť na tento život, tento život sa vymaže, akoby nikdy ani nebol – a zánik ho vymazáva nie ako minulý, už prežitý, zavŕšený, ale potiera ho ako práve prežívaný život. Život preto už nemôže byť v prítomnosti žitý. Práve zato, že život nevyhnutne absolútne skončí, stáva sa pre melancholika neznesiteľným, vždy už strateným. V nasledujúcich dvoch kapitolách analyzujeme modality modernistickej melanchólie v dvoch literárnych textoch slovenských modernistických autorov.
The first chapter of the paper provides a selective overview of the modern concepts of melancholy (e.g. S. Freud, J. Kristeva, S. Žižek, L. Földényi) as well as some of its literary forms (e.g. Chateaubriand, Amiel, Baudelaire etc.). The concepts contain a certain invariant of an existential melancholy mood, which is the state of a subject being attached (often unconsciously) to a certain historical idea of death seen as the ultimate end of an individual, nothingness. This attachement leads to the loss of meaning. For a melancholic person, the „benefit“ from a finite ephemeral life as, for example, once formulated by V. Jankelevitch, is just unacceptable. On the contrary, the ultimate end deletes the lived life in reverse order: if an individual autobiographic memory of this life ceases to exist, this life is deleted as if it had never existed – and the end deletes it as a life being lived rather than one already been lived, past, finalized. Therefore life cannot be lived at present any more. And because life has an inevitably ultimate end, it becomes unbearable, always already lost for a melancholic person. The next two chapters analyse the modalities of Modernist melancholy in two pieces of writing by Slovak Modernist authors.
Ako citovať:
ISO 690:
Horváth, T. 2019. Modernistická melanchólia. In Slovenská literatúra, vol. 61, no.5, pp. 372-409. 0037-6973. DOI: https://doi.org/--
APA:
Horváth, T. (2019). Modernistická melanchólia. Slovenská literatúra, 61(5), 372-409. 0037-6973. DOI: https://doi.org/--
O vydaní:
Publikované: 30. 1. 2019