Aktuality

Pribinov kríž I. triedy Antonovi Habovštiakovi

Vložil(a): V. Hák, 7.1.2005, videné 3179-krát

Poprednému slovenskému jazykovedcovi, dialektológovi a slavistovi ho 1. januára udelili in memoriam.

PhDr. Anton Habovštiak, CSc., nositeľ Zlatej plakety Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách, nečakane skonal 14. apríla 2004. Do svojich posledných chvíľ neustával v mnohoaspektových tvorivých a kultúrno-spoločenských aktivitách, rozdával pri svojich početných vystúpeniach a stretnutiach s mládežou i staršími čitateľmi optimizmus, prameniaci z viery v silu slova a z lásky k materinskému jazyku i rodnému nárečiu. Odbornej societe spontánne odovzdával všetko, čo počas dlhých rokov bádateľskej činnosti v jazykovede – i spisovateľskej práce v literatúre – vyskúmal a vytvoril. Ešte začiatkom marca tohto roku sa plný tvorivých plánov prihováral širokému okruhu svojich kolegov, priateľov a známych v Klube spisovateľov pri príležitosti prezentácie svojich dvoch najnovších knižných publikácií, z ktorých najmä spomienkovo či bibliograficky ladená „Túžba po poznaní“ približuje jeho životné osudy i rozsiahle dielo.

Na počiatku fyzického a neskôr i bádateľského a tvorivého života Antona Habovštiaka stála jeho nevyčerpateľne inšpirujúca Orava. Rodák z Krivej v okr. Dolný Kubín (narodil sa 22. septembra 1924) začal zapisovať nárečové texty z tejto oblasti ešte ako poslucháč Filozofickej fakulty UK v Bratislave (v r. 1946-1951 tu študoval slovenský a francúzsky jazyk). Svoju prvú štúdiu z r. 1948 (Stredoslovenské ä, ä na rozhraní dolnej a strednej Oravy), ktorá predznamenala či predurčila centrum jeho bádateľského i tvorivého autorského záujmu a stála na počiatku bohatej, viac ako polstoročnej publikačnej aktivity, venoval prirodzene svojmu rodnému kraju. Bytostná spätosť A. Habovštiaka s Oravou bola signifikantná pre celú jeho ďalšiu, nielen jazykovednú, ale aj umeleckú tvorbu. Na základe ľudových motívov napísal viacero zbierok rozprávok a povestí, bohato a funkčne využívajúcich hlbokú studnicu nárečovej lexiky, frazeológie a syntaxe i pozitívne etické posolstvo ústne tradovaných príbehov. Pri slovakistických i slavistických výskumoch stále zohráva významnú úlohu jeho publikácia Oravci o svojej minulosti (1983). Toto nezvyčajne kultúrne a kultivované vlastivedné čítanie priamo vyrastá z reči a slovesnosti oravského ľudu. K nárečovým textom pripojil autor aj krátky slovníček. Je nepochybné, že všetky v ňom zaregistrované nárečové slová sú spracované aj v komplexnom Oravskom nárečovom slovníku, ktorý sa, žiaľ, napriek veľkému úsiliu zatiaľ nepodarilo vydať knižne.

Pre slovenskú i slovanskú lingvistickú obec i pre širšiu kultúrnu verejnosť reprezentovali Anton Habovštiak a dialektológia dva ťažko oddeliteľné pojmy. Bez neho si nebolo možné predstaviť slovenskú dialektológiu; bez celoživotného koncentrovaného záujmu o slovenské nárečia by Anton Habovštiak nebol býval sebou samým. Tento záujem sa v priebehu jeho dlhodobej bádateľskej činnosti reflektoval v širokom výskumnom zábere. Tvoril v žičlivom prostredí, podmieňujúcom a umožňujúcom jeho dlhodobý širokospektrálny tvorivý rozlet a mnohostrannú angažovanosť. Po celý život sa mohol opierať o pevné rodinné zázemie, stimulujúce životné hodnoty a istoty, vyrovnané etické kritériá.

V súvislosti s prípravou a realizáciou veľkého a originálneho projektu, Atlasu slovenského jazyka, sa prirodzene dostávalo do popredia štúdium územného rozšírenia jednotlivých jazykových javov. Na tvorbe I. zväzku tohto diela, ktorý predstavil zemepisne diferencované hláskové javy, participoval A. Habovštiak ako spoluautor; IV. zväzok ASJ (1984), venovaný zobrazeniu a komentovaniu lexikálno-sémantických územných diferenciácií, pripravil autorsky už sám. Dôkladná analýza spracúvaného materiálu (z významovej stránky sú to pomenovania najzákladnejších reálií súvisiacich s človekom a jeho ekotopom) našla svoj odraz aj vo viacerých samostatných štúdiách, interpretujúcich dichotomockú a trichotomickú lexikálnu diferenciáciu slovenských nárečí vo svetle jazykového zemepisu.
Poznatky a skúsenosti získané pri tvorbe národného atlasu Anton Habovštiak pretavil a zúročil aj vo veľkom medzinárodnom kolektíve, pripravujúcom Slovanský jazykový atlas. Dlhé roky aktívne pracoval v lexikálnej sekcii tohto makroprojektu; v súvislosti so svojou autorskou účasťou riešil teoretické i praktické problémy lexikálnej a sémantickej diferenciácie jazykov skúmaného areálu (i jej plastického zobrazenia na mapách) zo širšieho slavistického hľadiska. Využil materiál získaný pomocou atlasového dotazníka na rozsiahlom slovanskom (i neslovanskom) území a pripravil sériu príspevkov, publikovaných v domácich i zahraničných periodikách i v príležitostných zborníkoch. V poslednom období svojho aktívneho členstva v komisii publikoval z tohto okruhu napr. štúdie Názvy pohanky (Fragopyrum) v slovenčine a v slovanských jazykoch (1984), Lexémy cap a kozol v slovanských jazykoch (1985), Slová rataj a pachar v slovenčine a v slovanských jazykoch (1987), Borievka obyčajná (Juniperus comunnis) v západoslovanských jazykoch (1988), Názvy borovica a sosna zo slovakistického a slavistického aspektu (1990), Slovenské názvy dobytka v slovanskom kontexte (1991) a iné.

K bratislavskému XI. medzinárodnému zjazdu slavistov vyšla r. 1993 monografia A. Habovštiaka nazvaná Zo slovensko-slovanských lexikálnych vzťahov (so zreteľom na lingvistickú geografiu). V 12-tich kapitolách tejto knihy zhrnul výsledky svojich výskumov z oblasti areálovej lingvistiky. Na vybraných príkladoch dokumentoval špecifické a pozoruhodné akoby centrálne postavenie slovenčiny medzi slovanskými jazykmi a jej svojský osobitný kontinuitný vývin.

Obdivuhodná pracovná aktivita Antona Habovštiaka nijako nepoľavila ani po istej vonkajšej „zmene štatútu“, po jeho odchode z materského (a jediného) pracoviska v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV. Skôr naopak; získala nové dimenzie i realizačné možnosti. Ako člen autorského kolektívu Slovníka slovenských nárečí I (1994) mal možnosť samostatne rozvinúť svoju lexikografickú prax; zúročil ju najmä pri príprave troch dielov edície krátkych slovníkov slovenských nárečí. Okrem Krátkeho slovníka nárečia slovenského oravského (1995) pripravil aj podobný Slovník Pivnice vo Vojvodine (1997) a Slovník Slovákov v Gornej Mitropoli v Bulharsku (1998). Naďalej neúnavne referoval, besedoval, oponoval, popularizoval, písal do dennej tlače. Ani v tomto období nezabúdal na svoje oravské dominanty; pomáhal pri tvorbe monografií o jednotlivých oravských obciach (Zázrivá, Oravská Lesná, Námestovo, Krušetnica, Oravská Polhora, Hruštín, Novoť, Oravská Jasenica, Vavrečka, Nižná), do ktorých pripravil kapitoly o nárečiach (s príslušnými textami). V poslednom období rozšíril aj svoju umeleckú paletu. Okrem ďalších zbierok rozprávok a povestí (Povesti o Oravskom zámku, 1994; Povesti oravskej doliny, 2000; Slovenské povesti II, 2003) obohatil slovenskú literatúru o tituly s náboženskou kresťanskou tematikou (Sestra Zdenka, 2003).

Anton Habovštiak preniesol svoju duchovnú postať na iné miesta; nasledujúcim generáciám však zanechal výrazný a nesuplovateľný odkaz vo svojom mnohoaspektovom a rozkošatenom diele. Slovenskej i slovanskej dialektológii v ňom patrí popredné a nezastupiteľné miesto.

Ivor Ripka

Príloha

PhDr. Anton Habovštiak, CSc.