Facebook Instagram Twitter RSS Feed PodBean Back to top on side

Tvárnosť Šikulovej ranej prózy

In: Slovenská literatúra, vol. 56, no. 5-6
Vladimír Barborík Číslo ORCID

Details:

Year, pages: 2019, 345 - 380
Language: slo
Keywords:
NARRATION, NARRATOR, SUBJECT, SHORT FICTION
Article type: Vedecká štúdia / Study
About article:
Štúdia materiálovo vychádza z prvých dvoch poviedkových zbierok Vincenta Šikulu Na koncertoch sa netlieska a Možno si postavím bungalow (obe vyšli v roku 1964). Jadrom práce je analýza kategórie rozprávača, kľúčového prvku Šikulovej prozaickej tvorby. V tejto súvislosti ide najmä o pozíciu rozprávača v „rozprávanom“ svete, o jeho postoj k tomu, o čom vypovedá. V ranom období Šikulovej prozaickej tvorby možno rozlíšiť dve divergentné a zároveň kooperujúce línie narácie. Prvá je sústredená na výpoveď o sebe, na expresiu, teda na prozaické zvecnenie vnútorného stavu („Ja expandujúce do sveta“: obsadzovanie sveta subjektom), pre ktorý je charakteristický predovšetkým pocit krivdy, ublíženosti: subjektívna hypostáza zásadným spôsobom ovplyvňuje aj plán vonkajšieho prostredia a plán deja. Paralelne s touto líniou rozvíja Šikula protikladný prístup, v ktorom rozprávač venuje pozornosť iným, predovšetkým ľuďom zo spoločenského marga („poníženým a urazeným“): rozprávačský subjekt – bez toho, aby zanikal – tu uvoľňuje priestor iným („Ja otvárajúce sa svetu“). Ide tu nielen o dve protikladné koncepcie narácie, ale aj subjektu – tá druhá sa približuje charakteristike, ktorú v súvislosti so subjektom vyslovil francúzsky filozof Rémi Brague: „Nie som nič, nie som nič iného než tento pohyb miznutia, ktorý uvoľňuje miesto úhrnu toho, čo je.“
The study deals with the first of two collection of short stories written by Vincent Šikula Na koncertoch sa netlieska (It Is Not To Clap During The Concert) a Možno si postavím bungalow (I May Build Up A Bungallow). Both of them were published in 1964. Analysis of the category of narrator is a core of the work. The narrator is a key element in Šikula´s fiction. It is mainly about a position of the narrator in the narrative, about his attitude to the event he talks about. In the early period of Šikula´s fiction we can determine two both divergent and co-operative lines of narration. The first one is focused on depiction about it itself, on expression, prosaic objectification of the inner condition (“Me expanding to the world: depiction of the world by the subject) for which the feeling of injustice is characteristic: subjective hypostasis in major way makes an influence in the plan of depiction of the outward setting as well as the plan of the plot. Similarly with that line Šikula develops also a contradictory approach, in which the narrator pays attention to others, mainly to people representing social majority (“humiliated and offended“): subject of the narrator – without being excluded – makes a space for others (“Me is opened to the world“). There are not only two contradictory concepts of narration, but also of the subject. The second one becomes similar to characteristics, which was in regard with subject said by a French philosopher Rémi Brague: “I am nothing, I am not more than that movement of disappearing, which makes a free space for integration of that what it is.“
How to cite:
ISO 690:
Barborík, V. 2019. Tvárnosť Šikulovej ranej prózy. In Slovenská literatúra, vol. 56, no.5-6, pp. 345-380. 0037-6973. DOI: https://doi.org/--

APA:
Barborík, V. (2019). Tvárnosť Šikulovej ranej prózy. Slovenská literatúra, 56(5-6), 345-380. 0037-6973. DOI: https://doi.org/--
About edition:
Published: 16. 1. 2019