In: Slovenské divadlo, vol. 54, no. 4
Jan Vedral
Details:
Year, pages: 2006, 523 - 529
Keywords:
čas a priestor v dráme - aristotelovská jednota - temporálne súvislosti - dramaturgia ako prienik rozličých časov a priestorov
Article type: štúdia
About article:
Popredný český dramatik strednej generácie, dlhoročný dramaturg a vysokoškolský pedagóg (Praha, Banská Bystrica) Jan Vedral, reaguje vo svojej štúdii na problém, s ktorým sa stretáva vo svojej dramaturgickej praxi: Akoby "dôkladná dramaturgia" textu, ktorá sa dôsledne usiluje o logické usporiadanie dejových udalostí do sujetu z hľadiska ich kauzálne temporálnych súvislostí a "rozloženie" tohto sujetu do adekvátneho umelého časopriestoru dramatického či divadelného diela, viedla jednak k takpovediac exponenciálnemu rastu prediktability riešení, ale súčasne spôsobovala i neschopnosť generovať nové významy. Práca dramaturga s autorským textom (a to rovnako s textom novým, pri ktorého vzniku dramaturg funguje ako autorovo objektivizujúce zrkadlo, ako s textom klasickým, kde je dramaturg v ideálnom prípade objektivizujúcim zrkadlom režisérovej interpretácie) je práca na odhaľovaní zmyslu, nie na jeho projektovaní, určovaní či injektovaní. Je to autor, kto do diela ukladá zmysel, ale pretože to robí celou svojou osobnosťou, vedome i nevedome, môže mu dramaturg pomôcť, aby si uvedomil, čo napísal (nie čo chcel napísať), respektíve aké obsahové možnosti jeho dielo objektívne obsahuje a ktoré z nich odovzdáva ako posolstvo.
Hocako sa Brecht nazdáva, že svojim epickým divadlom popiera aristotelovskú jednotu deja, robí práve toto: vyberá z mnohého to, čo sa - z hľadiska kontextu, ktorý má na zreteli - zdá byť udalosťou. Udalosť nesie významový potenciál, je často otázkou, hádankou, ktorá potrebuje vylúštenie. Aby sa udalosti dali v sujete akosi usporiadať, musíme ich sledovať vo vymedzenom časopriestore. Pod slovkom "vymedzený" chápem na jednej strane istú, ľudskými možnosťami limitovanú prehľadnosť terénov (horizonty), z ktorých sú udalosti vyberané, ale súčasne i ľudskými zmyslami vnímateľný rozsah diela, v ktorom sú zobrazené. Pozitivistické vedecké smerovania, spupnosť kategorizujúceho ľudského rozumu, univerzalistická koncepcia úplnej poznateľnosti a všeobecnej naučiteľnosti sveta je však už niekoľko desiatok rokov v hlbokej kríze. Postmoderna nie je bujný zhubný nádor na starej dobrej európskej kultúre, je to zasmradnutý kvietok ktorý rastie na zdochline tejto kultúry a čerpá z nej živiny.
Autor svoju štúdiu uvádza ako úvodný vstup do problematiky a redakcia má prísľub ďalších čiastkových pkračovaní.
A prominent Czech dramatist of the middle generation, a long time literary adviser and university educationist (Prague, Banská Bystrica) Jan Vedral, is in his study reacting upon a problem occurig in his praxis of a literary advisor: Like „ a sound dramaturgy“ of the text which aims thoroughly at a logical arrangement of scenic events from the point of view of their casual temporary continuity and the „sujet layout“ into the adequate artificial time-space of a dramatic or theatrical work of art, has lead into ,as it were, an exponential predictability increase of solutions, bringing about at the same time also inabilty to generate new meanings. The work of a literary advisor with the author´s text (applying identically to a new text where, within its creation, the literary advisor functions as a mirror to objectively reflect the author, and also to a classical text, where the literary advisor acts, in the event of an ideal case, as an objective reflection of the interpretation produced by a director) is the work related to revealing of the sense, not its projecting, determining or injecting. It is upon the author to establish the sense, using his/her whole personality and this is why the literary advisor can - either consciously or non consciously - help him understand the essence of what he produced (not what he was aiming at when writing), or what is the objective content value of his work of art, and which part is offered to be a message.
However Brecht reckons to deny the Aristotelian uniformity of the story through his epic theatre, what he is doing in fact is this: he is selecting from the variety - from the point of view of the context focused on – the issue which seems to be the event itself. The event bears the potential of meaning, very often in a form of a question, or a puzzle needed to be resolved. In order to be able to sequence the events in the motif, we have to watch them in a limited time-space. The word „limited“ is to my understanding either certain, by human possibilities limited transparency of terrains (horizons), which serve to provide events, but at the same time also the range of work of art perceived by human senses, where these events are pictured. A positive scientific routing, haughtiness of the human categorizing reason, universalistic conception of an entire recognition and general learnability of the world has already been facing a crisis lasting several decades. The postmodern art is not a malignous tumour on the good old European culture, it is a malodourous flower growing at the carrion of this cultute drawing on from its nutritives.
The author is ushering his study as an introductory entry into the issue and the editorial office has achieved a promise of further partial follow ups on this subjet.
How to cite:
ISO 690:
Vedral, J. 2006. Horizont udalostí. In Slovenské divadlo, vol. 54, no.4, pp. 523-529. 0037-699X.
APA:
Vedral, J. (2006). Horizont udalostí. Slovenské divadlo, 54(4), 523-529. 0037-699X.