„Na počiatku bolo slovo...“ – Soňa Lesňáková (1932 – 2021)
Vo veku 89 rokov 28. októbra 2021 zomrela PhDr. Soňa Lesňáková, CSc. (rod. Vilhanová). Posledná rozlúčka so zosnulou bude v piatok 5. novembra 2021 o 14.45 hod. v bratislavskom krematóriu.
„Na počiatku všetkých veľkých a blahodarných činov bolo a dodnes je slovo, z ktorého sa rodia takéto činy. Slovo ako výraz umu, vôle i tvorivej schopnosti, ako vyjadrenie aktívneho vzťahu, vzájomnosti a porozumenia medzi rozumnými bytosťami, a to aj vtedy, ak sa vyjadrujú bez slov alebo slovami odlišného pôvodu, ale napriek tomu si chcú porozumieť a navzájom komunikovať.“ Práve týmito slovami začína Soňa Lesňáková úvodnú štúdiu Na počiatku bolo slovo (1825 – 1918) v knižke Ruská literatúra v slovenskej kultúre v rokoch 1825 – 2015 (VEDA 2017, s. 9). Bola to vedkyňa, ktorá si svoju erudíciu nikdy nenechávala pre seba – do konca svojho aktívneho pôsobenia v Ústave svetovej literatúry SAV bola nielen bádateľkou objavujúcou nové fakty a ich súvislosti, ale aj vyhľadávanou redaktorkou literárnovedných publikácií predovšetkým komparatistického a translatologického charakteru.
Soňa Lesňáková sa narodila 13. apríla 1932 vo Vrútkach, v čase, keď v medzivojnovom Československu toto mesto predstavovalo jeden z najvýznamnejších železničných uzlov, bol to priestor, kde sa stretávali rozličné cesty a krížili rozličné vplyvy. Zdá sa, že práve rozličnosť podnetov v tom najlepšom poznamenala aj Soňu Lesňákovú, ktorá po celý svoj život neprestávala vnímať hodnoty tradičného a zároveň s pochopením prijímať a skúmať nové.
Vyštudovala odbor ruský jazyk a literárna veda na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity, resp. Univerzity Komenského v Bratislave. Aj keď po skončení fakulty fakticky stále zotrvávala na tom istom pracovisku, vzhľadom na jeho inštitucionálne metamorfózy pracovala od roku 1954 pod niekoľkými rôznymi hlavičkami až do odchodu do dôchodku v roku 1999. O roku 1991 pôsobila ako vedúca vedecká pracovníčka v Ústave svetovej literatúry SAV. Celým svojím profesionálnym životom bola tak Soňa Lesňáková príkladom obdivuhodnej vernosti: odboru i inštitúcii.
Vo svojej vedeckej práci sa sústredila na skúmanie slovensko-ruských literárnych vzťahov od konca 19. storočia po súčasnosť s dôrazom na kontaktné vzťahy a typologické súvislosti. Jej práce boli vždy založené na výskume archívnych či časopiseckých prameňov. Už prvá monografia Gorkij v slovenskej kultúre (1961) dokumentuje tento prístup. Lesňákovej neproklamovaná ukotvenosť v slovenskom kultúrnom priestore je zreteľná i v druhej monografii Cesty k realizmu. J. G. Tajovský a ruská literatúra (1971). V nasledujúcej knihe desiatich štúdií Slovenská a ruská próza. Kontakty a preklady (1983) okrem typologických súvislostí dvoch literatúr kompetentne pertraktovala prekladateľskú problematiku. Za viac ako štyri desaťročia mnohokrát reprezentovala slovenskú literárnovednú komunitu na podujatiach doma i v zahraničí.
Popri vedeckovýskumnej práci sa dlhé roky venovala aj editorskej, redaktorskej a prekladateľskej činnosti. Skúsenosti v tomto zmysle nadobúdala od 80. rokov najmä v spolupráci s Dionýzom Ďurišinom ako vedecká redaktorka i prekladateľka ruskojazyčných štúdií viacdielneho komparatistického projektu Osobitné medzinárodné spoločenstvá 1 – 6 a slovensko-talianskeho projektu Il Mediterraneo. Una Rete Interletteraria/Stredomorie. Medziliterárna sieť (Rím 2000).
Ešte v 90. rokoch sa S. Lesňáková vedecky vracia k problematike prekladateľstva ako spoluautorka a redaktorka troch publikácií K otázkam teórie a dejín prekladu na Slovensku I, II, III (1993, 1994, 1995), ale predovšetkým ako spoluautorka fundamentálnej práce o ruskej literatúre v slovenskej kultúre Ruská literatúra v slovenskej kultúre v rokoch 1836 – 1996 (1998). A po jej vyjdení po ďalšej heuristickej práci vo viacerých štúdiách precizovala vlastné zistenia i niektoré tvrdenia spoluautoriek. Všetky tieto poznatky pretavila i do druhého vydania spomínanej publikácie Ruská literatúra v slovenskej kultúre v rokoch 1825 – 2015 (2017). Jej posledné vedecké aktivity akoby symbolicky tvorili istý oblúk: Od začiatku príprav Slovníka slovenských prekladateľov umeleckej literatúry. 20. storočie (A – K, 2017, L – Ž, 2019) sa ako autorka hesiel v zošrotovanom Slovníku slovenských spisovateľov v normalizačných rokoch aktívne zúčastňovala na vedeckých diskusiách.
Mohli by sme ešte dlho vymenúvať jej „veľké a blahodarné“ činy, mohli by sme hovoriť o tom, že bola odmenená Striebornou i Zlatou čestnou plaketou SAV (1982,1994), ale nijako sa do slov nezmestí Sonina vernosť, pracovitosť, úprimnosť a čestnosť, jej kolegialita, tolerancia a empatia vo vzťahu k ľuďom i k textom... Jej slovo malo váhu i silu. A pre mnohých z nás, pre kolegyne a kolegov to bolo slovo Učiteľa.
Česť jej pamiatke!
Text: Mária Kusá, Ústav svetovej literatúry SAV