Na návšteve v tisícročnom pralese
25. 4. 2005 | videné 3452-krát
Stretnutie vedenia SAV a Poľskej akadémie vied v Białowieži.
Delegácia predsedníctva SAV bola v dňoch 19.-21. apríla na pozvanie vedenia Poľskej akadémie vied (PAN) na pracovnej návšteve v Białowiežskom národnom parku. Toto stretnutie nadväzovalo na vlaňajšiu návštevu vedenia PAN v Starej Lesnej v rámci koncepcie nadštandardných vzťahov oboch akadémií. V delegáciách boli obaja predsedovia akadémií, prof. Štefan Luby a prof. Andrzej Legocki, v civile genetik. Z našej strany boli v 17-člennej skupine aj podpredsedovia SAV prof. Ján Slezák, prof. Fedor Čiampor a ďalší členovia predsedníctva, z poľskej podpredsedovia PAN prof. Janusz Lipkowski (odborník v supramolekulovej chémii), prof. Jan Strelau (psychológ) a ďalších vyše 20 členov.
Náš príchod do cieľa bol hneď zrána poznačený zdržaním na hraničnom prechode v Mníšku nad Popradom. Pretože nie všetko, čo je na mape, je skutočne aj priechodné, stratili sme tým vyše dve hodiny a naša trasa nakoniec viedla cez Svidník a Dukliansky priesmyk. Po ceste boli ešte dve zastávky v Sandomierzi a Lubline, ktoré sú zaujímavé svojimi obnovenými historickými mestskými jadrami. Aj preto sme namiesto plánovaného podvečera dorazili do Białowieže až v hlbokej noci.
Nasledujúci deň nás už ráno čakala pred hotelom karavána fiakrov. Poľskí kolegovia nám ukázali časť blízkeho Białowiežského národného parku, vyhláseného v roku 1921 za prísnu prírodnú rezerváciu. Toto územie patrilo od 14. storočia striedavo poľským kráľom a ruským cárom. Na vozoch, ťahaných koňmi, sme sa dostali do tamojšieho pralesa, v ktorom je príroda už vyše pol tisícročia ponechaná na prirodzený vývoj bez vonkajších zásahov človeka. Preto je tam napríklad dosť pováľaných stromov a chránené sú aj živočíšne druhy, považované ináč za škodlivé. Vstup je možný iba pešo, vozmi, na bicykloch alebo na koňoch, psi a benzínové motory (autá aj píly) majú vstup prísne zakázaný. V tejto časti rezervácie bol aj zámok ruských cárov, ktorý však koncom 2. svetovej vojny vyhorel. V zámockom parku z 19. storočia rastie na ploche 48 hektárov ďalších 90 druhov stromov a kríkov, sú však cudzieho pôvodu – väčšinou z Ázie a Južnej Ameriky.
Prales je na východnej hranici Poľska, ktorému patrí asi 600 km², Bielorusku asi 900 km². Keďže hranicu s Lukašenkom tvoria valy ostnatého drôtu, medzi ktorými je aj povedomý pás pooranej zeme, migrácia zveri sa netýka vysokej, nanajvýš len vtákov a možno i zajacov. Fauna aj flóra na poľskej strane pralesa je však mimoriadne pestrá. Žije tu 60 druhov cicavcov, medzi nimi vlky, líšky, rysy, bobry, ale i 12 druhov netopierov, asi 120 druhov vtákov (z toho 12 druhov dravých) a 24 druhov rýb. Pestrá je i vegetácia: približne tisíc druhov rastlín, 4 000 druhov húb, vyše 200 druhov machov atď. V tom je vyše 20 druhov stromov, napríklad dubov, hrabov, líp, briez, jaseňov a jedlí, na ústupe sú ojedinelé borovice. Nájdu sa tu aj 800-ročné stromy, niektoré zas majú viac ako 50 metrov výšky a priemer kmeňa vyše dvoch metrov. Legenda spomína, že pod jedným z tunajších dubov odpočíval už poľský kráľ Wladysław Jagiełło v roku 1410 po bitke pri Grunwalde. Vo veku asi 500 rokov ho vyvrátila víchrica, ale leží tu dodnes.
Popoludní boli v pracovnej časti programu prednášky o činnosti Ústavu krajinnej ekológie SAV a o ochrane prírody a lesa. Ing. Július Oszlányi, CSc. vystúpil s príspevkom „Biodiverzita a ekológia v národných parkoch a biosférických rezerváciách“ a Ing. Peter Zach, CSc. hovoril na tému Ekológia lesných ekosystémov na Slovensku. O novembrovej prírodnej katastrofe vo Vysokých Tatrách referoval Ing. Viliam Novák, DrSc. a bilanciu spolupráce medzi ústavmi SAV a PAN zhrnula Ing. Mária Ružová. Poľské príspevky nám predstavili výskum biodiverzity a rastlinnú ekológiu na Botanickom ústave PAN v Krakove (prof. Zbigniew Mirek) a biodiverzitu ekosystémov, ich pôvod a funkciu (prof. Janusz Uchmański, Centrum ekologického výskumu PAN). Po prednáškach sa rozvinula široká odborná diskusia v angličtine, k predneseným príspevkom a rozvoju ďalšej vzájomnej spolupráce. Reč bola aj o spoločných projektoch v 7. RP EÚ v časti kooperácia a idey. Viacerí naši aj poľskí účastníci neskôr potichu podotkli, že sme sa mohli pokojne dohovárať aj svojimi rodnými jazykmi. Večer nám hostitelia pripravili posedenie pri ohni s opekaním, spojené s miestnym hudobným folklórom.
Druhý deň bol venovaný návšteve tamojšieho Výskumného ústavu cicavcov (Mammal Research Institute) PAN. Činnosť ústavu nám predstavil jeho riaditeľ prof. Jan Marek Wójcik a dejiny Białowiežského pralesa priblížila prof. Bogumiła Jędrzejewska a Mgr. Tomasz Samojlik. V prezentácii zazneli zaujímavosti o vplyve človeka na vývoj pestrosti rastlinných a živočíšnych druhov: v stredoveku ešte nachádzali obživu v pralese drevorubači, budovali sa tam cesty, roľníci rozširovali plochy lúk i poľnohospodárskej pôdy. Včelári zasa mali na svedomí občasné požiare, keď vydymovali včely z úľov, vydlabaných do dubových kmeňov. Celú túto premenu so zmenami fauny a flóry mapujú tunajší biológovia spolu s archeológmi. Najstaršie stopy ľudskej činnosti tu pochádzajú už zo strednej doby kamennej, z 5.-4. tisícročia pred naším letopočtom. Archeológovia pracujú mimoriadne opatrne, všetku vykopanú hlinu po vyňatí nálezov vracajú späť. Z 3.-4. storočia n. l. sa tu zachoval detský hrob, ktorý pravdepodobne patril kultúre germánskych Gótov. Slovanské pamiatky – strieborné a bronzové náušnice – sa datujú od 13. storočia. Prezreli sme si priestory nového ústavu s moderným prístrojovým vybavením, redakciou odborného časopisu Acta Theriologica, knižnicou i archívom.
V závere sme mali možnosť uvidieť živé zubry aj zoči voči: v obore, kde spolu s nimi žijú aj iné divé zvieratá. Okrem nich tu žije napríklad črieda tarpanov – potomkov predhistorického druhu divých koní, ktorý vo voľnej prírode vyhynul už koncom 19. storočia, a ďalšie unikáty. Zubry v Białowiežskom pralese vlastne vyhynuli už v roku 1919, avšak nasadili ich sem znovu o desať rokov neskôr. Vojnu prežilo 17 jedincov, stádo sa postupne rozrastalo a tak ich v roku 1952 mohli začať vypúšťať do voľnej prírody. Dnešný stav je asi 300 kusov. Najväčším exemplárom v obore však nie je zubor (inak najväčší čistokrvný európsky cicavec), ale jeho kríženec s kravou. Na inom mieste tunajšieho pralesa je územie, vyhradené zubrom, kam verejnosť nemá prístup. V Poľsku sa chovu zubrov darí, takže v niektorých iných rezerváciách je už povolený dokonca aj ich obmedzený odstrel. V Białowieži, ktorá je bokom od priemyslu, sú však na obnovenie genofondu najlepšie podmienky.
Lúčenie potom prinieslo vzájomné prísľuby, že podobné pracovné i spoločenské kontakty by sme mali rozvíjať do šírky aj do hĺbky. Jednou z možností bola aj pohotová ponuka pre našich mladých vedcov, aby sa zúčastnili na letných táboroch v Poľsku – týka sa napríklad ešte v tomto roku matematikov, archeológov, etnológov a na budúci rok aj fyzikov. Na budúci rok dostali poľskí hostitelia pozvanie na návštevu ústavov SAV v Košiciach.
Delegácia predsedníctva SAV bola v dňoch 19.-21. apríla na pozvanie vedenia Poľskej akadémie vied (PAN) na pracovnej návšteve v Białowiežskom národnom parku. Toto stretnutie nadväzovalo na vlaňajšiu návštevu vedenia PAN v Starej Lesnej v rámci koncepcie nadštandardných vzťahov oboch akadémií. V delegáciách boli obaja predsedovia akadémií, prof. Štefan Luby a prof. Andrzej Legocki, v civile genetik. Z našej strany boli v 17-člennej skupine aj podpredsedovia SAV prof. Ján Slezák, prof. Fedor Čiampor a ďalší členovia predsedníctva, z poľskej podpredsedovia PAN prof. Janusz Lipkowski (odborník v supramolekulovej chémii), prof. Jan Strelau (psychológ) a ďalších vyše 20 členov.
Náš príchod do cieľa bol hneď zrána poznačený zdržaním na hraničnom prechode v Mníšku nad Popradom. Pretože nie všetko, čo je na mape, je skutočne aj priechodné, stratili sme tým vyše dve hodiny a naša trasa nakoniec viedla cez Svidník a Dukliansky priesmyk. Po ceste boli ešte dve zastávky v Sandomierzi a Lubline, ktoré sú zaujímavé svojimi obnovenými historickými mestskými jadrami. Aj preto sme namiesto plánovaného podvečera dorazili do Białowieže až v hlbokej noci.
Nasledujúci deň nás už ráno čakala pred hotelom karavána fiakrov. Poľskí kolegovia nám ukázali časť blízkeho Białowiežského národného parku, vyhláseného v roku 1921 za prísnu prírodnú rezerváciu. Toto územie patrilo od 14. storočia striedavo poľským kráľom a ruským cárom. Na vozoch, ťahaných koňmi, sme sa dostali do tamojšieho pralesa, v ktorom je príroda už vyše pol tisícročia ponechaná na prirodzený vývoj bez vonkajších zásahov človeka. Preto je tam napríklad dosť pováľaných stromov a chránené sú aj živočíšne druhy, považované ináč za škodlivé. Vstup je možný iba pešo, vozmi, na bicykloch alebo na koňoch, psi a benzínové motory (autá aj píly) majú vstup prísne zakázaný. V tejto časti rezervácie bol aj zámok ruských cárov, ktorý však koncom 2. svetovej vojny vyhorel. V zámockom parku z 19. storočia rastie na ploche 48 hektárov ďalších 90 druhov stromov a kríkov, sú však cudzieho pôvodu – väčšinou z Ázie a Južnej Ameriky.
Prales je na východnej hranici Poľska, ktorému patrí asi 600 km², Bielorusku asi 900 km². Keďže hranicu s Lukašenkom tvoria valy ostnatého drôtu, medzi ktorými je aj povedomý pás pooranej zeme, migrácia zveri sa netýka vysokej, nanajvýš len vtákov a možno i zajacov. Fauna aj flóra na poľskej strane pralesa je však mimoriadne pestrá. Žije tu 60 druhov cicavcov, medzi nimi vlky, líšky, rysy, bobry, ale i 12 druhov netopierov, asi 120 druhov vtákov (z toho 12 druhov dravých) a 24 druhov rýb. Pestrá je i vegetácia: približne tisíc druhov rastlín, 4 000 druhov húb, vyše 200 druhov machov atď. V tom je vyše 20 druhov stromov, napríklad dubov, hrabov, líp, briez, jaseňov a jedlí, na ústupe sú ojedinelé borovice. Nájdu sa tu aj 800-ročné stromy, niektoré zas majú viac ako 50 metrov výšky a priemer kmeňa vyše dvoch metrov. Legenda spomína, že pod jedným z tunajších dubov odpočíval už poľský kráľ Wladysław Jagiełło v roku 1410 po bitke pri Grunwalde. Vo veku asi 500 rokov ho vyvrátila víchrica, ale leží tu dodnes.
Popoludní boli v pracovnej časti programu prednášky o činnosti Ústavu krajinnej ekológie SAV a o ochrane prírody a lesa. Ing. Július Oszlányi, CSc. vystúpil s príspevkom „Biodiverzita a ekológia v národných parkoch a biosférických rezerváciách“ a Ing. Peter Zach, CSc. hovoril na tému Ekológia lesných ekosystémov na Slovensku. O novembrovej prírodnej katastrofe vo Vysokých Tatrách referoval Ing. Viliam Novák, DrSc. a bilanciu spolupráce medzi ústavmi SAV a PAN zhrnula Ing. Mária Ružová. Poľské príspevky nám predstavili výskum biodiverzity a rastlinnú ekológiu na Botanickom ústave PAN v Krakove (prof. Zbigniew Mirek) a biodiverzitu ekosystémov, ich pôvod a funkciu (prof. Janusz Uchmański, Centrum ekologického výskumu PAN). Po prednáškach sa rozvinula široká odborná diskusia v angličtine, k predneseným príspevkom a rozvoju ďalšej vzájomnej spolupráce. Reč bola aj o spoločných projektoch v 7. RP EÚ v časti kooperácia a idey. Viacerí naši aj poľskí účastníci neskôr potichu podotkli, že sme sa mohli pokojne dohovárať aj svojimi rodnými jazykmi. Večer nám hostitelia pripravili posedenie pri ohni s opekaním, spojené s miestnym hudobným folklórom.
Druhý deň bol venovaný návšteve tamojšieho Výskumného ústavu cicavcov (Mammal Research Institute) PAN. Činnosť ústavu nám predstavil jeho riaditeľ prof. Jan Marek Wójcik a dejiny Białowiežského pralesa priblížila prof. Bogumiła Jędrzejewska a Mgr. Tomasz Samojlik. V prezentácii zazneli zaujímavosti o vplyve človeka na vývoj pestrosti rastlinných a živočíšnych druhov: v stredoveku ešte nachádzali obživu v pralese drevorubači, budovali sa tam cesty, roľníci rozširovali plochy lúk i poľnohospodárskej pôdy. Včelári zasa mali na svedomí občasné požiare, keď vydymovali včely z úľov, vydlabaných do dubových kmeňov. Celú túto premenu so zmenami fauny a flóry mapujú tunajší biológovia spolu s archeológmi. Najstaršie stopy ľudskej činnosti tu pochádzajú už zo strednej doby kamennej, z 5.-4. tisícročia pred naším letopočtom. Archeológovia pracujú mimoriadne opatrne, všetku vykopanú hlinu po vyňatí nálezov vracajú späť. Z 3.-4. storočia n. l. sa tu zachoval detský hrob, ktorý pravdepodobne patril kultúre germánskych Gótov. Slovanské pamiatky – strieborné a bronzové náušnice – sa datujú od 13. storočia. Prezreli sme si priestory nového ústavu s moderným prístrojovým vybavením, redakciou odborného časopisu Acta Theriologica, knižnicou i archívom.
V závere sme mali možnosť uvidieť živé zubry aj zoči voči: v obore, kde spolu s nimi žijú aj iné divé zvieratá. Okrem nich tu žije napríklad črieda tarpanov – potomkov predhistorického druhu divých koní, ktorý vo voľnej prírode vyhynul už koncom 19. storočia, a ďalšie unikáty. Zubry v Białowiežskom pralese vlastne vyhynuli už v roku 1919, avšak nasadili ich sem znovu o desať rokov neskôr. Vojnu prežilo 17 jedincov, stádo sa postupne rozrastalo a tak ich v roku 1952 mohli začať vypúšťať do voľnej prírody. Dnešný stav je asi 300 kusov. Najväčším exemplárom v obore však nie je zubor (inak najväčší čistokrvný európsky cicavec), ale jeho kríženec s kravou. Na inom mieste tunajšieho pralesa je územie, vyhradené zubrom, kam verejnosť nemá prístup. V Poľsku sa chovu zubrov darí, takže v niektorých iných rezerváciách je už povolený dokonca aj ich obmedzený odstrel. V Białowieži, ktorá je bokom od priemyslu, sú však na obnovenie genofondu najlepšie podmienky.
Lúčenie potom prinieslo vzájomné prísľuby, že podobné pracovné i spoločenské kontakty by sme mali rozvíjať do šírky aj do hĺbky. Jednou z možností bola aj pohotová ponuka pre našich mladých vedcov, aby sa zúčastnili na letných táboroch v Poľsku – týka sa napríklad ešte v tomto roku matematikov, archeológov, etnológov a na budúci rok aj fyzikov. Na budúci rok dostali poľskí hostitelia pozvanie na návštevu ústavov SAV v Košiciach.