Facebook Instagram Twitter RSS Feed Back to top

Aktuality

Titulný obrázok

Pripomíname si Európsky deň pamiatky obetí totalitných režimov

23. 8. 2021 | zhliadnuté 438-krát

Európsky deň pamiatky obetí stalinizmu a nacizmu si v štátoch Európskej únie spoločne pripomíname už vyše desaťročia. Dátum 23. augusta sa vzťahuje na výročie uzatvorenia dohody medzi Stalinom a Hitlerom, ktorou si roku 1939 odsúhlasili rozdelenie sfér vplyvu. Dokument, ktorý nastavil aj pravidlá ďalšej vzájomnej spolupráce dvoch totalitných mocností, podpísali ako reprezentanti Tretej ríše a Sovietskeho zväzu vtedajší ministri zahraničných vecí, preto ho poznáme i pod menom Pakt Molotov-Ribbentrop.

Nezabúdanie a spoločná historická skúsenosť

Rozhodnutie vyhlásiť 23. august za pamätný deň obetí oboch totalitných režimov prijali poslanci Európskeho parlamentu roku 2008. Ich zámerom bolo pietne pripomenúť obete vyhladzovania, deportácií a iných masových represií, ktoré pre verejnosť často zostávajú „bezmenné“, a tiež upozorniť na dôležitosť demokracie pre mier a stabilitu na celom kontinente.

Vedomie spolupatričnosti sa totiž odvíja aj od spoločných skúseností – a zážitok s totalitným režimom, ktorý krajinu ovládol zvnútra alebo sa o to pokúsil zo zahraničia, ako aj tradície vzdoru, zahanbenie z kolaborácie a tiež spoločné víťazstvá patria k určujúcim historickým momentom celej Európy v 20. storočí.

Výraznejšie medzinárodné spomienkové podujatia sa 23. augusta v rámci EÚ konajú od roku 2011, keď bola prijatá aj Varšavská deklarácia – spoločná výzva podporovať dokumentovanie zločinov zavinených týmito režimami a udržiavať verejné povedomie o ich dôsledkoch.

Normalizačné scenáre roku 1939

Dočasné „vyladenie“ vzťahov medzi Treťou ríšou a Sovietskym zväzom sa roku 1939 badateľne odrazilo aj vo vtedajšej politike vojnového slovenského štátu. Po mesiacoch intenzívnej kampane proti „bezbožnému boľševizmu“ sa tón oficiálnej ľudáckej tlače zásadne zmenil. Odrazu sa s uznaním vyjadrovala o stalinskom nacionalizme, antisemitizme, o snahách vytvoriť „nového človeka“. Z médií sa ako hlavný terč vytrácal obraz domácich komunistov a ich miesto zaberal spoločný nepriateľ, ktorým boli vzdorovití demokrati, zradní emigranti a priatelia „starých poriadkov“ s kontaktmi na západ.

V novembri 1939, pri výročí Októbrovej revolúcie, už prezident J. Tiso a minister zahraničných vecí F. Ďurčanský zasielali do Moskvy blahoprajný telegram „k národnému sviatku ZSSR“, na ktorý im s vďakou odpovedal predseda prezídia Najvyššieho sovietu M. I. Kalinin. O mesiac neskôr si Tiso nenechal ujsť príležitosť zablahoželať priamo Stalinovi k jeho šesťdesiatym narodeninám. Text gratulačného telegramu svojou vtieravosťou vynikal i v sovietskom prostredí, preto slovenský vyslanec poslal z Moskvy dôrazné upozornenie nabudúce už nepoužívať oslovenie „prezident“ ani „prevoschoditeľstvo“ (výsosť), ale že „adresovať stačí jednoducho pánu Stalinovi“. Paralelné priateľské styky s oboma veľmocami sa na Slovensku pestovali ešte zopár mesiacov. Napríklad na inaugurácii V. Tuku za rektora Slovenskej univerzity 14. januára 1940 bola medzi delegáciami zo spriatelených univerzít s úctou uvítaná aj oficiálna reprezentácia stalinských akademikov na čele s ministrom sovietskeho vysokého školstva S. V. Kaftanovom. Náhly zvrat v situácii a tým aj v oficiálnom slovníku opäť nastal až po nacistickom útoku na Sovietsky zväz v lete 1941, keď sa z totalitných zmluvných partnerov opäť stali otvorení nepriatelia.

Obete dvoch režimov

Skúsenosť s totalitnými režimami je pre európske štáty spoločná, ale rôznorodá. Do kontaktu s ich mocou prichádzali na rôzne dlhé obdobia, a rôznila sa aj brutalita jej prejavov. V rámci medzinárodného projektu Európska sieť Pamäť a solidarita preto opakovane zaznieva prosba sprostredkovať verejnosti historickú skúsenosť s nacizmom a stalinizmom prostredníctvom osudov jednotlivých ľudí, ktoré ostali verejnosti často takmer neznáme.

Pridajme sa teda k tejto výzve a venujme dnešnú spomienku Dorote Kováčikovej z Bratislavy. Skautskej vodkyni Dolly, ktorá ako jediné slovenské dievča bola nositeľkou strieborného československého Junáckeho kríža, udeľovaného „za účasť skautov v boji za oslobodenie“. Zlatý kríž sa udeľoval len in memoriam, strieborný a bronzový tým, ktorí prežili. O detailoch jej pôsobenia v odboji vedela málo i jej vlastná rodina. Zlomky informácií nasvedčujú, že za povstania sa z nenápadného útočiska v horskej dedine stal vďaka jej jazykovým znalostiam dôležitý spravodajský post. Nemala vtedy ani osemnásť rokov.

Dorotin otec, advokát, nadobudol priame skúsenosti s boľševikmi už ako zajatec v prvej svetovej vojne. Jeho obavy o slobodnú budúcnosť sa časom potvrdzovali, preto sa po komunistickom prevrate rodina rozhodla emigrovať. Pri zmarenom pokuse o únik zo štátu obohnaného ostnatým drôtom pána Kováčika s manželkou a mladšou dcérou zadržali a všetkých odsúdili na dlhoročné tresty väzenia. Vysokoškoláčku Dorotu Kováčikovú, skautku Dolly, hrdinku z povstania, pohraničníci pri Kopčanoch 9. mája 1951 zastrelili. Mala vtedy dvadsaťtri rokov.

Text: Marína Zavacká, Historický ústav SAV

Foto: enrs.eu/august23