Facebook Instagram Twitter RSS Feed Back to top

Aktuality

Titulný obrázok

Posthumánne témy (nielen) v literatúre: Prezentácia časopisu World Literature Studies 1/2021

29. 6. 2021 | zhliadnuté 156-krát

Ako výnimočnú udalosť možno označiť online prezentáciu najnovšieho, výrazne interdisciplinárneho čísla World Literature Studies 1/2021 o posthumánnych témach (nielen) v literatúre (ed. Bogumiła Suwara) ako výstupu grantového projektu APVV-17-0064. Konala sa 16. júna v Ústave svetovej literatúry SAV.

Udalosť bola výnimočná aj vzhľadom na množstvo zúčastnených autorov a autoriek štúdií, ako aj komentátorov a komentátoriek. S postrehmi k príspevkom Mariusza Pisarského a Ivana Lacka sa podelila Zuzana Husárová, ktorej scitlivený intelektuálny náhľad sprevádzal prvú časť podujatia. Názvy príspevkov spomínaných autorov obsahovali hneď tri možnosti, resp. dimenzie posthumanistického uvažovania – „posthuman“, „superhuman“ a „antihuman“, a tak sa ponúkali ako vhodné na úvod do problematiky. Zuzana Husárová vo svojom komentári okrem iného upozornila na význam myslenia Donny Harawayovej, Rosi Braidottiovej alebo N. Katherine Haylesovej pre literárnu analýzu vedeckej fantastiky, čím poukázala na feministické perspektívy a otázky ako dôležitú súčasť post- a transhumanizmu; v dielach sa objavuje napríklad motív využívania ženského/ľudského tela na rôzne ciele, akými sú reprodukcia alebo hľadanie grálu mladosti. Reakcie prítomných podnietili ďalšiu diskusiu o schopnosti literárnych diel nastavovať zrkadlo jednotlivcom, ale aj spoločnosti, o možnostiach zaraďovať do komunity aj iné bytosti/tvory či kombinácie technológií s inými biologickými entitami.

Jana Kostincová pokračovala v komentári o ďalších troch zo siedmich príspevkov v časopise. Prvým bola štúdia Jany Tomašovičovej, ktorá sa zaoberá transhumanistickými obrazmi v trilógii Nadácia Isaaca Asimova a vychádza vo svojom uvažovaní z filozofie o umelej inteligencii Nicka Bostroma. Autorka hľadá paralely medzi science fiction a filozofiou transhumanizmu. Vízie budúcnosti sa v jej štúdii spájajú s kritickým pohľadom na prítomnosť a technocentrickú perspektívu transhumanizmu. Ako druhú paralelu identifikovala motívy veľkých dát („big data“) a umelej inteligencie, ktoré sú často inštrumentalizované na zdôraznenie dôležitosti nevedeckých, resp. netechnických zručností. Tretím, veľmi dôležitým motívom je súžitie s inými, resp. s odlišnými bytosťami, ktoré so sebou nesie množstvo bioetických a politických otázok. Častým motívom vedeckej fantastiky je vylepšenie kognitívnych, emocionálnych, ale aj fyzických schopností človeka. Sociálne dôsledky týchto zmien prinášajú obavy z možnej diskriminácie alebo stigmatizácie. Štúdia Juraja Odorčáka zase reflektuje vzťah Josefa Čapka k futurizmu cez prizmu transhumanizmu, posthumanistických perspektív vo vzťahu k „homo artefaktus“ a prometeovského komplexu. Skúma možnosti a limity ľudského potenciálu, umelej inteligencie a umenia alebo otázku, prečo tvoriť „postčloveka“. 

Napokon bol odprezentovaný text Bogumiły Suwara, ktorá je zároveň zostavovateľkou čísla. Jej príspevok skúma možnosti sprostredkovania vedeckých poznatkov širšiemu publiku prostredníctvom tzv. bioartu. Touto cestou nastoľuje etické problémy spoločenskej a občianskej angažovanosti vo vzťahu k súčasnému umeniu – napríklad, ako sa môže jedinec bez vedeckých poznatkov zmysluplne zapojiť do debát o génovom inžinierstve alebo o budúcnosti ľudského druhu, či aká je budúcnosť ľudí ako posthumanizovaných, alebo aj ľudí, ktorí vznikli zásahom do ľudského genómu. Nastoľuje otázky umeleckej a vedeckej intencie a interpretácie, ako aj pripravenosti umeleckých inštitúcii reagovať na podobné posuny v tom, čo možno vnímať a konzumovať ako umenie.

Na záver Matúš Porubjak prezentoval príspevky Jozefa Lenča a Petra Sýkoru. Príspevok Jozefa Lenča sa venuje nášmu vzťahu k strojom v americkej vedeckej fantastike, hovorí o jej politickom a historickom pozadí. Peter Sýkora vo svojom príspevku uvažuje o románe City (1952), ktorého príbeh sa odohráva v budúcnosti vzdialenej viac než milión rokov, ako o prvom posthumanistickom science fiction texte. Nielen literárne diela, ale aj populárna kultúra reflektujú súčasné ohrozenie liberálnej demokracie alebo dilemu právneho postavenia humanoidov v našej spoločnosti.

Či už zachráni ľudstvo antropoidný stroj alebo superľudský organizmus, aktuálna je otázka, čo s post- a transhumanistickou kritikou? Odťažitosť sci-fi ako žánru nám môže slúžiť ako vhodný priestor na otváranie a problematizovanie rôznych bioetických tém, ktoré s posthumanistickým myslením súvisia. Zmysel posthumanistickej reflexie v literatúre výstižne pomenoval americký autor a literárny kritik Samuel R. Delany: „Vedecká fantastika nie je o budúcnosti, budúcnosť iba využíva ako naratívnu konvenciu na prezentáciu problematickosti súčasnosti.“ Aj vedecká fantastika aj post- či transhumanizmus sú napokon predovšetkým o súčasnosti a o danej realite zdieľanej autorom/autorkou a čitateľstvom.

Text: Kristína Kállay, Ústav svetovej literatúry SAV