Aktuality

Do lúčov južnoslovanského slnka odišiel náš kolega, priateľ.

PhDr. Ján Jankovič, DrSc. sa narodil 21. júla 1943 v Považskej Bystrici, ktorú celý život vnímal ako priestor, odkiaľ vyšiel a kam sa stále vracal. Dom, záhrada a mesto – to všetko nepredstavovalo preňho len múry, ale najmä ľudí, s ktorými sa tam stretával, stromy, ktoré miloval...

Na Filozofickej fakulte UK vyštudoval síce odbor slovenčina – história (1960 – 1965), ale už počas štúdia navštevoval lektorát (vtedy) srbochorvátskeho jazyka a literatúry a opakovane absolvoval študijné pobyty v krajinách bývalej Juhoslávie. Práve tento záujem ho priviedol k celoživotnému záujmu o jazyky, literatúry a kultúry tejto oblasti. Stal sa jedným z ich najvýznamnejších propagátorov a sprostredkovateľov v slovenskom kultúrnom priestore. Po skončení štúdia pracoval najskôr ako redaktor – v Československom rozhlase (1965 – 1966), vo vydavateľstve Tatran (1967 – 1969); istý čas pôsobil ako publicista a prekladateľ na voľnej nohe (1969 – 1972) a následne šesť rokov ako jeden z redaktorov novovznikajúceho časopisu Revue svetovej literatúry. V uvedenom období v ňom vyšlo množstvo literárnych textov, ktoré pre slovenskú čitateľskú verejnosť otvárali nové mená, témy, žánre, ba aj celé literatúry a medzi nimi – vďaka Jánovi Jankovičovi – aj spomínané južnoslovanské literatúry. Jeho preklady však vychádzali aj knižne.

Od 80. rokov až do odchodu do dôchodku sa život Jána Jankoviča prepojil so Slovenskou akadémiou vied. Najskôr pôsobil ako šéfredaktor a riaditeľ akademického vydavateľstva VEDA a po obhajobe dizertačnej práce s názvom Reštaurácia – spoločná téma A. Nemčiča-Gostovinského a J. Kalinčiaka (1991), ktorá sa venovala komparatívnemu pohľadu na slovenské a slovanské literatúry, sa stal pracovníkom novovznikajúceho Ústavu svetovej literatúry SAV. V ústave zotrval viac ako dve desaťročia, bol jeho profilovým pracovníkom a inšpirátorom mnohých domácich i medzinárodných vedeckých či publikačných podujatí.

Ján Jankovič bol človek, ktorému sa aj v tomto období jeho plodného tvorivého života –

ako som konštatovala v hesle o ňom v Slovníku slovenských prekladateľov umeleckej literatúry. 20. storočie A – K (VEDA 2015, s. 296 – 298) – darilo „uvádzať do slovenskej literatúry umelecké postupy a témy, ktoré v nej absentovali a rezonovali aj v slovenských literárnych kruhoch“, ako aj úspešne prepájať vlastné prekladateľské aktivity s odbornou reflexiou literatúry srbskej, chorvátskej, slovinskej i macedónskej proveniencie. Doma aj v zahraničí publikoval desiatky štúdií, početné monografie a antológie, mapujúce najmä dejiny recepcie a prekladu. Venoval sa prekladateľsky i odborne detskej literatúre i čitateľsky príťažlivej historickej próze (najprekladanejšej chorvátskej autorke M. J. Zagorke), ale v spolupráci s poprednými slovenskými básnikmi aj prekladom poézie, ich reflexii a kontextualizácii v slovenskom kultúrnom priestore. Prekladové zbierky či (často dvojjazyčné) antológie vždy doplnil kompetentnými úvodmi, doslovmi a ďalšími relevantnými materiálmi, najmä o dejinách prekladovej a literárnovednej recepcie: pars pro toto uvediem knižku spájajúcu žáner antológie s vedeckou monografiou Poézia slovensko-srbskej vzájomnosti 1827 – 1938 (2008).

Jeho srdcovou záležitosťou však boli žánrovo rôznorodé dramatické texty. Na slovenské divadelné scény sa mu podarilo uviesť chorvátske komédie M. Grgića, ale aj populárne hry srbského dramatika D. Kovačeviča (asi najhranejšou bolo Zberné stredisko v SND v roku 1984), ako aj ďalšie texty inscenované okrem divadiel aj v rozhlase i v televízii a podnecujúce umeleckú kritiku moci. Takto by sme mohli vymenúvať ďalších slovinských či macedónskych autorov, dôležité je však zdôrazniť, že na prelome 20. a 21. storočia v týchto aktivitách pokračoval a vďaka nemu aj v tomto čase uvádzali slovenské divadlá preklady hier z dramatickej tvorby národov bývalej Juhoslávie temer výlučne z jeho pera (M. Gavran, V. Moderndofer, L. Bauer, T. Arsovski a ďalší).

Svoje neoceniteľné skúsenosti a široké znalosti predmetu záujmu plne využil aj ako bádateľ, dva diely Chorvátskej literatúry v slovenskej kultúre (1997, 2002), monografia Srbská dráma na Slovensku (srbsky 2005, slovensky 2006) a, pochopiteľne, priekopnícky Slovník prekladateľov s bibliografiou prekladov z macedónčiny, srbčiny, chorvátčiny a slovinčiny (2005) dnes patria k absolútne nevyhnutným teoretickým i kultúrnohistorickým východiskám pre každého, kto sa venuje alebo bude venovať reflektovaniu týchto literatúr.  Za tento slovník získal Ján Jankovič prémiu J. M. Hurbana v kategórii  pôvodných slovenských  bibliografických diel vydaných v roku 2005, ocenení sa dočkal ako prekladateľ i vedec aj zo strany krajín, ktorých literatúry v slovenskom kultúrnom priestore neúnavne propagoval. Za popularizáciu a prekladanie srbskej drámy dostal cenu Sterijino Pozorje (Nový Sad, 1994), za preklady z chorvátčiny Cenu J. Benešića, v roku 1998 mu chorvátsky prezident udelil Rad Danice chorvátskej (Záhreb – Bratislava), v roku 2003 jednak prestížnu cenu Iny za šírenie chorvátskej literatúry, jednak cenu srbského PEN klubu pre najlepšieho zahraničného prekladateľa. Bol čestným členom početných inštitúcií, členom korešpondentom Chorvátskej akadémie vied a umení.

Dalo by sa ešte dlho hovoriť o mnohých aspektoch jeho aktivít – o tom, akú významnú úlohu zohralo v 90. rokoch minulého i nultých rokoch tohto storočia vydavateľstvo, ktoré založil, ako sa mu – v týchto pre kultúru neľahkých časoch – podarilo zachovať kontinuitu prekladania literatúr bývalej Juhoslávie, ale i fakt, že jeho práca ad fontes v archívoch doma i v zahraničí je neoceniteľná a nenahraditeľná. Dalo by sa hovoriť aj o jeho aktivitách ako slavistu par excellence i o jeho organizátorskej práci.

Nemožno však nespomenúť, že pri všetkej svojej práci dokázal byť človekom, s ktorým sa dalo vecne diskutovať, ktorý sledoval, čítal práce ostatných a neustále sa s nimi konfrontoval. Zároveň – určite aj vďaka obdivuhodnému vzťahu s manželkou výtvarníčkou Naďou Rappensbergerovou – literatúru nevnímal izolovane, ale v širokom kultúrnom kontexte ako prirodzenú súčasť širokého spektra výtvarného umenia, divadla, hudby či filmu.

Treba tiež pripomenúť, že ak len trochu cítil záujem a ochotu na sebe pracovať, nezištne poradil, ba doslova pomohol mladším kolegom aj tým, že im dal príležitosť odborne či prekladateľsky sa rozvíjať.

Ján Jankovič bol skrátka nielen vedec, prekladateľ, ale aj skutočný kolega a človek, ktorý vám ostane v pamäti aj v srdci.

Česť jeho pamiatke!

Text: Mária Kusá, Ústav svetovej literatúry SAV

Foto: archív ÚSvL SAV