Aktuality

Mgr. Barbara Lášticová, PhD., dostala Cenu SAV za popularizáciu vedy. A to konkrétne za riešenie projektu Intervencie na zmierňovanie predsudkov voči stigmatizovaným minoritám. Ak sa povie na Slovensku minorita, ešte k tomu stigmatizovaná, niekto si môže predstaviť Rómov, možno v ďalšom slede migrantov, a ak sa o téme začne v širšom kruhu debatovať, málokedy natrafíte na „všeobjímajúci“ súzvuk.

• Zmierňujú sa predsudky voči Rómom? Je to lepšie alebo horšie v porovnaní napríklad s rokmi pred 1989?

Na Slovensku nie sú k dispozícii dáta, ktoré by v dlhodobom časovom slede opakovane mapovali postoje voči menšinám. Skôr sa to deje ad hoc, v rámci rôznych výskumov, ktoré realizujú rôzne inštitúcie. Postoje sa potom zisťujú odlišnými otázkami a položkami, preto sa nedajú úplne systematicky porovnať. Možnosť porovnania nám dávajú napríklad dáta z prieskumu Eurobarometer o diskriminácii, najčerstvejšie sú tie z rokov 2015 a 2019. Z nich sa dozvedáme, že postoje voči Rómom sa za štyri roky v celej EÚ mierne zlepšili.

• Dá sa to doložiť aj konkrétne? Napríklad – ľahšie prijmeme Róma do (majoritnej) rodiny?

Áno. Na Slovensku napríklad výrazne oproti roku 2015 poklesol počet tých respondentov, ktorým by prekážalo, ak by ich dieťa bolo v romantickom vzťahu s Rómom/Rómkou a menší je aj počet tých, ktorým by prekážalo, ak by ich dieťa malo rómskeho spolužiaka/spolužiačku alebo ak by oni sami mali rómskeho kolegu/kolegyňu.

Zároveň občania EÚ vnímali diskrimináciu etnických menšín vo svojej krajine ako menej rozšírenú, než to bolo v roku 2015. Podobne v prieskume nášho projektu PolRom v roku 2019 respondenti síce súhlasili s tým, že ľudia na Slovensku majú negatívne postoje a emócie voči Rómom, ale už v menšej miere súhlasili s tým, že Rómovia na Slovensku sú diskriminovaní, čo však neznamená, že diskriminácia Rómov na Slovensku neexistuje, no skôr to, že naši respondenti a respondentky ju nevnímajú.

• Čo najviac Slovákom u minorít prekáža? 

Je to rôzne od minority k minorite a na túto otázku sa preto nedá paušálne odpovedať. Spoločným menovateľom je ale inakosť. Odmietanie v mnohých prípadoch sýti pocit, že príslušníci minorít nejakým spôsobom narušujú etablované sociálne normy. Či už svojím vierovyznaním, spôsobom života alebo hodnotami, ktoré reprezentujú.

• Existuje aj nejaká špecifikácia, že viac vzdelaní ľudia to vnímajú inak? Lepšie? Alebo sa „hrajú“ na lepších, lebo sa to patrí? 

Áno, existujú výskumy, ktoré ukazujú, že ľudia s vyšším vzdelaním majú nižšie predsudky. Táto hypotéza sa však testovala najmä v prípade rasových a etnických menšín, respektíve imigrantov. Skúmalo sa tiež, či vzdelanejší ľudia náhodou nemajú tendenciu odpovedať viac sociálne žiaducno, teda sa navonok vedome prezentovať ako tolerantnejší. Ukázalo sa však, že vzdelanejší ľudia skórovali nižšie nielen pri explicitnom meraní predsudkov, kde sa pýtame ľudí na ich postoje voči určitej nečlenskej skupine priamo, ale aj pri implicitných, teda nepriamych meraniach medziskupinových postojov, kde sociálna žiaducnosť nehrá veľkú rolu, čiže nemusia sa „hrať na dobrých“.

Vo výskume, ktorý sme s kolegom Andrejom Findorom z Fakulty sociálnych a ekonomických vied (FSEV) UK zrealizovali pre Štátnu školskú inšpekciu, sme napríklad zistili, že miera vedomostí z dejepisu a občianskej náuky, kde sa žiaci a žiačky učia napríklad o holokauste či ľudských právach, síce súvisí s celkovou toleranciou voči menšinám, ale nie je to ten najsilnejší faktor.

• Teda čo zaváži? Mňa napríklad posadili do lavice na základnej škole s Rómkou.

Prišli sme na to, že viac než memorovanie dátumov a nalievanie faktov toleranciu kultivuje čítanie kníh a také školské prostredie, ktoré umožňuje žiakom participovať a vyjadriť svoj názor, a teda pestovať predpoklady pre demokratické občianstvo. Účinok procesu vzdelávania na zmierňovanie predsudkov možno vysvetliť aj novými sociálnymi normami, do ktorých sa žiačky a žiaci v škole socializujú. Tie definujú, aké vyjadrovanie či správanie je vhodné a aké vhodné už nie je a výskumy ukazujú, že stereotypy a predsudky je možné meniť práve cez zmeny sociálnych noriem.

• Teda s tým usádzaním to bol vtedy dobrý nápad?

Podľa mňa áno. Výskumy totiž opakovane ukazujú, že priamy kontakt za podmienok rovnosti statusov, spolupráce na spoločných cieľoch a inštitucionálnej podpory (to všetko ponúka škola) a ideálne aj vytváranie medziskupinových priateľstiev zmierňuje predsudky voči nečlenským skupinám.

• Absolvovali ste viacero prednášok na túto tému, čo ste "cítili" z ľudí? Z mojej skúsenosti viem, že mnohí Rómov akceptujú, ale neveria, že sú prispôsobiví. Sú Rómovia prispôsobiví? 

Publikom boli prevažne učiteľky a učitelia občianskej výchovy či dejepisu, čiže to je špecifická skupina, ktorá je zväčša otvorená a tolerantná. Prezentovali rôznorodé skúsenosti s rómskymi žiakmi a žiačkami, pričom sa niekedy ukázalo, že jedna výrazne negatívna skúsenosť môže prevážiť tie pozitívne.

V sociálnych vedách sa však s termínom „prispôsobiví“ vôbec nepracuje, je to hodnotovo obsadený termín, ktorý sa používa skôr v politickom diskurze alebo v bežnom jazyku. Mnohí ľudia od Rómov či migrantov očakávajú úplnú asimiláciu, teda prispôsobenie sa väčšinovej kultúre a zanechanie svojej vlastnej kultúry, no psychologické výskumy ukazujú, že psychologicky obojstranne prospešnejšou akulturačnou stratégiou je integrácia, ktorá umožňuje prijatie novej, ale aj zachovanie vlastnej kultúry. V súčasnosti sa najmä v súvislosti so vzdelávaním čoraz viac hovorí o inklúzii, ale na Slovensku sa smerom k nej posúvame stále len pomaly, hoci ministerstvo školstva to má v súčasnosti ako jednu z priorít.

• Migranti sú osobitná kapitola – ľudia majú voči nim predsudky napriek tomu, že sa na Slovensko nehrnú. Môže to byť tým, že mnohí nemajú dobrú skúsenosť s Rómami?

Výskumy, ktoré sa na Slovensku konali v období, keď vrcholila tzv. utečenecká kríza v roku 2015 ukázali, že Slováci mali z migrantov obavu predovšetkým preto, že pre nich reprezentovali veľkú neznámu, obávali sa tak bezpečnosti a kriminality, ako aj kultúrnej inakosti. Dáta kolegov zo Sociologického ústavu SAV však ukazujú, že tieto obavy po roku klesli. Iné výskumy ukazujú, že niektorí ľudia sa obávali migrantov aj preto, že predpokladali, že im budú brať pracovné miesta.

Naopak, s Rómami sa na Slovensku spájajú skôr také stereotypy, že nepracujú. Kým sa však Rómovia vo výskumoch v školskom prostredí dlhodobo vyskytovali ako najviac odmietaná skupina učiteľmi aj žiakmi, v roku 2016 vo výskume pre Štátnu školskú inšpekciu boli najmenej pozitívne vnímaní práve migranti a moslimovia ako noví „iní“.

• Zvykne sa argumentovať, že minority nás môžu obohatiť. Čím?

Iným pohľadom na svet, na vzťahy, na našu vlastnú kultúru a v konečnom dôsledku aj na seba samých. Príjemnou súčasťou takéhoto spoznávania kultúr je určite kuchyňa, veď aj tá naša slovenská sa aj vďaka migrantom postupne mení a za bežné považujeme jedlá, ktoré sme predtým nepoznali, keď už pomaly v každej slovenskej dedine nájdeme pizzeriu a v ničom za ňou nezaostáva ani kebab.

• Pripravili ste dva manuály – jeden je prekladom podľa fínskych skúseností. O čom konkrétne sú?

V projekte APVV sme v rokoch 2015 – 2019 spolu s kolegami z Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK na školách experimentálne overili niekoľko vzdelávacích intervencií založených na rovesníckych príbehoch. V nich vystupovali mladí ľudia, ktorí mali skúsenosti s predsudkami či diskrimináciou a ktorí boli vekovo blízki účastníkom a účastníčkam nášho výskumu, aby sa s nimi mohli dobre identifikovať. Cez príbehy sa nám podarilo zmierniť predsudky voči imigrantom aj voči Rómom u žiakov a žiačok 7.-8. ročníkov základných škôl. Prvá testovaná metodika pochádza z Fínska a je založená na príbehoch migrantov a migrantiek, ale aj majoritných žiakov a žiačok, ktorí navzájom prichádzajú do kontaktu a postupne sa napriek počiatočným obavám zbližujú. Ponúka učiteľom aktivity, na ktorých počas štyroch hodín môžu interaktívne diskutovať o téme predsudkov na príklade už existujúcich príbehov adaptovaných na slovenský kontext, a potom nakrúcať na telefón alebo tablet vlastné príbehy, ktoré napríklad zobrazujú ich skúsenosti alebo skúsenosti ich blízkych.

Druhá metodika vznikla v spolupráci s projektom Stories that Move, ktorý na Slovensku realizovala Nadácia Milana Šimečku. Učiteľom v nej ponúkame interaktívne aktivity, kde počas troch vyučovacích hodín pracujú s príbehmi nielen Rómov, ale aj svalového dystrofika, slovenskej Maďarky či chlapca, ktorý má mamu zo Slovenska a otca z Afriky. Oba manuály sú voľne dostupné na našej webovej stránke.

Andrea Nozdrovická

Foto: Katarína Gáliková, Gabriel Kuchta, Vladimír Šimíček