Aktuality

Sedemnásty jún bol v roku 1994 vyhlásený Organizáciou spojených národov za Svetový deň boja proti rozširovaniu púští a sucha (World Day to Combat Desertification and Drought). Je to zároveň deň, kedy bol prijatý Dohovor OSN o boji proti dezertifikácii. Tento deň slúži na objasnenie a pripomenutie problému dezertifikácie obyvateľom celej planéty.

Dezertifikácia (rozširovanie púští) je proces degradácie územia využívaného pre produkciu potravín (biomasy a zvierat) na oblasti nevhodné pre poľnohospodársku činnosť (púšte a polopúšte) a teda nedostatočne zásobené vodou, vyvolaný prirodzenými, alebo antropogénnými procesmi. Tento proces prebiehal aj v minulosti, ale jeho intenzita bola nižšia, ako je tomu v súčasnosti.  Sucho je charakterizované nedostatkom vody; väčšinou sa chápe ako nedostatok vody v krajine a následné znižovanie produkcie biomasy.

Z výsledkov meraní vyplýva, že približne jedna osmina povrchu súše je pokrytá púšťami a proces ich rozširovania prebieha rýchlosťou približne 60 tisíc kilometrov štvorcových ročne, čo je viac, ako je rozloha Slovenska. Púšť Sahara, ktorá je najväčšou púšťou planéty (s plochou 9 mil. kilometrov štvorcových), sa podľa satelitných meraní rozširuje ročne približne o 120 tis. kilometrov štvorcových. Tento proces prebieha aj v Južnej. Amerike, Austrálii a v Ázii, avšak s nižšou intenzitou (odhad 60 tis. kilometrov štvorcových  ročne).

Dezertifikáciou sa stráca poľnohospodárska pôda, sú to väčšinou pasienky, ale aj orná pôda a lesy. Asi 12% rozlohy súše sa využíva ako orná pôda, teda pre produkciu biomasy, ktorá je základným článkom potravinového reťazca zvierat aj ľudí. Z výsledkov výskumu vyplýva, že plocha ornej pôdy môže byť vhodnými melioračnými opatreniami rozšírená asi na 14% plochy súše. Podľa časopisu National Geographic, sme za uplynulých 40 rokov prišli asi o tretinu ornej pôdy, kombinovanou činnosťou prirodzených činiteľov a ľudskými aktivitami.

Počet obyvateľov Zeme sa v roku 2019 odhadol na 7,5 miliárd, predpokladá sa, že v roku 2050 nás bude asi 10 miliárd. Tento trend už teraz vyvoláva tlaky na zvýšenie produkcie potravín, surovín a energie. Najväčšie prírastky obyvateľstva sú v Afrike a v južnej Ázii, kde už v súčasnosti niet dostatok potravín, ani pôdy vhodnej na pestovanie rastlín a predovšetkým pitnej vody, ktorá je úzkym profilom v poľnohospodárstve (zavlažovanie), pri príprave zdravých potravín a je kľúčová pri udržiavaní hygieny, ako základného predpokladu dobrého zdravotného stavu obyvateľstva. Tlaky na zvýšenie produkcie potravín a iných surovín v súvislosti s dezertifikáciou a zvyšujúcim sa počtom obyvateľstva v Afrike zvyšujú potenciálnu intenzitu migrácie predovšetkým do Európy.

Aké sú hlavné príčiny dezertifikácie a sucha?

Veľmi hrubo ich môžeme rozdeliť na prirodzené (príspevok extraterrestriálnych interakcií na prebiehajúcu zmenu klímy) a antropogénne, teda vyvolané činnosťou človeka. Teda:

1. Zmena klímy (kombinovaný príspevok prirodzených a antropogénných vplyvov)
2. Zmeny vo využívaní krajiny (antropogénne vplyvy) - nesprávne obrábanie pôdy, vedúce k jej erózii a degradácii, výrub stromov (hlavne dažďových pralesov) a nadmerné spásanie dobytkom (overgrazing)

Zmena klímy

Zmena klímy sa často označuje ako globálne otepľovanie, pretože súčasný trend zmien klímy je charakterizovaný predovšetkým zvyšovaním teploty atmosféry. Pravdou je, že pozorované zvyšovanie sa teploty Zeme spôsobuje zmeny v štruktúre tokov vody a energie; jednoducho povedané menia sa ročné úhrny a rozdelenie zrážok počas roka; zvyšuje sa extremalita počasia, to znamená že zrážky sú intenzívnejšie  a ich úhrny väčšie, ale aj bezzrážkové obdobia sú dlhšie a suchá tiež výraznejšie. Deje sa to napriek tomu, že úhrny zrážok sa zvyšujú.

Pre vyššie teploty vzduchu sa zvyšujú aj úhrny výparu a znižuje sa odtok riekami a následne aj pozorujeme zníženú intenzitu infiltrácie vody z tokov do priľahlých vodovodných vrstiev, čo vedie k znižovaniu sa úrovne hladín podzemných vôd.

Treba poznamenať, že zmeny klímy prebiehali minulosti a prebiehajú aj v súčasnosti. V predindustriálnej ére (asi do polovice 19. storočia) sa klíma menila vplyvom prirodzených činiteľov, ako sú zmeny v interakcii medzi Slnkom a Zemou; významný vplyv mala zrejme aj vulkanická činnosť na Zemi, spojená s vyvrhovaním veľkého množstva sopečného prachu, ktorý menil optické vlastnosti atmosféry (znižovanie sa teploty atmosféry). Veď ešte pred 10 000 rokmi tu bola doba ľadová a ľadovec siahal až po Vysoké Tatry.

Nedávna minulosť a súčasnosť sú charakterizované zvyšujúcim sa počtom obyvateľstva (až o 100 miliónov za rok) a úmerným nárastom nárokov na vodu, potraviny a iné suroviny. Toto vyvolalo  zvýšenú ťažbu surovín, extenzifikáciu a intenzifikáciu poľnohospodárstva, ktoré zvýšilo svoju produkciu mnohonásobne. Zvýšenie produkcie poľnohospodárstva je dôsledkom zväčšenia plochy poľnohospodárskych pôd aplikáciou výsledkov vedeckého výskumu komplexu pôda – rastlina – atmosféra, realizovaného od druhej polovice 19 storočia. Zvýšila sa produkcia surovín a výrobkov z nich. Za  storočie sa vyčerpala značná časť fosílnych palív a iných surovín (rudy), ktorých ložiská sa tvorili stovky miliónov rokov. V dohľadnej dobe hrozí vyčerpanie zásob surovín, ich recyklácia tento proces len spomalí. Tieto aktivity výrazným spôsobom zmenili vlastnosti povrchu planéty. Prirodzený rastlinný kryt bol výrazne modifikovaný. Namiesto lesov a lúk sa objavili polia, komunikácie, veľkoplošné stavby, ktoré zmenili a menia  toky vody a energie na Zemi.

Aké sú najčastejšie antropogénne príčiny zmeny klímy? Je ich niekoľko.

Jednou z nich je spaľovanie fosílnych palív (ropy, plynu, uhlia), ale aj obnoviteľných palív (biomasa). Pri ich spaľovaní sa uvoľňuje tzv. „skleníkový plyn“ oxid uhličitý (CO₂), ktorý sa stane súčasťou atmosféry, rozptyľuje energiu dlhovlnného vyžarovania Zeme a tak zvyšuje teplotu atmosféry.

Druhou príčinou je zmena vlastností povrchu Zeme; je to predovšetkým likvidácia tzv. dažďových pralesov (Brazília, Afrika, Južná Ázia) a tiež dezertifikácia územia. Touto činnosťou sa odstraňuje pôvodný, povrch porastov a znižuje sa rýchlosť aj úhrny evapotranspirácie. Tropické dažďové pralesy sú charakteristické vysokými úhrnmi zrážok (viac ako 3000 mm  za rok), vysokým príkonom slnečnej energie (priemerne 350 W; pre porovnanie, na územie Slovenska dopadá priemerne 125 W). Dostatok vody a energie spôsobuje, že ročný úhrn evapotranspirácie (výparu) je vyšší ako 2500 mm vody (na Slovensku je to asi 500 mm vrstva vody). 

Čo z toho vyplýva ?

Intenzívny výrub dažďových pralesov (približne sa vyrúbe viac ako 100 tisíc kilometrov štvorcových ročne) – a ich premena na poľnohospodársku pôdu, stavby, alebo komunikácie – spôsobuje zmenu vlastností vyparujúceho povrchu. Zmení sa množstvo vyparenej vody; značná časť zrážok odtečie do tokov a výpar z povrchov sa zníži, odhadom na polovicu. Zníženie intenzít a úhrnov výparu spôsobí, že slnečná energia, ktorá na vyparujúci povrch dopadá stálou intenzitou sa na výpar spotrebuje  len čiastočne, zvyšok nahreje hraničnú vrstvu atmosféry. A toto je zrejme primárna príčina otepľovania, ktoré dostalo prívlastok „globálne“.

To však nie je všetko. Najvýznamnejším skleníkovým plynom je vodná para, ktorá rozptyľuje dlhovlnné vyžarovanie povrchu Zeme a sekundárne spôsobuje zvyšovanie teploty hraničnej vrstvy atmosféry. Koncentrácia vodnej pary je úmerná teplote vzduchu, a teda zvyšujúca sa teplota  atmosféry spôsobuje zvýšenie koncentrácie vodných pár a tým aj zvýšenie skleníkového efektu atmosféry  - zvyšovanie jej teploty.

Dezertifikácia má na teplotu hraničnej vrstvy atmosféry podobný vplyv. Znižuje intenzitu a úhrny výparu vody z dezertifikovaného povrchu a tým aj spotrebu energie na skupenské teplo evapotranspirácie, čo opäť vedie k zvýšeniu teploty atmosféry. Pretože  úhrny zrážok v púštnych a polopúštnych oblastiach sú relatívne malé, úhrny evapotranspirácie a aj spotreba energie na tento proces sú v porovnaní s dažďovými pralesmi tiež menšie, tento proces nielenže vyvoláva stratu poľnohospodárskej pôdy v týchto oblastiach, ale výrazne zvyšuje teplotu atmosféry a urýchľuje proces dezertifikácie.

Zmeny vo využívaní krajiny

Prirodzené povrchy súše tvorili predovšetkým lesy, trávnaté porasty, stepi (savany) a púšte. Nepriepustné povrchy (stavby, cesty) tvorili len malú časť povrchu a významne nevplývali na klímu. V ostatných dvoch storočiach sa významne zmenila štruktúra povrchov súše; pribudla orná pôda ako dôsledok nárokov zvyšujúceho sa počtu obyvateľov na Zemi (za ostatných 100 rokov sa počet obyvateľov Zeme zvýšil štvornásobne, z 2 miliárd v r. 1927 na 7.6 miliárd v roku 2019) na potraviny, energiu, a vodu. S tým súvisí zníženie sa plochy lesov a lúk a zvýšenie plochy nepriepustných povrchov, ktoré majú nepriaznivý vplyv na vodný a energetický režim územia.

Ak cestujeme po Slovensku, zrejme nás prekvapí veľké množstvo priemyselných a občianskych stavieb a komunikácii s nepriepustným povrchom. To znamená, že dažďové zrážky, ktoré spadnú na tento povrch odtečú, len malá časť z nich sa vyparí a teda spotrebuje podstatne menej slnečnej energie na výpar ako keby na tom mieste bola porastená plocha. Energia, ktorá sa nespotrebuje na vyparovanie, zvýši teplotu okolia. Po intenzívnej stavebnej činnosti v posledných desaťročiach sa plocha nepriepustných povrchov zvýšila približne na 5% plochy územia Slovenska. Je to málo? Neverte tomu, je to významný prírastok nepriepustných plôch, ovplyvňujúci mikroklímu.

Nesprávne obrábanie pôdy

Je ďalšou príčinou dezertifikácie. Riziko veternej (aj vodnej) erózie je v oblastiach púští a polopúští vysoké. Obrábaná pôda  (najmä v subtropických oblastiach) je po zobratí úrody nechránená a teda vo zvýšenej miere vystavená silným vetrom, čo môže spôsobiť a spôsobuje jej odnos. (Spomeňme si na nedávny transport (máj 2020) saharského piesku až na Slovensko, viditeľný na sklách a karosériách áut). Takto púšť zväčšuje svoju plochu.

Nadmerné spásanie trávy dobytkom (overgrazing)

Zvyšujúce sa nároky na potraviny vedú k zvýšeniu stavov dobytka, ktorý spása väčšinou riedku vegetáciu v savanách a polopúštiach, predovšetkým v Afrike. To vedie k likvidácii porastov a porušeniu povrchu pôdy kopytami dobytka. Dôsledkom je zvýšenie citlivosti na (hlavne) veternú eróziu a vedie k  dezertifikácii územia.

Odlesňovanie

Tomuto problému sme sa už čiastočne venovali v predchádzajúcej časti, keď sme hovorili o výrube dažďových pralesov v tropických a subtropických územiach a ich dôsledkov na klímu. Existencia  dažďových pralesov  je kľúčová pre stabilitu klímy nielen  v danej lokalite, ale na celej planéte; ich význam vyplýva z vysokých intenzít tokov vody a energie medzi pralesmi a okolitým ekosystémom. Extrémne rýchlosti evapotranspirácie (2500 mm vrstvy vody na meter štvorcový za rok) spojené s extrémnymi tokmi energie (6.25 . 10⁹ J m^-2 rok^-1) zásadným spôsobom ovplyvňujú toky vody a energie nielen v danej lokalite, ale aj v mierke planéty Zem. Na vyparovanie vody z morí a pralesov v oblasti medzi obratníkmi sa spotrebuje až 90 percent energie, dopadajúcej na zemský povrch. Okrem toho, pralesy v procese fotosyntézy viažu v biomase veľké množstvo oxidu uhličitého a znižujú jeho koncentráciu v atmosfére.

Samozrejme, iná situácia je v miernom zemepisnom pásme, napr. na Slovensku. Ročný úhrn výparu v južných oblastiach Slovenska je približne 500 mm vrstva vody, čo je 5 krát menej, ako je ročný úhrn výparu z dažďových pralesov, a teda aj spotreba energie  na evapotranspiráciu je nižšia a nižší je aj vplyv týchto procesov na toky vody a energie na Slovensku. Napriek tomu, je vplyv zmien evapotranspirácie na lokálnu klímu významný a bude analyzovaný v ďalšej časti. Existencia lesných ekosystémov má veľký význam ako zdroj biomasy (dreva) a predovšetkým je to predpoklad stability ekosystému a významné protierózne opatrenie.

Aký je vplyv výparu na toky energie na Zemi ?

Vyparovanie vody je energeticky najnáročnejší proces na Zemi. Rýchlosť vyparovania z vodou dobre zásobených vyparujúcich povrchov (hladina vody, dažďové pralesy) je determinovaná príkonom slnečnej energie. Slnko vyžaruje energiu, ktorá dopadá na hornú hranicu atmosféry intenzitou 1400 W m^-2. Kým dosiahne povrch Zeme sa jej intenzita výrazne zníži, jej príkon závisí od viacerých faktorov a výrazne sa mení so zemepisnou šírkou. Energia, využiteľná na procesy prebiehajúce v hydrosfére (radiačná bilancia) sa využíva na ohrev pôdy (a vody), na zvyšovanie  teploty prízemnej vrstvy atmosféry, ale najväčšia časť, približne polovica energie dopadajúca na povrch Zeme sa spotrebuje na vyparovanie.

Energia, potrebná na fázovú premenu kvapalnej vody na vodnú paru (výpar) sa nazýva skupenské teplo vyparovania a má hodnotu L = 2.45 x 10⁶  W/ kg, pri teplote 20 °C. Je to obrovské množstvo energie.

Ak by sme chceli energeticky zabezpečiť vyparovanie vrstvy vody o výške 1 mm z 1 m² počas jedného dňa (24 hodín), potrebovali by sme stály príkon energie 28.5 W. Je to veľa, alebo málo? Je to príkon jednej žiarovky, ktorá svieti 24 hodín. Ak si vyčíslime tok energie potrebný pre vyparovanie 1 mm vrstvy vody z plochy 1 km² dostaneme neuveriteľnú hodnotu 28.5 MW, čo je výkon vodnej elektrárne v Čuňove (nie hydroelektrárne v Gabčíkove, tá má inštalovaný výkon 720 MW). 

Ak predpokladáme, že za deň sa na Slovensku priemerne vyparí 2 mm vrstva vody, potrebovali by sme stály príkon energie 2.79 x 10⁶ MW, čo je 980 násobok maximálneho výkonu všetkých slovenských elektrární.

Analogicky, spotreba energie na vyparovanie v dažďových pralesoch (ale aj výpar z oceánov a morí v pásme medzi obratníkmi) je asi 5 krát vyššia ako je spotreba na výpar na Slovensku. Eliminácia, alebo zníženie evapotranspirácie výrubom dažďových pralesov môžu výrazne ovplyvniť klímu na Zemi.

Plocha  dažďových pralesov je asi 15 mil. km²; za dve desaťročia (1990 – 2010) sa táto plocha znížila asi o 1 mil. km², teda asi o 50 000 km² za rok, čo je približne plocha Slovenska. Táto plocha bola využitá na poľnohospodársku pôdu, obydlia a iné stavby. Teda evapotranspirácia sa znížila zhruba o polovicu, o 1200 mm za rok. To reprezentuje zníženie ročného príkonu energie spotrebovanej na vyparovanie asi o 9.6 TW energie. Je to obrovské množstvo, najmä keď to porovnáme s odhadovanou ročnou  spotrebou všetkých foriem energie na Zemi, ktorá je asi 15 TW. Toto množstvo energie, ktoré sa nespotrebovalo na výpar sa spotrebuje predovšetkým na zvýšenie teploty hydrosféry a významne prispeje k otepľovaniu planéty.

To však nie je všetko. Pretože zmenou využívania krajiny sa výrazne zníži produkcia biomasy (fotosyntéza), podľa odhadov asi na polovicu, oxid uhličitý, ktorý sa nespotrebuje v procese fotosyntézy sa nestane súčasťou biomasy, ale jeho koncentrácia v atmosfére sa o toto množstvo oxidu uhličitého zvýši a tým posilní tzv. skleníkový efekt tak, ako sme o tom hovorili vyššie.

Dezertifikácia spolu so znížením plochy dažďového pralesa, ale aj znížením plochy mokradí výrazne prispievajú  k zmene tokov vody a energie, teda ku globálnemu otepľovaniu.

Aký je vplyv zmien využívania krajiny na zmenu klímy na Slovensku ?

Na Slovensku sa v aktivitách smerujúcich k znižovaniu skleníkového efektu atmosféry (a súvisiacimi zmenami vo fungovaní hydrosféry) takmer výlučne sústreďujeme na znižovanie produkcie oxidu uhličitého, ktoré je dôsledkom spaľovania fosílnych palív. Toto je len jedna z príčin zvyšovania sa teploty atmosféry.

Z hľadiska eliminácie skleníkového efektu atmosféry Zeme sú veľmi dôležité zmeny vo využívaní krajiny, ktoré boli spomenuté vyššie. Je to masívna likvidácia lesov (hlavne dažďových pralesov), dezertifikácia, likvidácia mokradí, budovanie objektov s nepriepustnými povrchmi. Tieto nové (alebo modifikované) povrchy sú charakterizované tým, že sa z nich vyparí menej vody ako z pôvodných povrchov a teda na výpar sa spotrebuje menej energie. Zvyšok energie (ktorý sa spotreboval na výpar z pôvodných povrchov) nahreje ekosystém, zvýši koncentráciu pár vody a tým aj skleníkový efekt atmosféry.  

Slovensko leží v miernom pásme, plocha pokrytá lesmi je väčšia ako 40% plochy krajiny. Plocha ornej pôdy (14400 km², 29%  plochy Slovenska) sa v ostatnom desaťročí výrazne zmenšuje v prospech nepriepustných povrchov (budovy, komunikácie, priemyselné objekty, sklady), čo výrazne zhoršuje  štruktúru tokov vody a energie v krajine, pretože sa zníži spotreba energie na výpar a rozdiel prispieva k zvýšeniu teploty ekosystému.

Ako dôsledok prebiehajúcej klimatickej zmeny sa aj na Slovensku zvýšila priemerná teplota atmosféry, za uplynulé storočie o viac ako 1°C. Zvyšujúca sa teplota spôsobuje zvyšovanie potenciálnej evapotranspirácie, teda maximálne možnej v daných podmienkach.

Globálne zvyšovanie sa výparu, najmä z morí a z oceánov spôsobuje zvyšovanie intenzít a úhrnov zrážok. Na Slovensku, sa za uplynulých 30 rokov zvýšil priemerný ročný úhrn zrážok asi o 10%. Napriek tomu, v južných častiach Slovenska sa odtok znižuje. Slovensko teda stráca vodu evapotranspiráciou, ktorá síce zvyšuje produkciu biomasy, ale spôsobuje znížené prietoky v tokoch a tým aj dopĺňanie podzemných vôd, ktoré sú základným zdrojom zásobovania pitnou vodou, pretože až 80% pitnej vody Slovenska pochádza zo zdrojov podzemnej vody. Je preto potrebné čo najviac vody zadržať v krajine. Jedinou vhodnou metódou je budovanie relatívne veľkých vodných nádrží (s objemom rádovo miliónov metrov kubických).

Zadržiavanie vody v krajine prostredníctvom malých vodných nádrží nie je vhodným riešením. Malé vodné nádrže majú malý objem vody, rýchlo sa prehrievajú, eutrofizujú, zarastajú a voda v nich nie je spravidla vhodná na pitie ani závlahy. Podobne, prehrádzky a retenčné jamy, v minulosti navrhované sú zbytočnou investíciou. Významným protieróznym opatrením sú prehrádzky, budované už viac ako storočie z kameňa, alebo z betónu; najnovšie sú vybudované v údolí medzi Bratislavou - Račou a Bielym Krížom.  Vhodnou metódou zadržiavania vody v krajine je umelá infiltrácia (vsak) povrchovej vody do podzemných vôd z kanálov, alebo iných infiltračných zariadení. Môžu to byť tiež veľkoplošné bazény, do ktorých sa privádza voda a ktoré majú vysokú vodivosť dna pre vodu, ktorá sa používa v niektorých krajinách (managed aquifer recharge –MAR).

Inou fámou, ktorú často počujeme je téza o „zadržiavaní vody v krajine“ zalesňovaním územia. Zalesňovanie územia je iste dobrým počinom, pretože zelené plochy a najmä lesy intenzívne evapotranspirujú, produkujú biomasu (a viažu oxid uhičitý), sú nenahraditeľným protieróznym prvkom, avšak vodu v krajine nezadržiavajú.

Naopak. Lesy sú povrchom, ktorý hospodári s vodou veľmi márnotratne. Až tretina zrážok v ihličnatom lese sa zachytí v ich korunách a vyparí sa (intercepcia); (v listnatých lesoch je to asi jedna pätina), teda táto zrážková voda sa vôbec nedostane do pôdy. Pretože lesy sa spravidla nachádzajú vo vyššie položenom teréne, s vyšším úhrnom zrážok, tento jav sa nepociťuje negatívne, avšak odtok vody z povodia sa zníži .

Téza o „zelenej krajine“ je iste dobrým riešením. Porasty (aj poľnohospodárske) spotrebovávajú energiu na transpiráciu, viažu oxid uhličitý v procese fotosyntézy, fungujú ako protierózny prvok no a samozrejme produkujú biomasu, ktorej časť je potravou pre živočíchy a teda aj človeka.

Až 29% plochy územia Slovenska tvorí orná pôda, teda pôda, ktorá sa každý rok obrába a po ktorej viackrát za sezónu prejde ťažká technika, aby vykonala potrebné agrotechnické úkony. Táto potrebná činnosť má však aj negatívne účinky: zhutňuje sa podorničná vrstva pôdy, čo je pôda pod úrovňou hlbokej orby, a stáva sa tak menej vodivou pre vodu. A dôsledok? Menej vody vsiakne do podorničnej vrstvy pôdy a do podzemných vôd a viac jej môže odtiecť po povrchu pôdy. Predovšetkým pôdy so sklonom povrchu sú náchylné na vodnú eróziu. Intenzita erózie je úmerná sklonu povrchu, intenzite zrážky, a nepriamo úmerná hydraulickej vodivosti pôdy. Ak je pôda na rovine, často vidieť na jej povrchu veľké kaluže vody, ktoré bránia porastom v ontogenéze.

Prvým krokom v komplexnom prístupe v riadení tokov vody a energie v krajine tak, aby boli zachované podmienky pre život, je poznanie prebiehajúcich procesov a ich kvantifikácia. Ústav hydrológie SAV sa zaoberá výskumom tokov vody a energie v povodiach Slovenska v závislosti na vlastnostiach povodí a charakteristikách atmosféry. Výsledky výskumu - ktoré boli čiastočne uvedené v predošlej časti- sú publikované, aby mohli byť použité pri riadení vodohospodárskych aktivít na Slovensku.

Ing. Viliam Novák, DrSc., Ústav hydrológie SAV

FOTO:   Archív UH SAV/Unsplash