Keď sa zmenil svet III.: Komunikácia medzi generáciami počas epidémie koronavírusu
V druhej polovici marca realizovali členky výskumného tímu Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV pilotný prieskum o každodennom živote v období epidémie koronavírusu na Slovensku. Vo výskume bola zachytená bezprecedentná a radikálna zmena životných okolností ľudí. Ako vyplynulo z predchádzajúcich dvoch správ, epidémia koronavírusu významne ovplyvnila každodenné fungovanie a režim domácností. V tretej správe sa budeme venovať komunikácii medzi generáciami, ktorá nadobúdala rôzne formy.
Takmer dve tretiny respondentov a respondentiek uviedli, že ich spôsob komunikácie so staršími členmi rodiny či príbuzenstva sa po vypuknutí epidémie zmenil. Vo zvyšnej tretine nezmenený spôsob komunikácie spontánne opísali najmä muži. Viacero výskumov spoločnosti hovorí o feminizovanej pandémii, teda o tom, že jej dôsledky v oveľa väčšej miere doliehajú i budú doliehať práve na ženy. Aj odpovede ľudí v našom prieskume naznačujú, že to boli viac ženy – dcéry, netere a vnučky, ktoré podľa ich vyjadrenia „zabezpečovali“ aj väčšinu komunikácie so staršími (rodičmi, starými rodičmi či inými príbuznými).
Takmer tri štvrtiny respondentov opísali, že komunikácia so staršími členmi rodiny žijúcimi v inej domácnosti sa v období epidémie koronavírusu primárne sústredila na telefonovanie.
Práve v tomto prípade sa ukazuje ako riešenie používanie „starších“ technológií ako telefonovanie, ale aj písanie pohľadníc alebo odkazov. Týmto spôsobom sa im mohlo podariť vyhnúť sa dvojitému vylúčeniu najstarších seniorov – nielen tomu fyzickému, ale aj v digitálnom priestore.
V niektorých prípadoch príbuzní vytvorili vlastné komunikačné skupiny na online sociálnych sieťach. Tam sa stretávali pri pravidelných videohovoroch, posielali si fotografie, obrázky, ktoré vnúčatá namaľovali starým rodičom, a rôzne iné veci. Obdobie fyzického odlúčenia v rodinách našich respondentov niekedy naštartovalo aj záujem o pátranie po rodinnej histórii a rodinných historkách, ktoré si v rámci skupiny medzigeneračne zdieľali.
V niektorých odpovediach ľudia vyjadrovali frustráciu z nemožnosti komunikovať so staršími príbuznými, ktorí žijú v ústavnej starostlivosti. Ak by aj boli mohli telefonovať, ich starší príbuzní mali často problémy so sluchom či mobilitou a pracovníci zariadení boli príliš zaneprázdnení, aby telefonické odkazy neustále prepisovali na papier či pre rôzne opatrenia komunikácia jednoducho nebola možná. Etická dilema súvisiaca so „starostlivo sterilizovaným dozrievaním“ tak nadobúda priam fatálny rozmer. Nedôstojné odchádzanie a osamelá smrť sa stali príliš prítomnými.
Zdá sa, že aj v tomto prípade pandémia koronavírusu len zviditeľnila jednu zo slabín v našej spoločnosti: ústavná starostlivosť o seniorov a rovnako aj zdravotne znevýhodnených sa často opiera o veľkokapacitné zariadenia, kde majú klienti len minimálny priestor pre individuálne plány a potreby. Reflexie podobného typu by sa mohli stať inšpiráciou pre budúce plánovanie podobných zariadení, a to aj z hľadiska architektonického riešenia a dizajnu vnútorných priestorov.
Vo výskume sme sa venovali aj otázke vzájomnej výpomoci medzi príbuznými, najmä vo vzťahu k starším členom rodiny. Ako sa ukázalo, pri 17 percentách bola ako forma pomoci respondentmi uvádzaná už samotná komunikácia so seniormi, teda to, že im napríklad zatelefonovali, či „psychicky a morálne podporovali“. Polovica respondentov a respondentiek zároveň hovorila o pomoci starším príbuzným v podobe nákupu. Práve nakupovanie (spolu s pohybom vo verejných uzavretých priestoroch) odborníci v médiách označovali ako veľmi rizikové najmä pre najstaršiu generáciu. Neskôr sa v súvislosti s vymedzenými nákupnými časmi pre jednotlivé vekové kategórie stalo výraznou „rozbuškou“ v komunikácii medzi generáciami o právo na pohyb vo verejných priestoroch alebo povinnosť prispôsobiť sa. Seniori však nie sú unifikovaná skupina – ich potreby, ale aj schopnosti sú individuálne.
Výnimočná situácia a strach z neznáma, ktorý v tom období vírus predstavoval, ešte vyostrili ageistické prejavy spojené s infantilizáciou seniorov, teda správaním sa strednej generácie k nim ako k deťom: „Starám sa, či všetko majú a som na nich zlý, aby nechodili von.“ Tento typ perspektívy súvisí s paternalizmom, teda „otcovským“, ochranným, ale nadradeným prístupom. Spája sa s ním etická dilema, či máme právo ochraňovať tých, ktorých máme radi, alebo o ktorých si myslíme, že je to potrebné aj za cenu obmedzenia ich slobody.
Podľa odpovedí v dotazníku bola forma pomoci rodičom či iným príbuzným v seniorskom veku špecifikovaná, ako je to aj v bežnom živote. Rozdiel je však ten, že mimo epidémie sa tak zväčša deje podľa vlastných preferencií seniorov: seniori a seniorky si vyberajú, s kým sa rozprávajú, zvolia si, koho poprosia o pomoc s nákupom či o zabezpečenie stravy. Inú osobu môžu zase požiadať o pomoc s platbami cez internetbanking alebo inštaláciu elektronického zariadenia na diaľku. Obdobie pandémie však oslabilo možnosť starších ľudí rozhodovať sa v oblasti preferencie pomoci aj v jej poskytovaní. Zároveň sa počas pandémie mohla oslabiť aj ich dôvera vo vlastné schopnosti postarať sa o seba. Našou úlohou do budúcnosti je naučiť sa, ako si medzi generáciami pomoc nielen dávať, ale ju aj prijímať a najmä nájsť potrebnú rovnováhu v jej poskytovaní a jej inštitucionálnej podpore.
Do záverečného spracovania údajov bolo zahrnutých 2357 výpovedí a prieskum sa uskutočnil online dotazníkmi. Tie boli dostupné od 18. 3. do 26. 3. 2020, teda v čase, keď mali ľudia čerstvú (jeden- až dvojtýždňovú) skúsenosť s dobrovoľnou či povinnou sociálnou (resp. fyzickou) izoláciou.
V nasledujúcej správe budúci týždeň sa pozrieme na problematiku dobrovoľníctva počas prvých týždňov epidémie a vtedajšie predstavy či pohľad ľudí do budúcnosti.
(mon)
Ilustračné foto