Facebook Instagram Twitter RSS Feed PodBean Back to top on side

Aktuality

Rádové sestry, pre ktoré nebolo ošetrovanie chorých len obyčajnou prácou, tvorili prevažnú časť odborne školených ošetrovateliek na území Slovenska

Ošetrovateľky v medzivojnových Košiciach

22. 5. 2020 | videné 1065-krát

Prednedávnom, 12. mája sme si pripomenuli Medzinárodný deň ošetrovateliek. V tento deň sa v roku 1820 narodila Florence Nightingalová, anglická šľachtičná, priekopníčka moderného ošetrovateľstva, autorka odbornej literatúry a zakladateľka prvej ošetrovateľskej školy na svete. Od jej narodenia uplynulo presne 200 rokov, no jej odkaz rezonuje v spoločnosti do súčasnosti. Položila základy profesionálneho ošetrovateľstva, na ich princípe sa poskytuje ošetrovateľská starostlivosť až dodnes.

Ošetrovateľkám a ďalšiemu zdravotníckemu personálu sa v súčasnosti venuje väčšia pozornosť v súvislosti so svetovou pandémiou koronavírusu. V spojitosti s tým sa pripomínajú tiež pandémie, ktoré zasiahli ľudí v minulosti, napr. španielska chrípka v rokoch 1918 – 1920, ktorá neobišla ani Košice. Pozrime sa teda aj na to, kto poskytoval pacientom v Košiciach ošetrovateľské služby, a to nielen počas vyčíňania španielskej chrípky, ale aj v nasledujúcich rokoch.

V prvých rokoch po vzniku Československej republiky bola výchova a výcvik diplomovaného ošetrovateľského personálu na ošetrovateľských školách len v českých krajinách. Pre žiačky z územia Slovenska bolo štúdium na týchto školách náročné z finančných i rodinných dôvodov. V dôsledku absencie vzdelávacej inštitúcie pre prípravu ošetrovateliek na Slovensku ošetrovateľskú starostlivosť poskytovali najmä rádové sestry, ošetrovateľky, ktoré sa pripravovali len v krátkodobých kurzoch, alebo nevzdelané ošetrovateľky, ktoré zaúčali priamo v liečebných ústavoch lekári a skúsenejšie kolegyne. Na Slovensku sa organizovali prvé ošetrovateľské kurzy až od roku 1929 v Štátnej nemocnici v Bratislave, z ktorých sa v roku 1931 vytvorila Ošetrovateľská škola kongregácie Milosrdných sestier Svätého kríža.

Ošetrovateľské služby poskytovali rádové sestry a nekvalifikovaný ošetrovateľský personál i v košickej nadačnej nemocnici, ktorá bola v roku 1919 prevzatá pod československú správu. V jej priestoroch umiestnili psychiatrické a venerické oddelenie novovzniknutej štátnej nemocnice. Ostatné oddelenia štátnej nemocnice (chirurgické, interné, detské, kožné a infekčné) boli provizórne umiestené v Komenského ústave. V súvislosti s týmito zmenami bolo potrebné vyriešiť personálne otázky. Z archívnych materiálov fondu Expozitúra Ministerstva verejného zdravotníctva a telesnej výchovy (Slovenský národný archív) sa dozvedáme, že mzdy nemocničného personálu v Košiciach boli vyššie ako v ostatných častiach republiky: „Rovněž pokud se týče převzetí personálu dosud v nemocnici zaměstnaného [...] se připomíná, že dosavadní požitky personálu s výjimkou řádových ošetřovatelek, jsou nepřiměřeně vysoké. Taktéž mzda pro ošetřovatelky, jež mají býti nově přijaty, dle návrhu ředitele obsaženého v protokolu, /měsíčně 200 K vedle stravy a bytu/ jest nejen vzhledem k poměrům v nemocnicích českých, nýbrž i vzhledem k analogickým poměrům v jiných všeob. nemocnicích na Slovensku, nepřiměřeně vysoká a budiž řiditeli uloženo, aby eventuelně konkursem v denních listech hleděl opatřiti si spolehlivé síly levnější.“

Riaditeľ nemocnice odôvodňoval svoj návrh na dočasné zamestnanie ošetrovateliek s uvedeným platom tým, že „není nyní možno dostati spolehlivého a čestného personálu, jenž by ovládal jazyk slovenský i maďarský, kterážto okolnost je velmi důležitá, a hlavně také tím, že personál ve staré nemocnici jest stejně honorován, ačkoliv nemá úplné potřebné kvalifikace“.

V Košiciach existovala okrem štátnej nemocnice aj mestská epidemická nemocnica. Ako sa dozvedáme z fondu Úradný hlavný lekár mesta Košice (Archív mesta Košice), denný plat ošetrovateliek tejto nemocnice bol stanovený na 12 korún. K nemu prislúchalo stravné  10 korún. Začiatkom roka 1921 žiadali ošetrovateľky o zvýšenie svojej mzdy. Hlavný lekár mesta Košice sa v ich mene prihovoril v mestskej rade a navrhované zvýšenie dennej mzdy ošetrovateliek na 20 korún a stravného na 15 korún odôvodňoval nasledovne: „[...] ošetrovateľky vykonávajú permanentnú službu takmer dňom a nocou, ďalej ako zdravé nevyhnutne onakvejšiu stravu potrebujú jako chorí [...] a dnes niet už ani v jednej nemocnici ošetrovateľky s menšou dotáciou. Keď ale ošetrovateľsky personál dostáva v inej nemocnici lepší plat ani naša nemocnica nemôže pozaostať v tomto ohľade a nemôže zavrhnúť menovaným odôvodnenú a lojálnu prosbu.“

V roku 1922 informoval časopis Slovenská obrana o nevyhovujúcom stave liečebných ústavov v Košiciach a pracovných podmienkach v nich: „Ubikácie perzonálu to je teprv žalostný obrázok. Ošetrovateľky na mužskom oddelení spia v miestnosti, ktorá je oddelená len plachtou od ambulancie a po nočnej službe ju vyrušujú zo spánku nemocní a návštevy, prechádzajúce sem a tam [...]. Inde je pre perzonál zariadený byt skutočne naturálny. Všetky rozmary prírody pocíti dotyčný na svojom tele, nech je to dážď, vetor, mráz alebo sňah.“

Sťažnosti personálu pracujúceho v starej nemocničnej budove, v ktorej sídlilo psychiatrické oddelenie štátnej nemocnice, navrhovalo riaditeľstvo nemocnice vyriešiť zvýšením mzdy za nočné služby: „Služba personálu je ťažká a počet ošetrovateľského personálu mohol by byť zvýšený. Viac personálu v budove tejto umiestniť je však absolútne nemožné [...]. Ohľadom rozdelenia služby ošetrovateľskej, pre nesnadnosť rozmnoženia personálu, mohla by byť očakávaná náprava len v tom smere, že by sa ošetrovateľskému personálu psych. oddelení zvýšila odmena za nočnú službu z dosavádných 2 Kč. za polnoc na 3 – 4 Kč.“

Situácia sa v Košiciach zlepšila po otvorení novej štátnej nemocnice v júni 1924. K celkovému zlepšeniu postavenia ošetrovateliek došlo po prijatí vládneho nariadenia č. 22/1927, ktoré predstavovalo jednotnú úpravu platových a služobných pomerov ošetrovateliek v štátnych liečebných a humanitných ústavoch v Československu. Táto úprava sa týkala právnych pomerov a pôžitkov ošetrovateliek s kvalifikáciou (držiteliek diplomov), a rovnako aj tých, ktorým kvalifikácia chýbala. Vládne nariadenie neupravovalo pomery rádového ošetrovateľstva, v prípade ktorého sa uzatvárali zmluvy s jednotlivými kongregáciami. Rádové sestry však nedostávali za svoju prácu plat, ale len príspevok. Napr. kongregácia sestier rádu sv. Vincenta dostávala za prácu ošetrovateliek vykonávanú v košickej štátnej nemocnici na základe zmluvy z roku 1927 ročný paušál 2000 korún. V košickej štátnej nemocnici pracovalo koncom 20. rokov 50 rádových sestier, pričom ich počet sa v nasledujúcich rokoch ešte zvýšil. Rádové sestry vykonávali popri ošetrovateľských funkciách tiež niektoré práce v kuchyni, práčovni a pod.

Práve rádové sestry, pre ktoré nebolo ošetrovanie chorých len obyčajnou prácou, čo súviselo s kresťanskou ideológiou, tvorili prevažnú časť odborne školených ošetrovateliek na území Slovenska. Ich služby sa hodnotili veľmi pozitívne a viaceré liečebné ústavy im dávali prednosť pre ich typickú disciplinovanosť, lacnejšiu prácu v porovnaní s civilnými ošetrovateľkami a tiež pre vykonávanie všetkých prác. Rádové sestry však neošetrovali pacientov niektorých oddelení, napr. psychiatrických alebo gynekologicko-pôrodníckych. Členky jednej kongregácie alebo jedného rádu pracovali zväčša v jednom zariadení, pričom ich prácu riadila sestra predstavená. V najväčšej miere sa uplatnili v štátnych nemocniciach.

Napriek tomu, že nielen na Slovensku, ale i v rámci celej ČSR bol nedostatok odborne pripraveného ošetrovateľského personálu, reagovali Robotnícke noviny v jednom zo svojich článkov veľmi negatívne na ošetrovateľskú činnosť rádových sestier v Košiciach,  a to aj napriek tomu, že v skutočnosti boli oveľa lepšie pripravené na svoju prácu ako civilné ošetrovateľky: „Ministerstvo verejného zdravotníctva objednalo z Rakúska niekoľko nebeských kozí, dodalo totiž do št. nemocnice v Košiciach niekoľko mníšiek, ako keby nemalo dosť nezamestnaných osôb, ktoré mohly by byť v nemocnici zamestnané. [...] Celá práca týchto mníšiek pozostáva z raňajkovania, manikýrovania prstov, predobedovania, obedovania, svačiny, večere a prechádzky. [...] Myslím, že peniaze, ktoré vydajú sa na mníšky, maly by sa upotrebiť na prípadný potrebný personál civilný, ktorého je dostatok bez zamestnania, alebo sriadiť knižnicu pre personál, aby sa mohol vzdelávať odborne a spoločensky. Keď by už aj snáď niekoľko odborne vzdelaných síl sa potrebovalo, máme takých nadostač bez mníšiek [...].“

Ošetrovateľskú starostlivosť poskytovali v košickej štátnej nemocnici spomínané sestry rádu sv. Vincenta, ktoré v Košiciach založili v roku 1932 i ošetrovateľskú školu. Jej činnosť sa začala 1. februára 1933. Školu pričlenili k nemocnici, kde sa konala praktická časť prípravy žiačok. Do prvého ročníka každý rok prijali okolo 30 žiačok. Škola prijímala okrem rádových sestier i civilné žiačky, no len v obmedzenom počte. Napr. v roku 1935 bolo na škole len päť civilných poslucháčok. Ich mesačné náklady na štúdium boli 500 korún, z toho 400 korún bol poplatok za internát a 100 korún bolo školné. Externé žiačky mali platiť 200 korún mesačne. Ako uvádzal časopis Československá nemocnice, Košice mali v tom čase už modernú nemocnicu, ktorá umožnila poskytnutie kvalitnej odbornej prípravy žiačkam, a tak sa stali vhodným mestom pre založenie takejto školy: „[...] je tu nemocnice státní, moderní, a na kterou možno klást požadavky, že po stránce praktické dá posluchačkám ošetřovatelské školy řádný výcvik. Rovněž i teoretický výcvik byl zajištěný, poněvadž páni primáři, téměř všichni, dali mnoho ze svého a jinak velmi vyměřeného času k disposici škole a uvolili se přednášeti.“

Články publikované v časopise Československá nemocnice dosvedčujú, že okrem odborných nárokov boli na ošetrovateľky kladené tiež morálne požiadavky: „Ošetřovatelství s hlediska sesterského je povolání – ne řemeslo nebo zaměstnání. Dobrá sestra ošetřovatelka je žena, která po hlasu svého srdce chce účinně pomáhati nemocnému a jinak potřebnému člověku a která získala patřičné vzdělání k provozování tohoto povolání. [...] spojuje vlastnosti dobrosrdečné a pečlivé matky – organisátorky a vlastnosti nenáročné, oddané, bystré, oduševnělé sestry. [...] má-li sestra vyhověti požadavkům v dnešní době na ni kladeným, musí míti vysokou úroveň intelektuální, odbornou průpravu a pevné mravní zásady.“

Ošetrovateľka mala spĺňať určité vlastnosti. Mala byť príjemná, tichá, pokojná a taktná a tiež dobre upravená. Svoju prácu mala vykonávať presne a efektívne, čím u ostatných dokázala vyvolať pocit dôvery a spoľahlivosti. Zároveň mala byť aj dobrým psychológom, aby porozumela svojim pacientom, pričom dodržiavanie lekárskeho tajomstva malo byť pre ňu samozrejmosťou. Mala mať aj zmysel pre disciplínu a poriadok a okrem toho nemala zabúdať na povinnosti k sebe samej, hlavne na starostlivosť o svoje zdravie, keďže bola v neustálom nebezpečenstve v dôsledku možných infekcií.

Napriek tomu, že sa v rámci ošetrovateľského personálu väčšinou spomínajú len ženy ako ošetrovateľky, uplatnenie v tomto povolaní našli i muži. Napr. na mužskom oddelení psychiatrického oddelenia košickej štátnej nemocnice pracoval len mužský ošetrovateľský personál.

Miroslava Gallová, Spoločenskovedný ústav CSPV SAV

Foto: archív

Súvisiace články