Vyšlo nové číslo Správ SAV
6. 7. 2005 | videné 1933-krát
Prináša Správu o činnosti P SAV (2001-2005), o digitalizácii kultúrneho dedičstva, desatoro o patentoch a ďalšie aktuality.
Dvojstrana je venovaná dekanovi Lekárskej fakulty UK prof. MUDr. Pavlovi Traubnerovi, PhD., nositeľovi Medaily SAV za podporu vedy. Prinášame časť medailónu, ktorý si v plnom znení môžete prečítať v našom mesačníku (http://spravy.sav.sk).
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Šém nie je iba pre Golema
(...)
Ak chce niekto spoznať profesora Traubnera intímnejšie, odporúčam mu sadnúť si ráno na chodbu Neurologickej kliniky FN pred jeho pracovňu. Predtým sa musíte dostať cez hlavnú vrátnicu. Traubnerovo meno vám spoľahlivo otvorí závoru. (Odvolávam sa preto na neho aj keď idem na inú kliniku. Prepáč, pán profesor!) Po vizite sa po chodbe blíži charakteristická objemnejšia postava v bielom plášti. Vchádza do sekretariátu pred pracovňou a kričí na svoje spolupracovníčky na sekretariáte: „Čo je to deti moje? Zase tam čaká desať ľudí, nikto nie je objednaný.“ Po nejakej dobe sa dostávam dnu. Cez okuliare sa na mňa dívajú dve úzke, usmiate štrbinky. Kde som také videl? Už viem. V Prahe na Kampe, na dome Jana Wericha, je busta s rovnakými očami. Podobnosť dotvára brada a fúzy. Ale to sú iba vonkajšie znaky. Vnútorným je elokvencia prejavu. Vyšetruje ma a ak má podozrenie, že mi niečo naozaj je, radšej trochu postraší. Ako nedávno, keď mal podozrenie na herpes zoster. Je to bolestivé ochorenie. Jedinou výhodou je, že sa dozviete, ako sú vo vašom tele rozložené nervy, lebo herpes sleduje nervový kmeň. Potom klebetíme. Jeho vety sa hrnú ako cunami. Pozerám na hodinky. „Dúfam, že Ťa nezdržujem,“ hovorí profesor, mohol by byť aj dotknutý. Nie, počítam iba počet slov, ktoré povedal za minútu. Bolo ich 130. Niekedy si pomôže ešte aj tým, že vetu nedopovie. Niečo si predsa možno aj domyslieť.
V pracovni sú vystavené diplomy a medaily. Je ich aspoň päťdesiat. Medzi nimi Pribinov kríž a diplom člena Európskej akadémie vied a umení. Na pacientov to môže pôsobiť pozitívne. Status lekára zvyšuje dôveru a dôvera lieči. Inou zložkou liečby je záujem lekára. Ak má pacient pocit, že lekár k nám pristupuje rutinne, bez emociálnej zložky, uzdravuje sa pomalšie. Z lekárov, ktorých poznám, je Pavel Traubner azda jediný, ktorý sa ma týždeň – desať dní po ukončení ambulantnej liečby spýtal, ako sa mi darí.
(...)
Terapeutické výkony Pavla Traubnera nie sú dramatické. Neoperuje. Zachraňuje konzervatívnou liečbou spojenou s rýchlosťou, komplexnosťou, prevenciou. Keď vidíte v jeho ruke skalpel, nemusíte sa báť. Ale opatrnosť je na miesta. Neočakávané poškrabanie na chodidle môže spôsobiť malý šok. Čím je silnejší, tým je neurológ spokojnejší. Poradí si aj v teréne. Keď bolo treba pichnúť vysokopostavenému politikovi injekciu do žily a nemal poruke Esmarch, použil ako škrtidlo kravatu. Pochopiteľne na ruke, hoci vďačná otázka pri tejto príhode je, kde ju vlastne zatiahol.
Vo februári 2005 som odovzdával prof. MUDr. Pavlovi Traubnerovi, PhD. Medailu SAV za podporu vedy. Bola to chvíľa slávnostná a zároveň príjemná. Ľutoval som, že sme medailu nepomenovali latinsky – ako naši kolegovia z Akadémie vied Českej republiky. O čo lepšie by sa k lekárovi – neurológovi, ktorého hovorový prejav sa opiera o hypertrofiu latinských výrazov, hodila medaila s menej zrozumiteľným názvom „De scientia optime meritis“. Profesor Traubner mi porozprával, ako vyhral televíznu súťaž o najvyššie IQ a pozval ma do kaplnky Aspermontovho paláca, sídla dekanstva Lekárskej fakulty UK, o obnovu ktorej sa zasadil. Dozvedel som sa, prečo lekári zanedbávajú starostlivosť o vlastné zdravie. Vraj sa vyšetrení boja viac ako laici, lebo vedia čo ich môže čakať.
(...)
Z kliniky na Mickiewiczovej ulici na dekanstvo Lekárskej fakulty UK má Pavel Traubner blízko – Aspermontov palác z roku 1770 je krížom cez ulicu. Kaplnka sv. Kríža bola donedávna vo veľmi zanedbanom stave, 70 rokov bola neprístupná. Dnes slúži ekumenizmu. Popri kresťanských symboloch zaujme obnovený hebrejský nápis „Jahve“. Pavel Traubner, čestný predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku pripúšťa, že tento nápis ho tiež motivoval v reštaurátorských aktivitách. Neskorobaroková kaplnka a jej dominanta – mramorový oltár ukrižovania sú teraz miestom, kde sa možno zastaviť v ruchu dňa, prípadne „pomodliť pred skúškou,“ vysvetľuje dekan ďalší motív svojho úsilia. Zaujímavý je trojdielny karusel v tabernákulu, do ktorého možno umiestniť viacero kalichov alebo monštrancií.
Pod hlavnou kupolou paláca kopuluje vedecká rada, hovorí dekan a skúma moju reakciu – či poznám aj iné významy tohto slovesa. V pracovni má obraz plaveckého bazéna. V krajných dráhach sa pachtia plavci, v strednej dráhe je voda rozostúpená a Mojžiš s veľkým náskokom dobieha prvý do cieľa.
Pod obrazom sa lúčime. Dekan metamorfujúc na prednostu kliniky o nič menej svižne ako Mojžiš uteká za svojimi pacientmi. Od nich pôjde na nejakú vedeckú radu, prednášku, večer do divadla, na recepciu, alebo na letisko. Cestuje veľa a rád. Pred rokom 1989 nebol pochopiteľne v Izraeli. Potom bol iba v tejto krajine už pätnásťkrát. Na cestách ho sprevádza manželka Katarína. Berie ju so sebou, lebo vraj je poslušná. Katka sa smeje. Keby chcela svojou neposlušnosťou prekonať limit Pavlovej tolerantnosti, bolo by to dosť namáhavé. A tak spolu putujú cestami odborného i spoločenského života. Každý z nich musí mať v sebe nie jeden, ale niekoľko šémov, ktoré podľa židovskej legendy dokážu oživiť aj hlinu.
Štefan Luby
Dvojstrana je venovaná dekanovi Lekárskej fakulty UK prof. MUDr. Pavlovi Traubnerovi, PhD., nositeľovi Medaily SAV za podporu vedy. Prinášame časť medailónu, ktorý si v plnom znení môžete prečítať v našom mesačníku (http://spravy.sav.sk).
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Šém nie je iba pre Golema
(...)
Ak chce niekto spoznať profesora Traubnera intímnejšie, odporúčam mu sadnúť si ráno na chodbu Neurologickej kliniky FN pred jeho pracovňu. Predtým sa musíte dostať cez hlavnú vrátnicu. Traubnerovo meno vám spoľahlivo otvorí závoru. (Odvolávam sa preto na neho aj keď idem na inú kliniku. Prepáč, pán profesor!) Po vizite sa po chodbe blíži charakteristická objemnejšia postava v bielom plášti. Vchádza do sekretariátu pred pracovňou a kričí na svoje spolupracovníčky na sekretariáte: „Čo je to deti moje? Zase tam čaká desať ľudí, nikto nie je objednaný.“ Po nejakej dobe sa dostávam dnu. Cez okuliare sa na mňa dívajú dve úzke, usmiate štrbinky. Kde som také videl? Už viem. V Prahe na Kampe, na dome Jana Wericha, je busta s rovnakými očami. Podobnosť dotvára brada a fúzy. Ale to sú iba vonkajšie znaky. Vnútorným je elokvencia prejavu. Vyšetruje ma a ak má podozrenie, že mi niečo naozaj je, radšej trochu postraší. Ako nedávno, keď mal podozrenie na herpes zoster. Je to bolestivé ochorenie. Jedinou výhodou je, že sa dozviete, ako sú vo vašom tele rozložené nervy, lebo herpes sleduje nervový kmeň. Potom klebetíme. Jeho vety sa hrnú ako cunami. Pozerám na hodinky. „Dúfam, že Ťa nezdržujem,“ hovorí profesor, mohol by byť aj dotknutý. Nie, počítam iba počet slov, ktoré povedal za minútu. Bolo ich 130. Niekedy si pomôže ešte aj tým, že vetu nedopovie. Niečo si predsa možno aj domyslieť.
V pracovni sú vystavené diplomy a medaily. Je ich aspoň päťdesiat. Medzi nimi Pribinov kríž a diplom člena Európskej akadémie vied a umení. Na pacientov to môže pôsobiť pozitívne. Status lekára zvyšuje dôveru a dôvera lieči. Inou zložkou liečby je záujem lekára. Ak má pacient pocit, že lekár k nám pristupuje rutinne, bez emociálnej zložky, uzdravuje sa pomalšie. Z lekárov, ktorých poznám, je Pavel Traubner azda jediný, ktorý sa ma týždeň – desať dní po ukončení ambulantnej liečby spýtal, ako sa mi darí.
(...)
Terapeutické výkony Pavla Traubnera nie sú dramatické. Neoperuje. Zachraňuje konzervatívnou liečbou spojenou s rýchlosťou, komplexnosťou, prevenciou. Keď vidíte v jeho ruke skalpel, nemusíte sa báť. Ale opatrnosť je na miesta. Neočakávané poškrabanie na chodidle môže spôsobiť malý šok. Čím je silnejší, tým je neurológ spokojnejší. Poradí si aj v teréne. Keď bolo treba pichnúť vysokopostavenému politikovi injekciu do žily a nemal poruke Esmarch, použil ako škrtidlo kravatu. Pochopiteľne na ruke, hoci vďačná otázka pri tejto príhode je, kde ju vlastne zatiahol.
Vo februári 2005 som odovzdával prof. MUDr. Pavlovi Traubnerovi, PhD. Medailu SAV za podporu vedy. Bola to chvíľa slávnostná a zároveň príjemná. Ľutoval som, že sme medailu nepomenovali latinsky – ako naši kolegovia z Akadémie vied Českej republiky. O čo lepšie by sa k lekárovi – neurológovi, ktorého hovorový prejav sa opiera o hypertrofiu latinských výrazov, hodila medaila s menej zrozumiteľným názvom „De scientia optime meritis“. Profesor Traubner mi porozprával, ako vyhral televíznu súťaž o najvyššie IQ a pozval ma do kaplnky Aspermontovho paláca, sídla dekanstva Lekárskej fakulty UK, o obnovu ktorej sa zasadil. Dozvedel som sa, prečo lekári zanedbávajú starostlivosť o vlastné zdravie. Vraj sa vyšetrení boja viac ako laici, lebo vedia čo ich môže čakať.
(...)
Z kliniky na Mickiewiczovej ulici na dekanstvo Lekárskej fakulty UK má Pavel Traubner blízko – Aspermontov palác z roku 1770 je krížom cez ulicu. Kaplnka sv. Kríža bola donedávna vo veľmi zanedbanom stave, 70 rokov bola neprístupná. Dnes slúži ekumenizmu. Popri kresťanských symboloch zaujme obnovený hebrejský nápis „Jahve“. Pavel Traubner, čestný predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku pripúšťa, že tento nápis ho tiež motivoval v reštaurátorských aktivitách. Neskorobaroková kaplnka a jej dominanta – mramorový oltár ukrižovania sú teraz miestom, kde sa možno zastaviť v ruchu dňa, prípadne „pomodliť pred skúškou,“ vysvetľuje dekan ďalší motív svojho úsilia. Zaujímavý je trojdielny karusel v tabernákulu, do ktorého možno umiestniť viacero kalichov alebo monštrancií.
Pod hlavnou kupolou paláca kopuluje vedecká rada, hovorí dekan a skúma moju reakciu – či poznám aj iné významy tohto slovesa. V pracovni má obraz plaveckého bazéna. V krajných dráhach sa pachtia plavci, v strednej dráhe je voda rozostúpená a Mojžiš s veľkým náskokom dobieha prvý do cieľa.
Pod obrazom sa lúčime. Dekan metamorfujúc na prednostu kliniky o nič menej svižne ako Mojžiš uteká za svojimi pacientmi. Od nich pôjde na nejakú vedeckú radu, prednášku, večer do divadla, na recepciu, alebo na letisko. Cestuje veľa a rád. Pred rokom 1989 nebol pochopiteľne v Izraeli. Potom bol iba v tejto krajine už pätnásťkrát. Na cestách ho sprevádza manželka Katarína. Berie ju so sebou, lebo vraj je poslušná. Katka sa smeje. Keby chcela svojou neposlušnosťou prekonať limit Pavlovej tolerantnosti, bolo by to dosť namáhavé. A tak spolu putujú cestami odborného i spoločenského života. Každý z nich musí mať v sebe nie jeden, ale niekoľko šémov, ktoré podľa židovskej legendy dokážu oživiť aj hlinu.
Štefan Luby