Vierozvestovia z Bruselu
22. 4. 2005 | videné 1672-krát
Mark Eyskens a Niceas Schamp navštívili SAV.
Vyberáme z článku prof. Štefana Lubyho, uverejneného v Správach SAV č. 3/2005:
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Predseda Kráľovskej flámskej akadémie Belgicka pre vedy a umenie (Koninklijke Vlaamse Academie van België voor Wetenschappen en Kunsten) v Bruseli, Mark Eyskens, je všestranne vzdelaný a zábavný človek. Je bývalým premiérom Belgicka, vo vláde pôsobil 16 rokov a zastával aj funkcie ministra hospodárstva, financií a zahraničných vecí. Prof. Schamp je vedec s vysokým impaktom (2 000 citácií), je zakladajúcim predsedom (1993) vedeckého výboru INTAS na pomoc krajinám bývalého Sovietskeho zväzu a už sedem rokov je stálym sekretárom Flámskej akadémie (francúzskeho typu). Nebolo by od veci mať aj u nás akadémiu francúzskeho typu a na jej čele bývalého premiéra, prišlo mi hneď na um. Nejde samozrejme o toho predsedu, ide o toho premiéra.
„Zbližuje nás to, že Flámsku akadémiu založila Mária Terézia roku 1772“, zvestuje Eyskens ako profesionálny politik hneď na začiatku. Nevysvetľovali sme mu, že Mateja Bela v podobnej veci panovníčka nevyslyšala, hoci na Bratislavu mali jej vznešené ruky bezprostrednejší dosah ako na Flámsko.
Medzi mená Mark a Eyskens by sa dobre hodil predikát „van“. Tým skôr, že Eyskens maľuje, ako maľovali Rembrandt van Rijn a Anthonius van Dyck. „Van“ signalizuje, odkiaľ človek pochádza a každý významný človek má byť odniekiaľ. (O ostatných ľuďoch sa predpokladá, že sú odnikiaľ, komentuje vecne Guy Endore.) Mark Eyskens ma upokojil. Písmeno „s“ na konci jeho mena je iná forma genitívu a hovorí, že je synom svojho otca, ktorý bol navyše tiež belgickým premiérom. Takéto dedenie remesla je naozaj zriedkavé.
Ak píšem, že sa návšteva odohrala, je to výstižné. Prvým dejstvom Eyskensovho vystúpenia v priebehu krátkych troch dní bola politika a ekonómia, druhým fyzika, tretím umenie. Niceas Schamp zdatne sekundoval.
Mark Eyskens končil v politike roku 1992. Zažil ešte historický big bang koncom 90. rokov. Rokoval s Havlom, Dubčekom, Gorbačovom, Ševarnadzem. S Havlom bez kravát a v oblaku cigaretového dymu, ktorý prezident vyprodukoval. S Dubčekom en passant a ľutuje jeho predčasný odchod. Zaujímalo ho, čo vlastne Dubček robil počas normalizácie.
S Gorbačovom hovoril iba prostredníctvom tlmočníka. Spomína na jeho návštevu v ktorejsi západnej krajine, z ktorej odchádzal spolu s manželkou Raisou a zo schodov lietadla mávali na rozlúčku. Západné noviny priniesli fotografiu, na ktorej mala pani Gorbačovová na šatách veľkú diamantovú brošňu. V Izvestiach, ktoré Eyskens tiež dostával na stôl, brošňa nebola. Od Ševarnadzeho sa dozvedel, že neísť proti Solidarite tankami, ale pomôcť do čela Poľska generálovi Jaruzelskému poradila Brežnevovi šedá eminencia sovietskej politiky – Suslov. Takéto riešenie sa prijalo vzhľadom na veľké problémy v Afganistane. Realizovalo sa za pár dní.
Iná epizódka, ktorú sme si vypočuli, bola o Churchillovom vnukovi, ktorý v prítomnosti Gorbačova a Madame Thatcher rozprával o stretnutí svojho starého otca a Stalina na Jalte. Delili sa tu už povojnové sféry vplyvu. Churchill sa na druhý deň pýtal, či je Stalinov tlmočník diskrétny. „Včera sme ho nechali zastreliť,“ šokoval premiéra maršal. Ukázalo sa, že v tomto prípade Stalin výnimočne blufoval. Nastala totiž fatálna situácia. Prítomný tlmočník M. S. Gorbačova hovorí: „Ten tlmočník vtedy bol môj otec a nezastrelili ho. Dostal dokonca štátne vyznamenanie.“
O slovenskej politike Eyskens veľa nevie. Ale všeobecnú 19-percentnú daň považuje za nespravodlivú, rovnako ako maximálnu 55-percentnú daň z príjmu v Belgicku. Ekonómiu študoval na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Venoval sa tu aj marxizmu. Zdá sa, že s väčším zápalom ako my, ktorí sme mali tento predmet povinný. Pre západného politika 20. storočia bola znalosť marxizmu užitočná.
Mark Eyskens rozpráva a rozpráva. Ruky temperamentne poletujú okolo tela, alebo nájdu trocha pokoja vo vrecku. Nie v neprirodzenej polohe na prirodzení, ktorú „činovníci“ odpozorovali od futbalistov. Niceas Schamp sa pri obede i večeri sústreďuje na potravu. Ochutnáva, ovoniava. Jeho profesia je organická chémia a jednou z jeho veľkých výskumných tém bol chemizmus chutí, vôní, aróm. Spájajú sa vraj s halogénovými zlúčeninami obsahujúcimi väzby typu C=C, C=N, C=O. Zhodou okolností práve čerstvo udelená Nobelova cena za fyziológiu a medicínu, ktorú získali koncom roka 2004 Linda Bucková a Richard Axel, bola za výskum čuchu. Schamp z toho má radosť, hoci väčšia by bola, keby cena patrila jemu.
Pomaly opúšťame politiku a debatujeme o fyzike. Najmä o elementárnych časticiach a kozmológii. Ešte že som bol párkrát v Európskom centre fyziky vysokých energií – v CERN-e, kde Eyskens zatiaľ nebol, takže sa mu môžem niečím zavďačiť. Bývalý premiér sa stretal s belgickým laureátom Nobelovej ceny Iljom Prigoginom. Tvrdí, že pochádza z Litvy, hoci oficiálne životopisy hovoria o Moskve (1917). Fyziku nasáva z kníh Stephena Hawkinga a hnevá sa, že tento ťažko zdravotne postihnutý fyzik zatiaľ Nobelovu cenu nemá. Spomína na belgického chemického a farmaceutického magnáta Solvaya, podľa ktorého boli pomenované slávne konferencie, na ktoré pozývali Einsteina, Bohra, Schrödingera. Kozmológia, termodynamika, vznik nových kvalít ho ako politika vzrušujú. Keby sme to boli vedeli, mohli sme mu vybaviť audienciu u prof. Júliusa Krempaského.
Dohodu o spolupráci oboch akadémií sme uzavreli na ďalšie tri roky. Zahrňuje spoločné sympóziá a semináre, výmenu výskumníkov a študentov. Belgicko je eldorádom kunsthistorikov.
(...)
Diskusie, v rámci ktorých sme hostí exploatovali možno viac, ako sa patrilo, boli prerušené okrem podpisu zmluvy a vzájomných informácií o akadémiách aj návštevou Kongresového centra v Smoleniciach a prehliadkou bratislavského starého mesta. Eyskensa a Schampa potešilo, že máme gobelíny, ktoré sú typickou formou belgického dekoratívneho umenia. Navyše nadobudli sme ich statočne, a nie ako vojnovú korisť.
Staré mesto občania z klasickej historickej Európy ocenili. Páčilo sa im, ako sa reštaurujú jeho historické zátišia. My sme boli tiež spokojní. Veď naozaj, urobilo sa toho u nás od tej doby, čo Jonáš Záborský upútal svojím dielkom Dva dni v Chujave, a osobitne za uplynulých pätnásť rokov, dosť.
Vyberáme z článku prof. Štefana Lubyho, uverejneného v Správach SAV č. 3/2005:
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Predseda Kráľovskej flámskej akadémie Belgicka pre vedy a umenie (Koninklijke Vlaamse Academie van België voor Wetenschappen en Kunsten) v Bruseli, Mark Eyskens, je všestranne vzdelaný a zábavný človek. Je bývalým premiérom Belgicka, vo vláde pôsobil 16 rokov a zastával aj funkcie ministra hospodárstva, financií a zahraničných vecí. Prof. Schamp je vedec s vysokým impaktom (2 000 citácií), je zakladajúcim predsedom (1993) vedeckého výboru INTAS na pomoc krajinám bývalého Sovietskeho zväzu a už sedem rokov je stálym sekretárom Flámskej akadémie (francúzskeho typu). Nebolo by od veci mať aj u nás akadémiu francúzskeho typu a na jej čele bývalého premiéra, prišlo mi hneď na um. Nejde samozrejme o toho predsedu, ide o toho premiéra.
„Zbližuje nás to, že Flámsku akadémiu založila Mária Terézia roku 1772“, zvestuje Eyskens ako profesionálny politik hneď na začiatku. Nevysvetľovali sme mu, že Mateja Bela v podobnej veci panovníčka nevyslyšala, hoci na Bratislavu mali jej vznešené ruky bezprostrednejší dosah ako na Flámsko.
Medzi mená Mark a Eyskens by sa dobre hodil predikát „van“. Tým skôr, že Eyskens maľuje, ako maľovali Rembrandt van Rijn a Anthonius van Dyck. „Van“ signalizuje, odkiaľ človek pochádza a každý významný človek má byť odniekiaľ. (O ostatných ľuďoch sa predpokladá, že sú odnikiaľ, komentuje vecne Guy Endore.) Mark Eyskens ma upokojil. Písmeno „s“ na konci jeho mena je iná forma genitívu a hovorí, že je synom svojho otca, ktorý bol navyše tiež belgickým premiérom. Takéto dedenie remesla je naozaj zriedkavé.
Ak píšem, že sa návšteva odohrala, je to výstižné. Prvým dejstvom Eyskensovho vystúpenia v priebehu krátkych troch dní bola politika a ekonómia, druhým fyzika, tretím umenie. Niceas Schamp zdatne sekundoval.
Mark Eyskens končil v politike roku 1992. Zažil ešte historický big bang koncom 90. rokov. Rokoval s Havlom, Dubčekom, Gorbačovom, Ševarnadzem. S Havlom bez kravát a v oblaku cigaretového dymu, ktorý prezident vyprodukoval. S Dubčekom en passant a ľutuje jeho predčasný odchod. Zaujímalo ho, čo vlastne Dubček robil počas normalizácie.
S Gorbačovom hovoril iba prostredníctvom tlmočníka. Spomína na jeho návštevu v ktorejsi západnej krajine, z ktorej odchádzal spolu s manželkou Raisou a zo schodov lietadla mávali na rozlúčku. Západné noviny priniesli fotografiu, na ktorej mala pani Gorbačovová na šatách veľkú diamantovú brošňu. V Izvestiach, ktoré Eyskens tiež dostával na stôl, brošňa nebola. Od Ševarnadzeho sa dozvedel, že neísť proti Solidarite tankami, ale pomôcť do čela Poľska generálovi Jaruzelskému poradila Brežnevovi šedá eminencia sovietskej politiky – Suslov. Takéto riešenie sa prijalo vzhľadom na veľké problémy v Afganistane. Realizovalo sa za pár dní.
Iná epizódka, ktorú sme si vypočuli, bola o Churchillovom vnukovi, ktorý v prítomnosti Gorbačova a Madame Thatcher rozprával o stretnutí svojho starého otca a Stalina na Jalte. Delili sa tu už povojnové sféry vplyvu. Churchill sa na druhý deň pýtal, či je Stalinov tlmočník diskrétny. „Včera sme ho nechali zastreliť,“ šokoval premiéra maršal. Ukázalo sa, že v tomto prípade Stalin výnimočne blufoval. Nastala totiž fatálna situácia. Prítomný tlmočník M. S. Gorbačova hovorí: „Ten tlmočník vtedy bol môj otec a nezastrelili ho. Dostal dokonca štátne vyznamenanie.“
O slovenskej politike Eyskens veľa nevie. Ale všeobecnú 19-percentnú daň považuje za nespravodlivú, rovnako ako maximálnu 55-percentnú daň z príjmu v Belgicku. Ekonómiu študoval na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Venoval sa tu aj marxizmu. Zdá sa, že s väčším zápalom ako my, ktorí sme mali tento predmet povinný. Pre západného politika 20. storočia bola znalosť marxizmu užitočná.
Mark Eyskens rozpráva a rozpráva. Ruky temperamentne poletujú okolo tela, alebo nájdu trocha pokoja vo vrecku. Nie v neprirodzenej polohe na prirodzení, ktorú „činovníci“ odpozorovali od futbalistov. Niceas Schamp sa pri obede i večeri sústreďuje na potravu. Ochutnáva, ovoniava. Jeho profesia je organická chémia a jednou z jeho veľkých výskumných tém bol chemizmus chutí, vôní, aróm. Spájajú sa vraj s halogénovými zlúčeninami obsahujúcimi väzby typu C=C, C=N, C=O. Zhodou okolností práve čerstvo udelená Nobelova cena za fyziológiu a medicínu, ktorú získali koncom roka 2004 Linda Bucková a Richard Axel, bola za výskum čuchu. Schamp z toho má radosť, hoci väčšia by bola, keby cena patrila jemu.
Pomaly opúšťame politiku a debatujeme o fyzike. Najmä o elementárnych časticiach a kozmológii. Ešte že som bol párkrát v Európskom centre fyziky vysokých energií – v CERN-e, kde Eyskens zatiaľ nebol, takže sa mu môžem niečím zavďačiť. Bývalý premiér sa stretal s belgickým laureátom Nobelovej ceny Iljom Prigoginom. Tvrdí, že pochádza z Litvy, hoci oficiálne životopisy hovoria o Moskve (1917). Fyziku nasáva z kníh Stephena Hawkinga a hnevá sa, že tento ťažko zdravotne postihnutý fyzik zatiaľ Nobelovu cenu nemá. Spomína na belgického chemického a farmaceutického magnáta Solvaya, podľa ktorého boli pomenované slávne konferencie, na ktoré pozývali Einsteina, Bohra, Schrödingera. Kozmológia, termodynamika, vznik nových kvalít ho ako politika vzrušujú. Keby sme to boli vedeli, mohli sme mu vybaviť audienciu u prof. Júliusa Krempaského.
Dohodu o spolupráci oboch akadémií sme uzavreli na ďalšie tri roky. Zahrňuje spoločné sympóziá a semináre, výmenu výskumníkov a študentov. Belgicko je eldorádom kunsthistorikov.
(...)
Diskusie, v rámci ktorých sme hostí exploatovali možno viac, ako sa patrilo, boli prerušené okrem podpisu zmluvy a vzájomných informácií o akadémiách aj návštevou Kongresového centra v Smoleniciach a prehliadkou bratislavského starého mesta. Eyskensa a Schampa potešilo, že máme gobelíny, ktoré sú typickou formou belgického dekoratívneho umenia. Navyše nadobudli sme ich statočne, a nie ako vojnovú korisť.
Staré mesto občania z klasickej historickej Európy ocenili. Páčilo sa im, ako sa reštaurujú jeho historické zátišia. My sme boli tiež spokojní. Veď naozaj, urobilo sa toho u nás od tej doby, čo Jonáš Záborský upútal svojím dielkom Dva dni v Chujave, a osobitne za uplynulých pätnásť rokov, dosť.