Dve výročia 21. augusta
Invázia vojsk Varšavskej zmluvy, v ktorej kľúčovú rolu zohral Sovietsky zväz, znamenala ukončenie pokusu o demokratizáciu komunistického režimu v Československu, označovaného ako Pražská jar. Toto krátke obdobie, trvajúce od januára do augusta 1968, prinášalo nádej nielen stúpencom sociálnych a ekonomických zmien po roku 1948, ale aj mnohým, ktorí vládu Komunistickej strany Československa (KSČ) odmietali, alebo k nej mali prinajmenšom rezervovaný postoj. Súčasťou demokratizačného procesu bola aj akcelerácia slovenského národno-emancipačného procesu. Slovenská nespokojnosť s politikou prvého tajomníka ÚV KSČ Antonína Novotného bola jedným zo „spúšťačov“ politických zmien v roku 1968, preto o „obrodnom procese“, ako bolo toto obdobie označované v dobovej tlači, môžeme rovnako dobre hovoriť aj ako o „Bratislavskej jari“.
Vďaka uvoľneniu pomerov mohla slovenská politická reprezentácia prvý raz po roku 1948 otvorene artikulovať svoje želanie nahradiť unitárny československý štát federáciou. Hoci sa zvykne hovoriť, že práve federalizácia bola jediným výdobytkom demokratizačného procesu, následný režim normalizácie obnovil centralizované riadenie štátu. Dôležité rozhodnutia sa ďalších dvadsať rokov prijímali vo vedení KSČ, v ktorom Slovensko rovnoprávne zastúpenie nemalo. Strata demokracie a štátnej suverenity teda prispela k tomu, že z federácie sa na dve desaťročia stala prázdna škrupina.
Normalizácia, ako býva označované obdobie 70. a 80. rokov, neznamenala iba koniec demokratizačného procesu, ale aj celého procesu liberalizácie v politike, kultúre, médiách a vo vede, ktorý sa opatrne začal v roku 1956 a po určitom regrese sa zintenzívnil od roku 1963. Invázia priniesla izoláciu Československa od kultúrneho a intelektuálneho života vo svete, dokonca čiastočne aj v rámci sovietskeho bloku, ktorej dôsledky pretrvávajú aj v súčasnosti, hoci generácie pamätníkov udalostí v roku 1968 postupne odchádzajú.
Invázia priniesla režim, ktorý bol až do konca 80. rokov rigidnejší ako komunistické režimy v Poľsku, v Maďarsku a po roku 1985 ešte aj v Sovietskom zväze. To by však nebolo možné bez tých, ktorí tento režim aktívne a z vlastnej vôle pomáhali nastoliť. Sovietske vojská v Československu zostali do roku 1991. V každodennej praxi však vôľu sovietskeho vedenia vykonávali českí a slovenskí komunistickí funkcionári. Ukázalo sa to už rok po invázii v roku 1968. Protesty 21. augusta 1969 už potláčali československé ozbrojené zložky. Boli to českí a slovenskí komunisti, ktorí realizovali politické čistky a posielali odporcov režimu do väzení. Práve august 1969 ukazuje, akú dôležitú úlohu pri strate suverenity a likvidácii slobody zohrávali nie cudzie vojská, ale ich domáci spolupracovníci.
Podobne ako počas Slovenského štátu (1939-1945), vonkajší diktát by nebol natoľko úspešný bez jeho domácich vykonávateľov. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy teda domáce komunistické elity nezbavila zodpovednosti za nasledujúce roky normalizácie.
Text: Juraj Marušiak, Ústav politických vied SAV, v. v. i.
Foto: TASR, archív/Miroslav Vojtek