Aktuality

Migrácia, nútená či dobrovoľná, znamená nielen fyzické presídlenie, ale aj prenos a transformáciu kultúrnych praktík, hodnôt a tradícií. Krízy a konflikty predstavujú pre živé dedičstvo špecifické výzvy, najmä ak vedú k rozsiahlej nútenej migrácii. V dôsledku vojnového konfliktu na Ukrajine získalo na Slovensku dočasné útočisko vyše 130-tisíc ľudí. Súčasťou ich začleňovania nie je len sociálny a ekonomický rozmer, ale aj kultúrny – udržiavanie a rozvíjanie živého dedičstva. Živé dedičstvo v sebe zahŕňa ústne tradície, jazyk, spoločenské zvyky, rituály, slávnosti, remeslá a ďalšie prejavy prenášané z generácie na generáciu (UNESCO, 2003).

Týmto témam sa vo výskume venuje Mgr. Martina Wilsch, PhD., z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, v. v. i., v rámci projektu „To get together” – Zvyšovanie kapacít komunít vysídlených z Ukrajiny prostredníctvom živého dedičstva. Projekt, podporený UNESCO Fondom nehmotného kultúrneho dedičstva, realizuje Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV, v. v. i., v spolupráci s OZ Sme Spolu a Nadáciou Milana Šimečku od júna 2023 do marca 2025.

Živé dedičstvo vo vysídlení: Ako ľudia z Ukrajiny udržiavajú tradície?

Živé dedičstvo zohráva pri začleňovaní ľudí z Ukrajiny zásadnú úlohu – na úrovni jednotlivcov, rodín a komunít aj vo vzťahu k majoritnej spoločnosti. Ukrajinci a Ukrajinky si do nového prostredia prinášajú symbolické prvky domova, či už v podobe spoločenských zvykov, spôsobov prípravy jedla, tradičných odevov (vyshyvanka) alebo religióznych predmetov. Významné udalosti, svetské aj náboženské sviatky, ako Vianoce, Veľká noc, Deň vyšívanky či Deň nezávislosti Ukrajiny, sa snažia sláviť tradične, pričom sú často sprevádzané aj hudbou, piesňami a umením.

„Ono to všetko žije v tebe, vo vnútri. O tom sa nerozmýšľa. Ty to iba cítiš, je to ako tvoj domov, je to všetko iba tvoje.“ (Anastasia, 58 rokov)

Osobitný význam má jazyk a ústne tradície. Aj keď sa mnohí ľudia z Ukrajiny naučili po slovensky, súčasne pociťujú silnú potrebu komunikovať aj v ukrajinčine, dokonca aj tí, ktorí predtým hovorili prevažne po rusky. Jazyk sa v tomto kontexte stal aj symbolickým vyjadrením kultúrnej identity a odporu voči agresorovi. Ľudia aktívne začleňujú ukrajinskú literatúru, poéziu a hudbu aj do života svojich detí, ktorých kontakt s jazykom sa vo vysídlení oslabuje. Zapájajú sa do kultúrnych podujatí, čím získavajú pocit spolupatričnosti, podporu a prehlbujú sociálne väzby. Objavuje sa tiež záujem o „učenie sa“ živého dedičstva nanovo – vrátane medzigeneračného prenosu (napr. virtuálne prežívanie sviatkov, online zdieľanie postupov prípravy jedál).

Transformácia kultúrneho dedičstva vo vysídlení

Skúsenosť vysídlenia viedla u mnohých k narastajúcemu záujmu o ukrajinské tradície a zvyky. Viacerí si ich dôležitosť predtým neuvedomovali, a teraz sa k nim začali vracať a vedome ich praktizovať. Živé dedičstvo sa však v kontexte vojny a vysídlenia aj premieňa. Niektoré prvky sa prispôsobujú novým podmienkam – napríklad príprava jedál sa vzhľadom k dostupným surovinám na Slovensku. Iné tradície, ktoré nemožno realizovať, sa môžu aj vytrácať.

„...Toto je korenie, ktoré ťa bude udržiavať a podporovať, keď ti nie je dobre. ... Ak by každý z nás, kto šiel do sveta, zabudol, tak potom by už neostala Ukrajina a nepozbierame ju z tých kúskov... Vidím, že ľudia sa snažia zachrániť jazyk, aj tradície, chcú sa vrátiť... Aj deti to chcú, im to zobrali, oni to precítili tak, že prežívajú nespravodlivosť, ktorá sa stala, chcú viac zachrániť svoje ukrajinské tradície.“ (Vasilisa, 48 rokov)

Zároveň sa vďaka novému kultúrnemu prostrediu objavujú zmiešané formy živého dedičstva – ľudia z Ukrajiny na Slovensku začleňujú do svojich osláv prvky oboch kultúr.  Živé dedičstvo presahuje aj do širšej komunitnej a spoločenskej sféry. Potreba jeho tvorby a prežívania vzniká prirodzene, z iniciatívy samotných komunít, pričom jeho spoločné prežívanie posilňuje vnútorné väzby a budovanie spoločnej identity.

Kultúrne dedičstvo ako most medzi komunitami a domovom

Spoločné slávenie sviatkov a zachovávanie tradícií sa neodohráva iba v kruhu utečeneckých komunít, ale aj v organizáciách, komunitných centrách či kolektívnych ubytovacích zariadeniach. Zároveň sa prepája s prijímajúcou – slovenskou – spoločnosťou. Ukrajinské jedlo, remeslá či umenie sa stávajú súčasťou podujatí pre širokú verejnosť, čím sa posilňuje komunikácia, sociálna súdržnosť, proces integrácie a vytvára sa priestor na hlbšie prepájanie komunít.

Živé dedičstvo je aj nástrojom upevňovania identity, spolupatričnosti a integrácie vo vysídlení. Tradície, rituály a kultúrne praktiky pomáhajú utečencom adaptovať sa, zachovať kontinuitu s domovom a zároveň formovať nové podoby kolektívnej identity. Tradičné odevy, jedlá či spoločné oslavy posilňujú ich pocit spolupatričnosti bez straty prepojenia s Ukrajinou.  Pre vysídlených ľudí je kultúrne dedičstvo prostriedkom na vyjadrenie „kto sme“ aj v neznámom prostredí. Zároveň pomáha utečencom vyrovnávať sa s traumou vysídlenia, obnovovať si vzťah s domovom a budovať si nový, posilňuje ich psychickú a kultúrnu odolnosť. Udržiava sociálnu súdržnosť v komunite, ale aj prehlbuje vzťahy s prijímajúcou spoločnosťou, čím vzniká most medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou.

Odporúčania

Živé dedičstvo zohráva kľúčovú úlohu pri integrácii vysídlených komunít, preto je nevyhnutné uznať jeho význam a vytvárať podmienky na jeho zachovanie a ochranu. Je dôležité zabezpečiť vysídleným komunitám prístup k priestorom, materiálom a zdrojom na udržiavanie tradícií, podporovať komunitné iniciatívy a financovanie kultúrnych aktivít, ako sú workshopy, festivaly či projekty. Zároveň by sa malo podporovať aktívne zapojenie vysídlených komunít do týchto aktivít participatívnym spôsobom, aby utečenci neboli vnímaní len ako pasívni príjemcovia pomoci, ale ako rovnocenní partneri, tvorcovia programov a nositelia vlastného dedičstva. Zosúladenie integračných politík s medzinárodnými rámcami, ako je Dohovor UNESCO z roku 2003, prispeje k lepšiemu zapojeniu živého dedičstva do integračných procesov. Zároveň je nevyhnutné vnímať ho ako prostriedok kultúrnej výmeny medzi vysídlenými komunitami a majoritnou spoločnosťou, čím sa posilňuje inkluzivita v spoločnosti, medzikultúrny dialóg a vzájomné porozumenie. Týmto spôsobom sa živé dedičstvo môže stať nielen nástrojom integrácie, ale aj prostriedkom budovania inkluzívnejšej a odolnejšej spoločnosti.

„Náš výskum ukazuje, že živé dedičstvo nie je len odkazom minulosti – naopak, je dynamickou silou, ktorá formuje súčasnosť a budúcnosť ľudí z Ukrajiny v novej spoločnosti. Zohráva dôležitú úlohu v procese integrácie, prispieva k ukotveniu sa v novej spoločnosti a budovaniu domova, prehlbuje pocit individuálnej identity a posilňuje kolektívnu, prispieva k vytváraniu vzťahov nielen v rámci ukrajinskej komunity, ale aj s majoritnou spoločnosťou. Na individuálnej úrovni predstavuje dôležitý pilier psychickej pohody, budovania odolnosti, zvládania výziev vysídlenia a spojivo s domovom a kolektívnou identitou. Vyžaduje si preto uznanie a systémovú podporu.“ (Martina Wilsch)

Zdroj, kontakt: Martina Wilsch, Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV, v. v. i., martina.wilsch@savba.sk

Foto: © Ján Háber