Dejiny slovenskej psychológie sa výrazne formovali v Slovenskej akadémii vied
Koncom roka 2024 vyšla vo vydavateľstve Portál publikácia Příběhy československé psychologie III editorov Iva Čermáka a Dalibora Vobořila. Kniha je záverečným dielom trilógie, ktorá prostredníctvom prístupu orálnej histórie mapuje dejiny psychológie v Českej republike a na Slovensku. Kým prvé dva diely boli venované českým psychológom a psychologičkám, tretí diel sa venuje ľuďom, ktorí na Slovensku stáli pri zrode modernej psychológie ako vednej disciplíny.
Príbehy doyenov a doyeniek slovenskej psychológie zhrnuté v knihe ukazujú, že práve Slovenská akadémia vied mala nezastupiteľnú úlohu pri formovaní celej jednej generácie psychológov a psychologičiek, ktorí následne pôsobili aj na univerzitách či v iných pracovných oblastiach. Kniha obsahuje príbehy jedenástich slovenských vedcov a vedkýň, pričom viac než polovica z nich strávila minimálne časť svojej profesionálnej kariéry na SAV. Patria k nim:
Viera Bačová
* 1950
Jej kariéra sa striedavo rozvíjala na pracoviskách SAV a vysokých školách. V rámci SAV pracovala niekoľko rokov v Spoločenskovednom ústave, v novembri 2007 sa stala riaditeľkou Ústavu experimentálnej psychológie (ÚEP). Túto pozíciu zastávala 10 rokov, v súčasnosti pracuje v ústave ako vedecko-výskumná pracovníčka. Významne sa zaslúžila o šírenie postpozitivistickej paradigmy u nás, rovnako o konsolidáciu výskumného zamerania ÚEP. Medzi hlavné oblasti jej výskumu patria identita a rozhodovanie v rôznych spoločenských kontextoch.
Jana Plichtová
* 1950
V rokoch 1973 až 1990 pracovala v Ústave experimentálnej psychológie. Bola zakladajúcou členkou Kabinetu výskumu sociálnej a biologickej komunikácie – dnešného Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV, v. v. i. (ÚVSK), ktorého je v súčasnosti emeritnou vedeckou pracovníčkou. Významne sa zaslúžila o rozvoj metodológie kvalitatívneho výskumu a spoločenskej sociálnej psychológie u nás. Venovala sa najmä výskumu identity, sociálnych reprezentácií či dynamike sociálnych vzťahov v spoločnosti. Bola tiež vedúcou Centra excelentnosti SAV pre výskum občianstva a participácie (COPART) a pôsobila ako profesorka na Univerzite Komenského v Bratislave.
Imrich Ruisel
* 1941 – † 2023
Bol významnou osobnosťou Ústavu experimentálnej psychológie, kde pracoval od roku 1972 až po ukončenie jeho kariéry. V rokoch 1999 – 2007 bol jeho riaditeľom. Výsledky jeho vedeckej práce prispeli napríklad k zmene doposiaľ tradovaných názorov o úlohe inteligencie v reálnom živote, a tým aj k formovaniu kognitívneho portrétu človeka. Bol tiež vedúcim Centra excelentnosti SAV výskumu inteligencie a tvorivosti CEVIT a vedúcim Centra excelentnosti výskumu kognícií CEVKOG. Veľkú časť svojho akademického života venoval práci so študentstvom a prednášal na viacerých univerzitách na Slovensku, ale aj v zahraničí.
Anton Uherík
* 1930 – † 2021
Ďalšia významná osobnosť Ústavu experimentálnej psychológie, v ktorom pracoval počas celej svojej vedeckej kariéry od roku 1954 až do roku 1990. Bol priekopníkom moderných experimentálnych metód. Venoval sa najmä psychofyziologickému výskumu človeka, je autorom termínu „bioelektrická reaktivita kože” a práve on svojimi výskumami dokázal, že táto reaktivita odráža vlastnosti centrálneho nervového systému človeka.
V roku 1970 v rámci ÚEP založil prvé a jediné psychofyziologické pracovisko v bývalom Československu. Významná je aj jeho vyše 20-ročná spolupráca so Základnou školou pre nepočujúcich v Bratislave, ktorá vyústila k patentovanému vynálezu audiometrickej metódy vyšetrenia sluchu.
Ladislav Lovaš
* 1949
Jeho takmer 20-ročné pôsobenie v SAV je spojené so Spoločenskovedným ústavom, kde pracoval od roku 1980 do roku 1999. V rokoch 1991 až 1992 bol jeho riaditeľom. Kandidátom vied sa stal v roku 1982 na Ústave experimentálnej psychológie. V období rokov 1995 až 1999 bol členom Predsedníctva SAV. Po odchode zo SAV nastúpil na Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde pracuje dodnes na Katedre psychológie Filozofickej fakulty. Jeho výskumné záujmy sa týkajú najmä sociálnej psychológie – napríklad otázky agresie, spravodlivosti, porušovania sociálnych noriem, zvládania stresových situácií.
Emil Komárik
* 1940
Začiatky jeho kariéry sú spojené s krátkym pôsobením v Ústave experimentálnej psychológie. Neskôr pôsobil najmä na akademickej pôde viacerých slovenských univerzít. Zaoberal sa psychológiou práce, kognitívnou psychológiou, metodológiou výskumu, ale tiež poruchami správania.
Publikácia Příběhy československé psychologie III sa začína esejou o identite slovenskej psychológie, ktorej autorom a autorkou sú predstavitelia strednej generácie psychológov – prorektor Univerzity Komenského v Bratislave Radomír Masaryk, ktorý v minulosti pôsobil ako vedecký pracovník na ÚEP SAV a Barbara Lášticová, riaditeľka ÚVSK SAV. Zamýšľajú sa aj nad tým, prečo je identita slovenskej psychológie stále pomerne krehká, a prečo sú niektoré jej formatívne postavy vnímané ambivalentne.
Kniha ponúka netradičný pohľad na dejiny slovenskej psychológie z pohľadu jej aktérov a aktérok. Ukazuje tiež, do akej miery bolo formovanie vednej disciplíny previazané s dobou, v ktorej jej protagonisti a protagonistky žili, ale aj ako sú kľúčové okruhy ich odborného pôsobenia veľakrát prepojené na ich osobné životné príbehy.
Spracovali: Barbara Lášticová, ÚVSK SAV, v. v. i., Xenia Daniela Poslon, ÚVSK SAV, v. v. i., Viktória Sunyík, ÚEP CSPV SAV, v. v. i.