Slovensko je už 16 rokov súčasťou eurozóny: Bolo prijatie eura politickým projektom?
Slovenská republika vkročila 1. januára 2025 do 16. roku, odkedy používa jednotnú európsku menu – euro (2009). Aký význam malo prijatie eura, aké boli plány a čo sa podarilo naplniť? Aké výhody má aj Slovensko ako člen eurozóny?
Z hľadiska menovej histórie je zavedenie meny euro nepochybne jedným z najdôležitejších míľnikov súčasného svetového hospodárskeho poriadku, ktorý následne viedol k zániku globálne konkurenčných mien, ako boli napríklad nemecká marka, francúzsky frank, španielske peso a talianska líra. Okrem národnej hrdosti poskytuje domáca mena výnos z ražobného a slúži ako účinný nástroj makroekonomickej politiky pri regulácii a vyrovnávaní sa s medzinárodnou obchodnou a investičnou nerovnováhou.
Z toho vyplýva legitímna otázka: prečo by sa krajina, ktorá vlastní medzinárodne vplyvnú menu v zahraničnom obchode a investíciách, radšej vzdala svojej meny a pripojila sa k spoločnej mene? Prirodzeným argumentom je, že vytvorenie Európskej únie (EÚ) vo všeobecnosti a menovej únie osobitne možno považovať za reakciu na meniace sa globálne ekonomické prostredie, ako sú regionalizačné a globalizačné tendencie. Preto sa predpokladalo, že vytvorenie spoločnej meny zvýši vyjednávaciu silu EÚ a členských štátov eurozóny na globálnej scéne. Zavedenie eura ako spoločnej meny je teda zatiaľ v podstate poslednou etapou desaťročia trvajúceho úsilia o zjednotenie európskeho kontinentu po tragickej druhej svetovej vojne.
Čo znamená euro pre Európanov?
Čoraz častejšie sa objavujú argumenty, že mena euro je do veľkej miery skôr politickým než ekonomickým projektom. Úlohu prijatia eura pre európsky mier a stabilitu možno vypozorovať z rôznych opisov eura. Ursula von der Leyenová, predsedníčka Európskej komisie, opisuje euro takto: „V súčasnosti sa euro používa ako platidlo: Už dvadsať rokov môžeme my, Európania, nosiť Európu vo vrecku. Euro nie je len jednou z najsilnejších mien na svete. Je to predovšetkým symbol európskej jednoty. … Na to môžeme byť všetci hrdí.“ David Sassoli, bývalý predseda Európskeho parlamentu, označil euro za „stelesnenie ambiciózneho politického projektu na podporu mieru a integrácie v Európskej únii. Euro je symbolom, naplnením historickej politickej vízie, dávnej vízie zjednoteného kontinentu s jednotnou menou pre jednotný trh“. Predseda Európskej rady Charles Michel povedal: „Euro prešlo dlhú cestu – je to skutočný európsky úspech. Dokonca by som povedal, že euro sa stalo súčasťou toho, kým sme. A ako sa vnímame ako Európania. Je súčasťou nášho zmýšľania. A súčasťou nášho európskeho ducha.“ Christine Lagardeová, guvernérka Európskej centrálnej banky, uviedla, že „euro, ktoré držíme v rukách, sa stalo majákom stability a pevnosti na celom svete“. Tento názor zdieľa drvivá väčšina obyvateľov krajín eurozóny. Podľa prieskumu Flash Barometers (2023): „Až 79 % respondentov žijúcich v eurozóne je presvedčených, že existencia eura je pre EÚ prínosom, a 69 % respondentov si myslí, že je prínosom pre ich vlastnú krajinu.“
V medzinárodnom meradle možno globálny vplyv eura pozorovať aj na základe jeho rastúceho vplyvu mimo krajín eurozóny, kde euro priamo alebo nepriamo používa 60 krajín mimo eurozóny, čo predstavuje približne 175 miliónov ľudí. Vznikajúci optimizmus dáva silný dôvod domnievať sa, že euro má potenciál zostať dominantnou medzinárodnou menou, ktorá bude tvrdo konkurovať americkému doláru a poskytovať globálnej ekonomike likviditu aj diverzifikáciu rizík.
Prijatie eura: ťažká cesta, nie prechádzka ružovou záhradou
Projekt eura je viac než len zavedenie jednotnej meny. Euro sa stalo príčinou aj dôsledkom európskej hospodárskej spolupráce a integrácie. Je príčinou, pretože zavedenie jednotnej meny zvýšilo úroveň európskej spolupráce a integrácie na najvyššiu úroveň v histórii. Je dôsledkom, pretože európska integrácia sa nezačala zavedením eura. Proces európskej integrácie je skôr reakciou na ničivú druhú svetovú vojnu a následné neúnavné hľadanie mechanizmu, ktorý by zabránil opakovaniu rovnakých konfliktov s tragickým koncom. Zürišský prejav Winstona Churchilla (1946), v ktorom vyzval na znovuvytvorenie „európskej rodiny“, rezonoval dlhé roky. Projekt eura je teda výsledkom neúnavného úsilia viacerých vizionárskych jednotlivcov o dosiahnutie tohto cieľa. Patrilo k nim aj vytvorenie štruktúry spolupráce, ktorá by Európanom umožnila žiť v mieri, bezpečnosti a slobode. Predpoklad, ktorý sa v nasledujúcich desaťročiach do veľkej miery potvrdil, bol, že hospodárska spolupráca a integrácia pomôžu (priamo alebo nepriamo) minimalizovať príčiny potenciálnych regionálnych konfliktov v Európe.
Jedným z prvých úspechov procesu hospodárskej integrácie bolo založenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v roku 1952 a následne Európskeho hospodárskeho spoločenstva Rímskou zmluvou v roku 1957. Napriek počiatočnému pesimizmu bol v roku 1986 prijatý Jednotný európsky akt, po ktorom v roku 1992 nasledoval program jednotného trhu a dnes je jednotný trh dokončený. Integračný proces vyvrcholil prijatím eura ako spoločnej meny, ktorá sa doteraz považuje za najvyšší stupeň európskej hospodárskej integrácie. Úplná hospodárska integrácia by si síce vyžadovala vytvorenie fiškálnej únie, ale to sa v najbližších desaťročiach pravdepodobne nepodarí vzhľadom na ostrý odpor politikov a širokej verejnosti v členských štátoch EÚ. Projekt Európskej únie a eurozóny sa tak stane neúplnou úniou. Optimálnym riešením sa zdá byť prispôsobenie sa súčasnému stavu, pretože agresívne presadzovanie fiškálnej únie by mohlo byť kontraproduktívne.
Prijatie eura: hrboľatá cesta k rozprávkovému cieľu
Vzhľadom na nedostatok historických skúseností predchádzali zavedeniu eura ostré a miestami búrlivé diskusie medzi krajinami i v rámci nich a sprevádzalo ho množstvo problémov. Vlna pesimizmu sa týkala toho, či menová únia prijatá ekonomikami s rôznorodou hospodárskou štruktúrou môže zaručiť udržateľnosť spoločnej meny. Pesimizmus a skepticizmus ovládli čoskoro vzniknutú európsku menu, ktorá bola označovaná za „menu bez štátu“. Dominantnou prekážkou bola skutočnosť, že v hre boli národné meny a nezávislé menové politiky. Kríza Európskeho menového systému (EMS) v rokoch 1992 – 1993 a následný odchod Spojeného kráľovstva priliali olej do ohňa a procesu prijatia nepomohli. Zároveň by išlo o spoločnú menu štátov so značnou asymetriou v úrovni hospodárskeho rozvoja a ideologického zázemia. Čím väčší počet krajín euro prijme, tým vyššia bude miera neistoty.
V súlade s teóriou optimálnej menovej oblasti (OCA), ktorú predstavil Robert Mundell, bola v roku 1992 prijatá takzvaná Maastrichtská zmluva, po ktorej nasledoval Pakt stability a rastu (SGP) prijatý v roku 1997. To odôvodnilo vytvorenie Európskej centrálnej banky (ECB) v roku 1998, ktorá mala na starosti výkon menovej politiky a jej koordináciu na úrovni členských krajín. Hoci sú tieto mechanizmy v zásade účinné, kritériá a inštitúcie nedokázali zabrániť následným krízam, ktorých svedkami sme boli v nasledujúcich rokoch.
Krízy, časy pokušenia a politické reakcie
Ako podrobne uvádza ECB (2022), existenciu meny euro definovali a spochybnili tri veľké krízy. Finančné otrasy, ktoré sa začali v roku 2007, a následná globálna finančná kríza v rokoch 2008 – 2009, kríza štátneho dlhu eurozóny v rokoch 2010 – 2012 a najnovšia kríza súvisiaca s COVID19, ktorá sa začala začiatkom roka 2020. Brexit nemohol prísť v horšom čase. Spoločným menovateľom týchto kríz bol pomalý hospodársky rast, vyššia nezamestnanosť, vnútorné a vonkajšie nerovnováhy, najmä alarmujúco rastúci verejný dlh, s mnohostrannými dôsledkami pre reakcie menovej a fiškálnej politiky. Najmä európska kríza štátneho dlhu v rokoch 2012 – 2013, keď krajiny ako Portugalsko, Španielsko, Grécko, Taliansko a Írsko čelili výrazným problémom s udržateľnosťou verejného dlhu, bola veľkou výzvou pre základnú existenciu eura ako spoločnej meny. Tie si vyžiadali prísnejšie politiky a reformy, čo viedlo k vyšším politickým tlakom, presúvaniu viny a rastúcej nespokojnosti s tým, či niektoré krajiny mali byť členmi spoločnej meny.
Nepochybne to bolo aj obdobie pokušenia pre ECB, ktorá sa snažila brániť euro a zároveň poskytovať ekonomike dodatočnú likviditu v snahe zabrániť potenciálne dlhotrvajúcej hospodárskej kríze. V dôsledku európskej dlhovej krízy euro stratilo dynamiku a viedli sa diskusie – aj keď sporadické – o tom, či euro prežije alebo nie. Vtedajší prezident ECB Mario Draghi vo svojom prejave z 26. júla 2012, takzvanom „nech to stojí, čo to stojí“, len potvrdil existenčné ohrozenie eura v týchto pochmúrnych obdobiach. Následné zavedenie nekonvenčnej menovej politiky, ako aj politiky záporných úrokových sadzieb signalizovalo dočasný posun od pôvodného zámeru ECB byť nezávislou a jednoúčelovou bankou (zameranou na cenovú stabilitu) k viacúčelovej centrálnej banke, ktorá robí „od všetkého trochu“. Je pochopiteľné, že mimoriadne časy si vyžadujú mimoriadne riešenia. Bez ohľadu na to, ECB zostáva vysokodôveryhodnou centrálnou bankou s plnou zodpovednosťou za menovú politiku členských štátov eurozóny.
Reformy, dohľad a sankcie
V čase hospodárskej krízy sa pri riešení finančných a hospodárskych turbulencií treba veľa učiť a zbierať skúsenosti. V kontexte eurozóny a EÚ zanechala každá kríza svoj „odtlačok“ na nových menových a fiškálnych politikách. Hoci väčšina politík pomohla v určitom bode zmierniť závažnosť krízy, dochádza aj k jej opakovaniu, čo vyvoláva množstvo otvorených otázok, ktoré je potrebné riešiť. Napríklad, ako dlho možno udržať projekt eura v súčasnom rámci menovej únie, ale s fiškálnou decentralizáciou? Vytvorili by vzniknuté konflikty prísnejšie fiškálne pravidlá? Sú na tom členské štáty EÚ, ktoré ešte neprijali euro, lepšie so svojimi autonómnymi menovými politikami? Ak áno, bolo by to dôvodom na opustenie eura alebo na odloženie jeho prijatia? Je možné, aby takéto ekonomiky efektívne využívali autonómnu menovú politiku vo vysoko integrovanom globálnom hospodárskom prostredí?
Ako povedal Mark Twain: „Tajomstvo, ako sa dostať dopredu, spočíva v tom, že sa začne.“ Cesta vpred môže byť opäť hrboľatá, ale motivácia pokračovať v ceste k bájnemu cieľu pôsobí ako parný stroj a euro ako spoločná mena je určite vybájnený projekt, ktorý Európe priniesol viac stability a spolupráce a menej treníc. Áno, v tak rýchlo sa meniacom globálnom hospodárskom prostredí poháňanom inováciami budú vždy existovať konkurenčné nápady a obdobia strachu a neistoty, ale s odhodlaním a odvahou má euro svetlú budúcnosť. Ako konštatoval Franklin D. Roosevelt: „Odvaha nie je absencia strachu, ale skôr posúdenie, že niečo iné je dôležitejšie ako strach.“
Text: Menbere Workie Tiruneh
https://ekonom.sav.sk/sk/publikacie/-p452
Foto: canva.com