Aktuality

V nedeľu 17. novembra si pripomíname 35 rokov Deň boja za slobodu a demokraciu. Tento deň v roku 1989 odštartovali v bývalom Československu udalosti, ktoré viedli k definitívnemu pádu komunistického režimu v našej krajine. Na niektoré skutočnosti, ktoré v tom období nabrali rýchly spád, si spomína Peter Zajac z Ústavu slovenskej literatúry SAV, v. v. i., ktorý v tých dňoch stál na tribúnach a je jedným zo zakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu.

Ako postupne odchádzajú naši kamaráti z Občianskeho fóra, vyjavujú sa mi v pamäti o to väčšmi moji českí kamaráti-literárni vedci. Menovite Vladimír Macura a Daniela Hodrová.

Daniela Hodrová sa mi vyjavila, keď v septembri tohto roku v nemocnici na pražskom Čarovnom vrchu zomrela. Vladimír Macura sa mi vyjavil v tom istom čase, lebo v septembri 2024 vyšla jeho kniha s rozstrapkanými okrajmi Dopijem a pudem ako siedmy zväzok jeho vybraných spisov.

Vladimír Macura bol náš starý kamarát. Jeho monografia o českom, a do istej miery aj slovenskom národnom obrodení V znamení zrodu z roku 1983 nás očarovala, hojne sme o nej diskutovali. Bol skvelý kultúrny historik, semiotik lotmanovského typu, a vo fejtónoch v knihách Masarykovy boty a Šťastný věk kultúrny semiotik Novembra 1989. Zomrel v roku 1999 a keď ho pochovávali, práve som prelietal lietadlom nad Prahou na trase Berlín-Tegel – Viedeň-Schwechat a vzdal som mu tichý hold.

Keď som teraz čítal Vladimírove stolné pamäti, čo je označenie stolovej spoločnosti, v ktorej vznikol nápad dotiahnuť autobiograficky spoločné uvažovanie a Vladimír v nich sleduje svoj život až do novembra 1989, ostal som prekvapený. Chronologicky posledný záznam datovaný 20. 1. 1994 sa končil 21. novembra 1989, v deň, keď sme  boli s Evou Jenčíkovou v Prahe na konferencii o českej a slovenskej literatúre, pričom sme už vedeli, že z konferencie nič nebude. Na Slovensku sme mali za sebou bratislavský pochod študentov 16. novembra, cestu 18. novembra do Pukanca k Ivanovi Kadlečíkovi, kde sa prvý raz po takmer dvadsiatich rokoch stretli disidenti s autormi sivej zóny, mali sme za sebou prvé stretnutie v Umeleckej besede 19. novembra, kde vyše tristo ľudí podpísalo protestnú rezolúciu, ktorú prečítal Ľubo Longauer a sformulovali ju na popud Ruda Sikoru deň predtým u Mira Cipára spolu s Vladimírom Kompánkom, Jozefom Jankovičom, Karolom Lackom, Danielom Fischerom, Lacom Čarným, Petrom Horváthom, Ľubomírom Feldekom a Martinom Hollým a tichou poštou ho kolportovali telefonicky svojim kamarátom, ktorí ho šírili medzi ďalších kamarátov. Mali sme za sebou vznik VPN, prepojenie so študentami okolo Valéra Mikulu na Filozofickej fakulte a študentami z VŠMU okolo Juraja Alnera, ktorí nám po niekoľkých dňoch v ZO 6 ochrancov prírody a životného prostredia poskytli prístrešie na VŠMU až do tej chvíle, keď sme sa už v rámci revolučných výdobytkov zabývali na Jiráskovej v Dome politickej výchovy; na stenách tam ešte viseli tlačené plachtičky s marxisticko-leninskými učebnými textami a na jej telefónnu centrálu bola v službách ŠtB napojená tretina Bratislavy. Ústav slovenskej literatúry SAV už mal za sebou Vyhlásenie, ktoré prinášala Eva, že sa pripája k spoločenským zmenám, iniciovaným VPN.

Vo utorok 21. novembra som teda šiel s Evou Jenčíkovou (a Viliamom Marčokom) do Prahy na konferenciu. Bol som však už predtým dohovorený s pani Kadlečíkovou, tajomníčkou po roku 1968 zakázaného, „zmrznutého“ Československého klubu P. E. N., že ma zavedie na prvú medzinárodnú konferenciu Občianskeho fóra, kde urobím s Václavom Havlom rozhovor pre Verejnosť proti násiliu. Až neskôr vysvitlo, že bola pred rokom 1989 hostiteľkou a informátorkou na stretnutiach u spisovateľa Jiřího Muchu, o ktorých napísal Philip Roth román Pražské orgie (1985).

Na moje prekvapenie Vladimír Macura opísal vo svojich zápisoch aj priebeh konferencie-nekonferencie 21. novembra 1989, vrátane scény s riaditeľkou ústavu Hanou Hrzalovou, ktorá „bezmocne vystoupila proti propukujícím emocím“.  Opísal tiež scénu, ako ma s Danielou Hodrovou sprevádzali na Kulaťák, ktorý som nepoznal, ale v jeho okolí som sa mal stretnúť s pani Kadlečíkovou. Spomenul aj to, ako sme sa cestou stretli s dánskym bohemistom Petrom Buggem, „který se rozhodl, že u české revoluce nemůže jako odborník na české dějiny chybět“.  Tu sa Vladimírov opis končí, ale intenzívne mi pripomenul medzinárodnú tlačovku OF, ktorú riadil Jan Ruml, pani Kadlečíkovú, ako kričí po konci tlačovky na Václava Havla, že sľúbil „tomu chlapcovi z Bratislavy“ nahrať vety o vzťahu OF a VPN.

Vety sme nahrali, bola v nich reč o VPN ako náprotivku Občianskeho fóra, o Havlovej viere, že aj Československo sa vydá na cestu hľadania demokratickejšieho spoločenského usporiadania a bude slobodné. A vyslovil presvedčenie že „federalizovaná totalita sa zmení na demokratickú federáciu“.

Havlove vety som nahral na malý kazeťák, pobral sa naspäť na Kulaťák k zaparkovanému autu a proti noci som sa vydal do Bratislavy. Tá cesta mi trvala dlho, celou cestou bola veľká hmla a bol som z toho dňa plného intenzívneho vnímania strašne vyčerpaný. Ale ako som do seba vstrebával pražské ulice, plné ľudí, ktorí skandovali: Máme nahé ruce, bolo mi jasné, že toto nie je nijaká reforma socializmu, ale základná zmena spoločenského poriadku. A že v Bratislave nemá zmysel ďalej o tom diskutovať a treba konať.

Ráno o šiestej som prišiel k Martinovi Bútorovi, ktorý si robil záznam z nášho rozhovoru a neskôr mi pripomenul práve toto. Potom už nasledovala príprava na prvý míting na Námestí SNP, Alta zaniesla kazetu Jurajovi Solanovi, kamarátovi Deža Ursinyho a zvukovému majstrovi na Kolibe, ten ju prepísal a potom odznela na prvom mítingu na Námestí SNP. Je v brožúre Keď sme brali do rúk budúcnosť.  

Keď sa mi to teraz pri čítaní autobiografickej knihy Vladimíra Macuru znovu vyjavilo, uvedomil som si niekoľko vecí. V prvom rade fakt, že celkom na začiatku každý z nás robil, čo bolo treba, všetko do seba zapadalo, a tie činnosti sa dopĺňali. Okrem toho mi bolo jasné, že sme veľmi dobre rozlišovali podstatné od nepodstatného a že sme robili to, čo bolo pri zmene dvoch spoločenských poriadkov podstatné.  Ešte raz som si uvedomil to, čo mi bolo jasné už v novembri 1989 – že šlo o pohyb, na začiatku ktorého si boli len niektorí z nás vedomí rozsahu a hĺbky samotnej zmeny, ale ten pocit sa šíril až do generálneho štrajku nesmierne rýchlo.  Už vtedy, ale o to viac dnes si uvedomujem, ako rýchlo – aj vďaka tomu, že našim kamarátom v Československej televízii – spomeniem aspoň troch, Jána Fajnora, Richarda Krivdu a Jeňa Kordu – sa podarilo presadiť v televízii prenosy z mítingov na Námestí SNP a uskutočniť prvé televízne diskusie – čím sa stala zmena celoslovenskou. A najmä si uvedomujem, že zmena v novembri 1989 nebola len výsledkom niekoľkých lídrov, ktorí ostali pre históriu ikonickými postavami Novembra 1989, ale mnohých ľudí a rozlievala sa Slovenskom do masového hnutia, ktoré uskutočnilo kľúčovú zmenu totalitného štátu na demokratickú spoločnosť slobodných ľudí, ktorí vzali doslova „svoje záležitosti do vlastných rúk“, ako to zaznelo v Programovom vyhlásení VPN z 20. novembra 1989, ktoré sme spísali v miestnosti u Alféda Zimmermanna na Filozofickej fakulte v zostave Fedor Gál, Ján Budaj, Valér Mikula, Peter Zajac, Martin Bútora a Peter Tatár.

V súvislosti a pozdravom Václava Havla uvažujem s odstupom času o viacerých nedopovedaných veciach. Je paradoxné, že prvý dokument v dejinách Československa, ktorý vyjadroval nie deklaratórne, ale vecne rovnocennosť českých a slovenských elít, OF a VPN, bol zároveň textom, ktorý aj dnes potvrdzuje výnimočnú úlohu Václava Havla v dejinách Československa, a to aj v dejinách Slovenska. Lebo aj u nás bol legitímnym lídrom Novembra 1989 a obchádzať to, ako sa to deje najčastejšie, znamená vzdávať sa najlepšej časti vlastných dejín. Dnes však premýšľam najmä o tom, že rozdelenie Československa mohlo mať význam v dobrých časoch – ale dnes nežijeme v dobrých časoch. Ešte stále sa v nich pohybujeme na hrane demokratického, slobodného – a autokratického sveta a rozdelenie Československa nás strašne zoslabuje v čase dnešných rozhodnutí.

Pre mňa osobne bolo spojenectvo VPN a OF, ktoré sa v tých časoch potvrdzovalo slovom, činom a podaním rúk, podstatným záväzkom a nikdy som nechápal, ako mohli mnohí slovenskí revolucionári vypovedať sami pre seba a za seba spojenectvo s českými revolucionármi, ktoré som pokladal za našu najvnútornejšiu vec. 

Text: Peter Zajac, Ústav slovenskej literatúry SAV, v. v. i.

Foto: TASR-archív/Vlastimír Andor