Facebook Instagram Twitter RSS Feed PodBean Back to top on side

Aktuality

Drevorubači

Po stopách Štefana Tótha. Dielo a osud nestora folklórneho hnutia na Slovensku

9. 3. 2023 | zhliadnuté 614-krát

Po stopách Štefana Tótha, dielo a osud nestora folklórneho hnutia na Slovensku –  tento príznačný názov nesie prvá monografia mapujúca počiatky slovenskej etnochoreológie, kinetografie a tanečnej pedagogiky. Autorka Agáta Krausová v nej opisuje prvé roky existencie významných slovenských inštitúcií tanečného folklorizmu. Slovenský ľudový umelecký kolektív (SĽUK), Katedra tanečnej tvorby Hudobnej a tanečnej fakulty Vysokej školy múzických umení a Ústav hudobnej vedy SAV tesne po vzniku napredovali aj vďaka neoceniteľnému prínosu umelca, pedagóga a vedca Štefana Tótha, ktorý zasvätil svoj krátky život vzdelávaniu, objavovaniu a tvorbe v oblasti ľudového tanca. Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Etnochoreologička a odborníčka v oblasti tanca Agáta Krausová sa v roku 2017 naplno vydala po stopách tejto významnej osobnosti tanečnej pedagogiky ľudového tanca a etnochoreológie na Slovensku. Prvá príležitosť začať sa venovať jeho prínosu v oblasti tanečného umenia prišla počas podujatia Tanečného kongresu o absolventoch Katedry tanečnej tvorby, zastrešeného Centrom výskumu HTF VŠMU. „V rámci tohto podujatia som prvýkrát predstavila takmer ´zabudnutú´ osobnosť Štefana Tótha a až tam som si plnohodnotne uvedomila, ako málo vieme o tomto mimoriadne významnom človeku,“ hovorí autorka. Pre nedostatok odbornej literatúry z histórie folklórneho hnutia sa rozhodla cez optiku odbornej a umeleckej činnosti Štefana Tótha priblížiť verejnosti počiatky tanečného folklorizmu na Slovensku. O jeho osobnosti sa dozvedela ešte počas svojho pôsobenia v jednom z folklórnych súborov v Bratislave.

„Od 16 rokov som bola členkou súboru Szőttes v Bratislave, kde kedysi tancovala aj dcéra manželov Tóthových. ´Dorika néni´ (teta Dórika, tak sme ju volali) sporadicky navštevovala naše tanečné skúšky. Neskôr som sa od Jánosa Quittnera (bývalý choreograf folklórneho súboru Szőttes) čiastočne dozvedela, kto bol jej manžel a za čo všetko mu môže ďakovať folklórne hnutie na Slovensku. O pár rokov neskôr, keď som sa už ako etnochoreologička začala venovať výskumu tanca, sa v súvislosti s výskumnými témami neustále vynáralo meno Štefana Tótha. Už vtedy sa vo mne zrodila myšlienka, že by stálo za to vedieť viac nielen o jeho odbornej činnosti, ale aj o jeho živote,“ ozrejmuje A. Krausová. Autorka zmapovala nielen jeho životnú púť od detských čias cez štúdium na pedagogickom lýceu v Maďarsku, ale aj jeho umeleckú, pedagogickú a vedeckú činnosť.

Štefan Tóth sa narodil 30. apríla 1923 v Dolnej Strehovej ako prvorodený syn otcovi Michalovi zo Salgótarjánu a matke Márii, rodenej Durjančíkovej zo Strážnice. Z výpovede mladšieho brata Jána, ktorý žije v Nitre, vieme, že bol od mala hudobne nadaný. Hral na organe, klavíri, husliach a v rodinnej kapele hral na cimbal. Svoj talent mohol rozvíjať aj vďaka silnému rodinnému zázemiu. „Náš otec Michal mal rodinnú ľudovú kapelu, v ktorej hrali jeho traja bratia a starý otec. Otec hral v kapele na husliach a Štefan sa popri nich učil hrať na cimbal.“

Hudobné zručnosti nadobudnuté počas základnej školy neskôr zužitkoval na Maďarskom štátnom lýceu v Jászberényi, kde študoval od roku 1938 a neskôr v roku 1944 získal učiteľský diplom. Škola nebola vedená len ako edukačná inštitúcia, ale aj ako kultúrne centrum, kde mohli študenti na rôznych podujatiach prezentovať svoje hudobno-tanečné zručnosti a naďalej sa zdokonaľovať. „Bol aj pohybovo veľmi nadaný. Nielenže fantasticky tancoval, ale ovládal aj rôzne ľudové žánre, azda viac ako ostatné si obľúbil Kokavu,“ spomína jeho brat Ján.

Po vojne, v roku 1945, zložil talentové skúšky na Štátnom konzervatóriu v Prahe, kde sa jeho osobnosť formovala aj vplyvom zakladateľa prvého vedúceho tanečného oddelenia a neskôr aj pedagóga na VŠMU Jána Reimosera. Štúdium bolo po fyzickej a psychickej stránke náročné, no na internáte bol denný režim uvoľnenejší, ako to spomína aj profesor Ján Kulich, ktorý býval na internáte spolu so Štefanom Tóthom: „Bol aktívny všade, kde znela hudba. A v ´koleji´ znela často hlavne slovenská hudba, lebo v nej bývali len študenti zo Slovenska. Štefan hral na rôznych nástrojoch – na klavíri, harmonike, husliach, cimbale a snažil sa hrať aj na tárogató. Lekár mu to však pre slabé srdce neodporúčal,“ popisuje J. Kulich. Získané základné informácie počas štúdia na konzervatóriu o založení prvého profesionálneho folklórneho kolektívu v Československu Československý soubor národních písní a tanců (1950), nadobudnutie dobrých osobných i pracovných vzťahov zužitkoval o rok neskôr pri príprave prvého programu SĽUK-u.

Z knihy sa dozvieme aj o začiatkoch významných slovenských inštitúcií z konca 40. a začiatku 50. rokov 20. storočia. Mapuje vznik, smerovanie a existenciu profesionálneho umeleckého telesa SĽUK, kde pôsobil Štefan Tóth od roku 1949 až do roku 1955 ako choreograf, vedúci tanečnej zložky a tanečný pedagóg. Autorka popisuje historické podmienky vzniku SĽUK-u, jeho poslanie, ako prebiehal výber tanečníkov, tanečná príprava nových členov tanečnej zložky, tvorba prvého programu, jeho následná prezentácia počas osláv 5. výročia Slovenského národného povstania vo Zvolene a tiež problémy, ktoré umelecké teleso muselo riešiť. Po jeden a polročnej prestávke v Divadle Zdeňka Nejedlého v Ústí nad Labem sa Štefan Tóth opäť vrátil do SĽUK-u, aby vypracoval techniku ľudového tanca a aplikoval ju pri výchove interpretov SĽUK-u. Jednou z podmienok jeho návratu boli takzvané „celopodnikové školenia“, ktoré cez osobnosť Štefana Tótha pozitívne vplývali na nejedného tanečníka a inšpirovali k štúdiu na Katedre tanečnej tvorby HTF VŠMU (Marek Ťapák, Juraj Kubánka, Jozef Majerčík, Dezider Točka, Dorothea Tóthová, rod. Bobáková, Heda Melicherová a i.).

Jeho neskorší spolupracovník a študent Juraj Kubánka na neho spomína: „Ja som Štefana mal rád. On bol veľmi ústretový, veľmi ochotný všetko ukázať [...]. Bol to vynikajúci človek [...], boli sme v styku stále, boli sme ako bratia.“

V kontexte zmien v spoločnosti po roku 1945, sa zvýšili nároky na umeleckú kvalitu interpretov nielen v balete Slovenského národného divadla a v novovzniknutých profesionálnych folklórnych súboroch, ale aj na tanečnom oddelení konzervatória. Historicky významným krokom na zabezpečenie výchovy kvalitných tanečných pedagógov bolo v roku 1951 otvorenie štúdia tanečnej pedagogiky na Katedre tanečnej tvorby HTF VŠMU. Od svojho návratu na Slovensko bol Štefan Tóth pedagógom katedry a ako prvý prednášal pedagogiku ľudového tanca a kinetografiu. V období rokov 1951 – 1955 a neskôr v rokoch 1959 – 1962 katedru aj viedol.

Vznik slovenskej etnochoreológie a tanečného písma – Tóthovej kinetografie sa datuje od roku 1955, keď začal Štefan Tóth pôsobiť ako odborný dokumentátor, pracovník na Oddelení hudobnej folkloristiky na Ústave hudobnej vedy SAV. Stál aj pri vzniku Folklórneho hnutia na Slovensku, neoficiálne od roku 1948, ktoré bolo príznačné počiatkami využívania hudobno-tanečného folklóru v prevažne scénickej podobe, vznikom veľkého množstva folklórnych súborov, festivalov, súťaží a inštitúcií na podporu folklórneho hnutia. Stal sa predsedom Poradného zboru pre folklórne súbory Osvetového ústavu, terajšieho Národného osvetového centra v Bratislave, ktorého členovia viackrát rokovali o dôležitých otázkach ďalšieho rozvoja folklórneho hnutia na Slovensku, pripravovali propozície súťaží a nastavovali ich organizačný systém, koncepciu hodnotenia a navrhovali členov odborných porôt. Záujmy slovenského folklórneho hnutia zastupoval Štefan Tóth aj v Ústrednom poradnom zbore pre tanec pri Ústředí lidové tvořivosti v Prahe a bol nápomocný svojimi vedomosťami a radami aj ako člen krajských a celoštátnych porôt.

V pamiatke na Štefana Tótha uvádza Cyril Zálešák: „Ako vedecký pracovník a pedagóg radil našim metodikom, choreografom v teoretických aj praktických otázkach, prednášal na mnohých školeniach, bol členom rozličných súťažných porôt, dokumentoval tanečný život a tvorbu našich súborov filmom i tanečným písmom. Bol to vzácny typ húževnatého pracovníka, ktorý pre dobrú vec súborov ľudovej umeleckej tvorby obetoval neraz svoj voľný čas a osobné pohodlie.“

Štefan Tóth svojou osobnosťou výrazne formoval a podporoval v teoretickej i praktickej rovine všetky spomínané inštitúcie a folklórne hnutie na Slovensku.  Jeho príliš skorým odchodom počas leteckej havárie 10. októbra 1962 stratila folklórna obec na Slovensku mimoriadne významnú osobnosť. Jeho práce v oblasti pedagogiky, kinetografie a etnochoreológie, na ktorých roky pracoval, zostali neukončené a postupom času aj zabudnuté. K jeho odkazom a víziám sa slovenská etnochoreológia opätovne vracia až po 60 rokoch a to vďaka monografii Po stopách Štefana Tótha – dielo a osud nestora folklórneho hnutia na Slovensku, ktorú si môžete zakúpiť priamo u autorky Agáty Krausovej (agatakrausova@gmail.com).

„Poznanie a vniknutie do pohybového spôsobu toho ktorého národa je princípom v osvojení si tej ktorej kultúry.“ (Štefan Tóth)

 

Spracovala: Linda Štulajterová, Krajské osvetové centrum Nitra

Zdroj textu a fotografií: Krausová, A.: Po stopách Štefana Tótha – Dielo a osud nestora folklórneho hnutia na Slovensku

Súvisiace články