Kognitívne rámce pomáhajú zdravotníckym záchranárom spracovávať smrť pacientov
Zdravotnícki záchranári prichádzajú počas výkonu služby do viacerých stresových situácii. Zvládajú ich vďaka emočnému odstupu a schopnosti zúžiť svoju pozornosť na priority riešenej situácie. Experimentálni psychológovia z Centra spoločenských a psychologických vied SAV, v. v. i., (CSPV SAV, v. v. i.) skúmali aj to, akým spôsobom záchranári zvládajú výjazdy, ktoré sa končia smrťou pacienta.
Vhodný priestor na výskum psychologických a komunikačných zručností účastníkov poskytla Medzinárodná súťaž zdravotníckych záchranných služieb Rallye Rejvíz. Výskumná skupina tak mohla študovať rozhodovacie procesy a emócie záchranárskych tímov pri plnení zadaných simulovaných úloh.
„Záchranárska posádka dostala hlásenie, že prebieha resuscitácia doma narodeného novorodenca. Dieťa malo vrodenú vadu nezlučiteľnú so životom, a tak resuscitácia nemohla byť úspešná. Úlohou posádok tak bolo zo zdravotnej dokumentácie zistiť diagnózu dieťaťa a následne po ukončení resuscitácie adekvátne rodičom vysvetliť príčinu úmrtia a čo sa ďalej bude diať,“ vysvetľuje zadanie Branislav Uhrecký z Ústavu experimentálnej psychológie CSPV SAV, v. v. i.
Pre emočné spracovanie výjazdov, ktoré sa končia smrťou pacienta, majú skúsení zdravotnícki záchranári obvykle vytvorené kognitívne rámce spravidla obsahujúce akceptujúci až takmer fatalistický postoj k smrti. Najčastejšie vyskytujúci sa kognitívny rámec by sa dal vyjadriť vetou: „Ak som urobil všetko, čo som v danom momente dokázal urobiť pre pacienta, a aj tak umrel, potom nastal jeho čas.“ Tieto rámce však neznamenajú, že zdravotnícki záchranári sa alibisticky zbavujú viny za svoje pochybenia.
„Pri mnohých výjazdoch s nešťastným koncom sa pohybujeme v sivej zóne, kde sa takmer vždy dajú vygenerovať možné scenáre, pri ktorých sa dalo nešťastie zvrátiť. Nechať sa zahltiť hypotetickými predstavami by však pre záchranára znamenalo, že by bol odkázaný na nemilosť pocitov viny, a tak je takýto spôsob rámcovania nevyhnutnosťou pre budovanie a udržanie psychickej odolnosti,“ zdôrazňuje experimentálny psychológ.
Výskumný tím v tejto simulovanej úlohe okrem stratégií regulácie vlastných emócií identifikoval aj niekoľko spôsobov, akými velitelia posádok regulovali emócie rodičov. Empatický postoj a naladenie na rodičov zaujala väčšina participantov. Súcitili s ich stratou a rozumeli potrebe rodičov mať svoj priestor pre smútenie a rozlúčenie sa s dieťaťom, do ktorého je lepšie nezasahovať.
„Pri empatii sa spravidla rozlišuje medzi kognitívnou a afektívnou empatiou. Kým kognitívna empatia je založená na porozumení mentálnych stavov, pri afektívnej empatii dochádza aj k ich zdieľaniu. Pre zdravotníkov je dôležitejšia kognitívna empatia, pretože emočná empatia môže narúšať ich koncentráciu na riešenie situácie alebo pacientových ťažkostí,“ dodáva B. Uhrecký.
Viac poznatkov zo štúdie predstavuje výskumný tím v blogu.
Spracovala: Katarína Gáliková
Foto: TASR/Milan Kapusta