Aktuality

Od roku 1945 si 24. október pripomíname ako Deň Organizácie Spojených národov. Ako a prečo je tento dátum v moderných dejinách medzinárodných vzťahov stále dôležitý a aktuálny? 

Zakladajúca konferencia OSN v San Franciscu sa konala 25. apríla – 26. júna 1945. Jej hlavným výsledkom bolo, že napriek závažným rozdielom v historickom vývoji, v politických tradíciách a ekonomickom a sociálnom systéme zúčastnených krajín, došlo po deviatich týždňoch intenzívnej práce k dohode na texte Charty OSN. Konferencia trvala 62 dní, zúčastnilo sa na nej 50 krajín (vrátane Československa), 283 delegátov (vrátane štyroch Slovákov – Vladimíra Hurbana, Jána Papánka, Ivana Krna a Ernesta Šturca), 600 poradcov, 1200 čestných hostí a 1500 novinárov. Svetová tlač nazvala San Francisco metropolou budúcnosti ľudstva. Samotná Charta OSN bola výsledkom tvrdých kompromisov víťazných mocností protihitlerovskej koalície po druhej svetovej vojne, ktoré na seba prevzali zodpovednosť za udržiavanie svetovej bezpečnosti a mieru. Jedným zo štrnástich autorov (koordinačný výbor konferencie) jej záverečného textu je Slovák Ján Papánek.

Akt podpisu Charty OSN sa uskutočnil v záverečný deň konferencie 26. júna 1945. Právnu účinnosť nadobudla 24. októbra 1945, keď predstavitelia tridsiatich signatárskych štátov uložili ratifikačné listiny Charty OSN u vlády USA. Československo odovzdalo ratifikačné listiny americkej vláde 19. októbra 1945.

Aj v dnešnej napätej medzinárodnej situácii, najmä v súvislosti s vojnovým konfliktom na Ukrajine, po viac než sedemdesiatich rokoch existencie OSN  môžeme konštatovať, že nie vždy sa darilo naplniť pôvodné veľké očakávania, vychádzajúce z proklamovanej ochoty krajín pre spoluprácu. Napriek tomu vo forme Valného zhromaždenia poskytuje jediné globálne fórum, ktoré vytvára priestor pre dialóg a hľadanie mierových riešení.

OSN, vybudovaná na koncepte rooseveltovského multilateralizmu ako spôsobu zabezpečenia rovnej účasti všetkých na riadení svetových záležitostí a ako garanta územnej legitimity a demokracie, nemá zatiaľ lepšiu alternatívu, ktorá by ju nahradila. Hoci sa nestala „svetovým štátom“, nemožno ju chápať ako všeliek na bolesti nedávneho či dnešného sveta. Je však nástrojom, ktorého účinnosť plne závisí od ochoty krajín používať ho na zachovanie stability, bezpečnosti a mieru. 

Československo sa dostalo počas existencie OSN na pôdu rokovania Bezpečnostnej rady OSN dvakrát – po pražskom komunistickom prevrate v roku 1948 a po sovietskej invázii do ČSSR v roku 1968. V oboch prípadoch bola otázka riešenia týchto udalostí (prevrat a invázia) na pôde OSN neúspešná. Hoci Bezpečnostná rada OSN nemala právomoc zvrátiť komunistický prevrat ani zastaviť intervenciu piatich cudzích (hoci aj „spriatelených“) vojsk Varšavskej zmluvy a prinútiť ich k odchodu, rezolúcie, ktoré by obe udalosti v rokoch 1948 a 1968 aspoň odsúdili, mal svet na pôde OSN prijať. Nestalo sa tak, lebo Sovietsky zväz ako stály člen Bezpečnostnej rady využil právo veta.   

Po rozdelení Českej a Slovenskej federatívnej republiky sa 19. januára 1993 Slovenská republika stala členskou krajinou OSN ako jeden z jej nástupníckych štátov. Spolu s Českou republikou sa považujú za zakladajúcich členov OSN od roku 1945. Členstvo v OSN je jedným z hlavných pilierov zahraničnej politiky Slovenskej republiky. Priority SR v OSN sú založené na univerzálnych hodnotách multilateralizmu, rovnosti, transparentnosti, rešpektovania slobody ľudských práv, mieru, bezpečnosti, sociálneho, ekonomického a environmentálneho rozvoja.

Text: Slavomír Michálek, Historický ústav SAV, v. v. i.

Foto: Archív S. M.