Facebook Instagram Twitter RSS Feed PodBean Back to top on side

Aktuality

Jozef Gregor Tajovský: Ženský zákon. Slovenské národné divadlo, 1996, réžia Pavol Haspra. Na fotografii Soňa Valentová (Bjeta) a Božidara Turzonovová (Marina). FOTO: Jana Nemčoková.

Vianočný (ne)pokoj v slovenskej dráme

21. 12. 2021 | videné 564-krát

Vianočné sviatky sú vnímané ako symbol pokoja, mieru a rodinnej pohody. Nie náhodou mnohí dramatici, či už klasickí alebo tí modernejší, zasadzovali svoje hry práve do obdobia týchto (aspoň naoko) harmonických dní. Niektorí ich zobrazili ako čas odpustenia, idyly a zahladenia starých svárov, iní, naopak, vytvorili priamy kontrast k príjemnej štedrovečernej atmosfére. Oba protipóly nájdeme i v hrách erbových dramatikov slovenskej histórie – Jozefa Gregora Tajovského (1874 – 1940) a Petra Karvaša (1920 – 1999).

Tajovský – vrcholný predstaviteľ nášho kritického realizmu, ktorý sa prozaickou i dramatickou tvorbou snažil nastaviť prostému slovenskému ľudu jasné mravokárne zrkadlo, zobrazuje čas Vianoc vo svojich dvoch kľúčových hrách, v Ženskom zákone (1900) a Statkoch-zmätkoch (1909). V oboch prípadoch sa dej dostáva do obdobia sviatkov až v záverečnom dejstve. V autorovej jedinej celovečernej veselohre, Ženskom zákone, nastane na sviatok svätého Štefana mier medzi gazdinami Marou Maleckou a Zuzou Javorovou. Tie sa pred dvanástimi týždňami rozhádali v otázke, u koho budú ich deti bývať po svadbe. Tajovský udobrenie temperamentných matiek, ktoré len z tvrdohlavosti a pýchy odmietli pristúpiť na akúkoľvek dohodu, situoval práve na vianočné sviatky. Pripomenutie Božieho narodenia im pohlo svedomím a obe akoby mávnutím čarovného prútika prelomili povestný ženský zákon, ktorý počas ostatnej časti roka narobil toľko rozbrojov po celej dedine.

V dráme Statky-zmätky poukázal Tajovský na to, ako môže sebavedomé pachtenie sa za majetkom spôsobiť ľudskú tragédiu. V poslednom dejstve hry prichádza driečny ľahtikár Ďuro Ľavko pokorne za svojou bývalou manželkou Zuzkou, ktorú pred pôrodom ich syna doslova vypudil z domácnosti, a prosí ju o druhú šancu. Zuzka, v čase ich niekdajších vynútených zásnub ešte dievčensky naivná i názorovo pasívna, mu však rázne odporuje. Po všetkých trápeniach a poníženiach, čo pri ňom zažila, ju neobmäkčia ani sviatky. Dobre si pamätá jeho aroganciu, neveru i pijatiky. Jedným z typických prvkov Tajovského hier kritického realizmu je ich otvorený záver. V drámach totiž zobrazil natoľko závažné etické problémy, že nedáva zreteľnú odpoveď na otázku, ako budú životné príbehy postáv pokračovať. Preto nevieme, či po Zuzkinom definitívnom rozhodnutí od nej Ďurko odchádza sklamaný, podráždený, alebo ho matka ich dieťaťa čochvíľa predsa len zavolá späť. Záleží teda na inscenátoroch, či bude rozchod páru definitívny, alebo v Zuzkinom srdci predsa len ostala viera v polepšenie sa dedinského hýrivca.

Na rozdiel od Tajovského, Peter Karvaš sa na vianočné sviatky nepozeral ako na vyretušovanú rodinnú selanku. Svoju vrcholnú drámu Polnočná omša (1959) zasadil na stredné Slovensko, do obdobia čerstvo potlačeného Slovenského národného povstania. Cez hru pomenoval ambivalentnosť slovenskej povahy, keď na podklade jednej rodiny vytvoril pestrú politickú i mentálnu vzorku dobovej spoločnosti. K štedrovečernému stolu si sadajú matka zaslepená katolíčka, otec demagóg, dcéra hedonistka s arizovanou cukrárňou, jeden syn gardista, druhý partizán (politickým presvedčením komunista), švagor demokrat (ale v skutočnosti oportunistický parazit). A aby toho nebolo málo, tak ideovo rozvrátenú famíliu dopĺňa ich podnájomník, nemecký poručík Wehrmachtu. Karvašova dráma teda nie je textom, kde zohráva hlavnú úlohu dynamicky postupujúci príbeh, ale je to skôr hra – diskusia na tému morálnych hodnôt človeka. Karvaš tak vytvára až tragický vianočný paradox.

Príklady z tvorby Tajovského a Karvaša poukazujú na polaritu prístupov k téme vianočných sviatkov v slovenskej dráme. Pre jedného reprezentovali symbol zmierenia, pre druhého príležitosť na eskaláciu dovtedy potláčaných rodinných konfliktov. No obaja ukázali, že Vianoce sú pre dramatickú tvorbu pôsobivou i účinnou metaforou.

 

Karol Mišovic, vedecký pracovník Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV

Foto: Jana Nemčoková, Braňo Konečný.

Súvisiace články