Facebook Instagram Twitter RSS Feed PodBean Back to top on side

Inscenácie Mozartových oper na Slovensku ako dialóg o podobách režijného divadla

In: Slovenské divadlo, vol. 54, no. 3
Miloslav Blahynka
Detaily:
Rok, strany: 2006, 367 - 380
Kľúčové slová:
Wolfgang Amadeus Mozart - opera - slovenské divadlo - inscenácie
Typ článku: 1 štúdia
O článku:
Vo svojom príspevku analyzuje popredný slovenský operný kritik a teoretik podoby režijných výkladov Mozartových opier v inscenáciách Opery Slovenského národného divadla v rokoch 1920 — 2001. Z panorámy dobových konvenčných a divadelne bez výraznejšej invencie inscenovaných Mozartových opier vystupujú niektoré esteticky mimoriadne činy. V medzivojnovom období sa na inscenácii Čarovnej flauty (1938) režiséra Viktora Šulca (žiak Maxa Reinhardta) dá demonštrovať súvislosť slovenského divadla s postexpresionistickým vývojom stredoeurópskeho operného divadla. Po skončení druhej svetovej vojny reprezentujú inscenácie režiséra Karla Jerneka snahu vyrovnávať sa s určitými ideovými i poetickými kompromismi s požiadavkami realizmu nastolenými dobovou oficiálnou estetikou. To dokladajú dve inscenácie Dona Giovanniho (1956 a 1961). Prvá smeruje k dobovému chápaniu realizmu, druhá sa od neho do istej miery odkláňa a scénografickú popisnosť nahrádza dôraz na hereckú prácu a snaha aktualizovať herecké vedenie postavy smerom k psychologickej drobnoskresbe, k sledovaniu vnútornej intencie postavy a k zobrazeniu určitého existenciálneho rozmeru konajúcich osôb. Inscenoval aj Čarovnú flautu (1949). Jernekov generačný druh, významný brniansky režisér Miloš Wasserbauer vytvoril v Bratislave dve inscenácie Mozartových opier Le Nozze di Figaro (1955) a Čarovná flauta (1961), ktoré prekračujú dobové požiadavky na realizmus a smerujú k štýlovej jednote inscenácií umocnenej rečou javiskových metafor a symbolov a k hľadaniu syntézy myšlienkovej a psychologickej dimenzie Mozartových hudobno-dramatických postáv. Zatiaľ čo 70. a 80. roky sú v Opere Slovenského národného divadla z hľadiska režijnej interpretácie Mozartových opier obdobím deklinácie (úpadku, resp. stagnácie), po roku 1989 sa objavujú nové inscenačné tendencie. Milan Sládek, mím a režisér pohybového a pantomimického divadla, inscenoval Le Nozze di Figaro (1991) ako bábkové divadlo. Prostredníctvom bábok, ktoré reprezentujú typy commedie dell´arte, v inscenácii opery odkrýva najmä erotické situácie, ktoré zostávali v predchádzajúcich inscenáciách Figarovej svadby naznačené iba decentne a využíva taký typ hravosti, ktorý by v porovnaní s bábkami operní speváci asi ťažko vedeli dosiahnuť. Tendenciám moderného režijného divadla v opere na prelome 20. a 21. storočia sa približujú inscenácie Mozartových opier Cosi fan tutte režiséra Pavla Smolíka (1998) a Don Giovanni režiséra Jozefa Bednárika (2001). Obe majú umelecky hodnotné i problematické stránky. U Bednárika, ktorý k opere dospel od činoherného divadla a od opery sa odrazil k monumentálnym komerčným muzikálovým projektom, neprekvapí zasadenie deja opery opier do prostredia verejného domu a že Don Giovanni v záverečnom výstupe dostáva škótske striky v blázinci. Dialóg o podobách režijného divadla v Opere Slovenského národného divadla nie je ukončený, konštatuje autor príspevku. V každom období sa našli inscenácie, ktoré k tomuto dialógu prispeli určitými pozitívnymi myšlienkovými alebo poetickými jadrami. Ozajstnú umeleckú kontinuitu sa však z nich nepodarilo vytvoriť.
Miloslav Blahynka In his contribution a prominent Slovak opera critic and theorist analyses the shapes of directorial interpretations of Mozart´s operas in the Slovak National Theatre Opera stagings during years 1920 — 2001. Out of panorama of contemporary conventional, and with regard to its theatrical staging not very inventionally produced Mozart´s operas, some outstanding aesthetic actions have been emerging. In the period between wars, the staging of Magic Flute (1938) by director Viktor ŠULC (Max REINHARD´s student) can be used to demonstrate the connection of the Slovak theatre with post- expressionist development of the middle–European opera theatre. In the period after the end of World War II stagings of the director Karl JERNEK represent the effort to equal with certain ideological and poetic compromises of realism established by the contemporary official aesthetics. The evidence is seen on two stagings of Don Giovanni (1956 and 1961). The first one is orientated to the contemporary understanding of realism, the second is a bit diverted, and the scenographic descriptiveness is substituted by an emphasis on the historionic work, and the effort to update the historionic leading towards the psychological miniature, towards tracking of the internal intention of the character, and towards picturing certain existentialistic dimension of acting persons. He also made a staging of Magic Flute (1949). JERNEK´s peer, an outstanding director from Brno Miloš WASSERBAUER created two stagings of Mozart´s operas Le Nozze di Figaro (1955) and Magic Flute T(1969) in Bratislava, which exceed the contemporary requirements towards realism and aim at seeking the ideal and psychlogical dimension of Mozart´s musical – dramatic characters. While 70-ties and 80- ties are considered to be the years of declination (decadence, or stagnation) in the Slovak National Theatre Opera with regard to directorial interpretation of Mozart´s operas, after 1989 new staging tendecies have been developing. Milan SLÁDEK, a pantomime and director of the pantomime theatre, made a staging of Le Nozze di Figaro (1991) in the form of a puppet theatre. Through puppets representing types of commedie dell´arte, in the opera staging of The Marriage of Figaro, he is revealing mainly erotic situations, which were in the previous stagings of The Marriage of Figaro outlined with decency, and is using a type of skittishness, which could – when compared to puppets - hardly be achieved by opera actors. Towards modern directorial theatre tendencies in opera during break through of 20th and 21th century have been approaching Mozart´s stagings of operas Cosi fan tutte by director Pavol SMOLÍK (1998), and Don Giovanni by director Jozef BEDNÁRIK (2001). Both have artistically valuable and problem sides. With BEDNÁRIK, who reached to opera from drama theatre, and from opera glanced off to commercial musical projects, positioning an opera story into the surrounding of a call- house is not surprising, similarly like the concluding scene with picturing Don Giovanni in a mental hospital getting shots of cold shower. A dialogue on directorial theatre shapes in the Slovak National Theatre Opera has not been finished, the author of the contribtion is stating. In each period some stagings that have contributed to this dialogue by certain positive ideal or poetic cores can be found. Though a real artistic continuity could not be created out of them.
Ako citovať:
ISO 690:
Blahynka, M. 2006. Inscenácie Mozartových oper na Slovensku ako dialóg o podobách režijného divadla. In Slovenské divadlo, vol. 54, no.3, pp. 367-380. 0037-699X.

APA:
Blahynka, M. (2006). Inscenácie Mozartových oper na Slovensku ako dialóg o podobách režijného divadla. Slovenské divadlo, 54(3), 367-380. 0037-699X.