Štátne divadlo Košice v zrkadle času

Rok, strany: 2005, 315 - 336

Oleg Dlouhý Štátne divadlo Košice v zrkadle času 1. Rekapitulácia východísk pred zmenou Najnovšie dejiny Štátneho divadla Košice nemožno vnímať, tobôž pochopiť, bez aspoň zbežného pripomenutia si širších umeleckých i personálnych súvislostí prinajmenšom od zásadných spoločenských premien z rokov 1989/1990. Hoci je divadlo umením okamihu, pôsobia v ňom veľmi výrazne rôzne zotrvačnosti. Aj keď sa snaží reagovať na aktuálny život spoločnosti, vo vypätých chvíľach za aktuálnosťou dobieha. Možno dnes bude pre niekoho nepochopiteľné, že už v roku 1986, aj pod vplyvom Gorbačových zmien vo vtedajšom Sovietskom zväze, divadelná verejnosť konštatovala závažnú stagnáciu umeleckého profilu všetkých troch súborov Štátneho divadla Košice. Ba čo viac, na prelome rokov 1988 a 1989 bola nastolená požiadavka personálnej zmeny - obsadenie postu riaditeľa. V roku 1986 bol po známom divadelníkovi Milanovi Bobulovi dosadený za riaditeľa Štátneho divadla Košice dlhoročný stranícky funkcionár Emil Figel. Ten však pre potreby dynamicky sa meniaceho divadelného organizmu veľa pochopenia nemal. Možno aj preto, v snahe ako-tak uspokojiť kritikov, sa v divadle vytvoril nový post - námestník riaditeľa pre úsek umeleckej prevádzky. Medzi oficiálnymi dôvodmi tohoto kroku faktického rozdelenia zodpovedností sa uvádzal aj ten, že riaditeľ sa bude venovať prednostne prebiehajúcej rekonštrukcii historickej budovy divadla, počas ktorej divadlo hrávalo alebo v komornom Štúdiu SMER (dnes Malá scéna ŠD), alebo v absolútne nevyhovujúcom Dome umenia VSŽ (dnes Jumbo centrum). Na námestnícky post bol 1. júna 1988 vymenovaný dlhoročný dramaturg a umelecký šéf činohry PhDr. Štefan Fejko. Činohru od júna 1989 viedol Jozef Úradník, operu po Mariánovi Chudovskom prevzal 1. júla 1988 Roman Skřepek, balet (už od roku 1983) viedol choreograf Juraj Goga a šéfom výpravy bol Ján Hanák. Operu za šéfovskej periódy Mariána Vacha a Mariána Chudovského charakterizovala odvážnejšia dramaturgia, ale i hľadanie nových možností pre operu - komorné projekty v Štúdiu. K takým patrili napríklad Jacques Offenbach vás pozýva (1984), Štědroňov Chameleón (1987), či hudobno-tanečná inscenácia Vivat Rossini, Zázračný obchodník (1988). Koncom osemdesiatych rokov sa však program orientoval na konvenčnejšie diela i overenejšie inscenačné postupy, ktoré si spoľahlivo nachádzali svojho tradičnejšieho diváka. Divadelný plagát sezóny 1988/1989 ponúkal Bizetovu Carmen (1979), Pucciniho Toscu (1983) a Madame Butterfly (1987), Monteverdiho Tankreda a Clorindu (1987), Verdiho Nabucca (1988), Mozartovu Figarovu svadbu a Cosi Fan Tutte (obe 1988), Janáčkove Príhody Líšky Bystroušky (1988), Dvořákovu Rusalku (1989) ale aj Andrašovanovu ľudovú operu Na Zemplíne (1986), či z operetnej literatúry Lehárovu Zem úsmevov (1988) a Abrahámov Ples v hoteli Savoy (1989). Balet, dlhodobo stavajúci na overených tituloch i inscenačných postupoch v tejto sezóne uviedol Delibesovu Coppéliu a z predchádzajúcich sezón ešte ponúkal Nedbalove balety Z rozprávky do rozprávky (1982) a Rozprávku o hlúpom Janovi (1987), Kenesseyho Šatôčku (1985), trojbalet na hudbu Sergeja Rachmaninova, Hanuša Domanského a Georga Gershwina Návraty - Memento - Rapsódia v modrom (1986) a Melnikovovu Legendu o láske (1987). Výrazným limitom opery i baletu boli v tom čase na jednej strane objektívne prevádzkové komplikácie, spojené s rekonštrukciou základného divadelného priestoru, na druhej strane pomerne úzky okruh špičkových interpretov, ktorí navyše po krátkej zastávke v Košiciach odchádzali do väčších divadiel - za všetkých spomeňme aspoň Štefana Margitu, Ladislava a Ivicu Nezhybovcov, Mariána Vacha, či Mariána Chudovského. Činohra sa v druhej polovici 80. rokov javila ako oveľa konsolidovanejšie teleso s jasnou dramaturgiou, potrebným tvorivým dialógom interných režisérov a výrazne doplneným súborom. Dramaturgiu tvorili Štefan Fejko a Tibor Ferko, režisérsky dialóg viedli popri Milanovi Bobulovi a Mirovi Procházkovi ml. predovšetkým Jozef Prážmári a Eduard Gürtler. Navyše, divadlo prizývalo zaujímavých hostí a ansámbel doplnilo niekoľko mladých, no už skúsených hercov, na čele s Róbertom Šudíkom a Ivanom Krúpom. Ak dlhšie roky kritika priznávala dramaturgii myšlienkovú náročnosť, tematickú pestrosť i istú občiansku odvahu, inscenačná prax tu však stále ešte stagnovala. Práve príchod Eduarda Gürtlera (nastúpil 1. júna 1986) a Jozefa Prážmáriho (nastúpil 1. augusta 1986) znamenal aj očakávanú kvalitatívnu zmenu v inscenačných postupoch. Pripomeňme si, že plagát v sezóne 1988/1989 ponúkal tieto tituly: Ján Solovič: Peter a Pavel (1987), Ivan Stodola: Čaj u pána senátora (1987), Ľubomír Feldek: Perinbaba (1987), Klaus Eidam: Lietajúci koberec (1988), Braňo Hochel: Spevák Peter (1989), Jan Kopecký: Hra o umučení a slávnom vzkriesení Pána a Spasiteľa nášho Ježiša Krista (1990); v Štúdiu Nikolaj Vasilievič Gogoľ: Hráči (1987), William Shakespeare: Romeo a Júlia (1988), Peter Shaffer: Equus (1988), John Midleton Synge: Hrdina západného sveta (1988), Ján Štiavnický: Digitálny čas (1989), Peter Valo: Ako hryzie kôň (1989), Nikolaj Erdman: Samovrah (1989), Dušan Kovačevič: Maratónci bežia čestné kolo (1989), Brian Phelan: Výhybkári (1989) a Michail Bulgakov: ...a bratstvo tajných (Moliére) (1990). Vytvorila sa tak širšia paleta občiansky aktuálnych i provokujúcich tém a aj vďaka viacerým hereckým výkonom niekoľko zapamätateľných inscenácií. 2. Politika v divadle Divadlo sa na Slovensku veľmi často stávalo objektom rôznych mimoumeleckých, ba až politikárskych „hier“. Nebolo to inak ani v prípade Štátneho divadla. Na prelome 80. a 90. rokov sa cez divadlo prehnali dokonca dve takéto „pohromy“. Isto si na tomto mieste nezaškodí pripomenúť jednu tému spred Novembra 1989. Už sme spomínali, že odborná divadelná verejnosť prakticky od polovice 80. rokov upozorňovala na vážne rezervy v riadení Štátneho divadla Košice. Najmarkantnejšie to formuloval Zväz slovenských dramatických umelcov (ZSDU) po svojom zjazde na jar 1987. Vtedajší predseda ZSDU Osvald Zahradník presadil, aby zriaďovateľ, teda Ministerstvo kultúry pristúpilo k riešeniu obsadenia postu divadelného riaditeľa. Na základe odporúčania ZSDU si aj MK SSR osvojilo myšlienku, že najvhodnejším kandidátom na post riaditeľa ŠD Košice bude PhDr. Štefan Fejko, a tak v októbri 1988 vstúpilo do rokovania s ideologickým tajomníkom Krajského výboru KSS. KV KSS sa s výhradami voči vtedajšiemu riaditeľovi Košického divadla Emilovi Figelovi stotožnil a s jeho odvolaním súhlasil. Nepodarilo sa im však dohodnúť na mene nového riaditeľa, lebo KV KSS s nomináciou PhDr. Štefana Fejka kategoricky nesúhlasil. Keďže obom zainteresovaným bolo jasné, že na čele umeleckej inštitúcie musí stáť odborník s divadelným vzdelaním, dohodli sa, že v najbližších dvoch mesiacoch sa MK SSR i KV KSS pokúsia nájsť spoločne priechodného kandidáta (pričom MK SSR dosiahlo, že PhDr. Štefan Fejko nebol z okruhu kandidátov definitívne vyradený). Dialóg štátneho a straníckeho orgánu však prerušili novembrové udalosti. Zamestnanci divadla vyjadrením nedôvery dosiahli, že Emil Figel bol z funkcie riaditeľa uvoľnený 8. decembra 1989. Vedením divadla bol do ukončenia výberového konania na post riaditeľa divadla, aj na základe konsenzu umeleckého osadenstva, poverený technický námestník riaditeľa Ing. Ján Ďurčo. Druhú „politickú vlnu“ prinieslo následné výberové konanie. Riadne ustanovenú konkurznú komisiu v deň konania konkurzu personálne zmenil poradca ministra kultúry a v takto ovplyvnenom konaní bol nakoniec do funkcie navrhnutý Anton Grega. Ako absolvent pražskej FAMU formálne spĺňal kritériá, no ako pracovník umeleckej prevádzky s tvorivým procesom súboru nemal veľa skúseností. Treba otvorene priznať, že v čase od decembrového odvolania bývalého riaditeľa po výberové konanie sa v divadle vytvorili dve názorové platformy. Jednu tvorili dramaturgovia, režiséri a niektorí „spriaznení“ herci (ktorým viacerí kolegovia vyčítali ich „stranícku“ minulosť), druhú väčšina členov súboru strednej a staršej generácie, z ktorej viacerí naskočili na „módny antikomunizmus“. Aj vďaka mimoumeleckým, ba priam politickým, konexiám teda vysoký štátny úradník zasiahol do zloženia výberovej komisie a prispel k výsledku, ktorý na post riaditeľa vyzdvihol Antona Gregu. Zmeny nabrali tempo, Tibor Ferko opustil dramaturgiu v marci 1990, umeleckého šéfa činohry Milana Antola, ktorý 1. februára 1990 vystriedal Jozefa Úradníka, nahradila 26. júna Darina Poldaufová. Štefan Fejko „odišiel“ aj z funkcie námestníka aj z postu dramaturga 30. novembra 1990. Posledný z tejto „skupiny“, Jozef Prážmári ešte dokončil sezónu, ale 30. júna 1991 divadlo tiež opustil. Jedna kapitola sa uzavrela, ďalšia sa začala... 3. Zápas o novú divadelnú pravdu (1990 - 1995) Anton Grega ustanovil nové vedenie divadla. Na post umeleckej šéfky činohry vymenoval 26. júna 1990 dlhoročnú členku činohry Darinu Poldaufovú, na čele opery potvrdil Romana Skřepka a Juraj Goga zostal na poste šéfa baletu. Začiatkom 90. rokov sa v našich repertoárových divadlách ešte udržiavala personálna schéma, ktoré predpokladala interných dramaturgov i režisérov. A tak v divadle nastali personálne výmeny. Najvýraznejšie zmeny zaznamenala činohra. Umelecká šéfka Darina Poldaufová sa rozhodla zostaviť novú dramaturgiu. Angažovala dlhoročnú skúsenú televíznu dramaturgičku Janu Liptákovú z Bratislavy a divadelne menej skúseného dramaturga Jána Kaľavského. Namiesto Jána Kaľavského, ktorý odišiel koncom sezóny, sa v dramaturgii v nasledujúcich rokoch ešte vystriedali Juraj Antalík (01.10.1994 - 30.04.1995), Bohumír Bobocký (02.06.1994 - 30.04.1995) a Boris Hochel (15.06.1995 - 31.12.1995). Deklarovanou ambíciou súboru sa mal stať repertoár pre širšie vrstvy divákov. Viac sa začal sústreďovať na pomerne jednoduché témy. Tie na jednej strane mali potenciál komerčnej úspešnosti, na druhej strane však nepriťahovali náročnejšieho diváka, ani odbornú reflexiu a len minimálne prispievali k rastu hereckého ansámblu. Pri spätnom pohľade na jednotlivé inscenácie možno skonštatovať, že nezanedbateľnú pozornosť venovalo vedenie súboru a dramaturgia takému vyváženému využívaniu hereckého potenciálu, aby sa k väčším príležitostiam dostávali aj herci, ktorí v nedávnej minulosti nepatrili k najobsadzovanejším. A tak sa nemožno čudovať, že takýto divadelný program posunul činohru mimo centra divadelného diania. Žiadna z inscenácií sa nedostala do pozornosti ani organizátorov Festivalu inscenácií slovenských hier, ktorý v rokoch 1991 až 1997 organizovalo Národné divadelné centrum v Bratislave a v Prešove, ani dramaturgie medzinárodného festivalu Divadelná Nitra. Plagát naplnili prevažne overené tituly staršej proveniencie. Zo slovenskej dramatiky sa hrali napríklad Palárikovo Inkognito, Chalupkovo Všetko naopak, Barč-Ivanov Človek, ktorého zbili, kultový muzikál Cyrano z predmestia Alty Vášovej, Mariána Vargu, Pavla Hammela, Kamila Peteraja a Jána Štrassera i novinka Jána Hončariva, rockovo-kabaretný muzikál Dr. Acula, a popri tom rozprávky Valentina Erbena Hľadá sa hlásnik Cibuľa, Oľgy Lichardovej Filip a Rozabela, či Jána Drietomského O víle Radulienke. Z českej produkcie to boli Fanfán Tulipán Sašu Lichého a komorná dráma Milana Uhdeho Veľmi tiché Ave. Z tvorby 20. storočia sa objavili aj také hry, ako Aljandro Casana Pani úsvitu, Giulio Scarnicci, Renzo Tarabusi Kaviár alebo šošovica, Marcel Achard Idiotka, Michael Frayn Sardinky na scénu, prosím..., Tennessee Williams Nedeľa pre bolesť ako stvorená, Edward Albee Kto sa bojí Wirginie Woolfovej, Ödön von Horváth Návrat Dona Juana, Alan Ayckbourn Aby bolo jasné, Georges Feydeau Ženy na krku, William Shakespeare Hamlet, Robert Thomas Osem žien, Bertolt Brecht, Kurt Weill Žobrácka opera, či Friedrich Dürrenmatt Meteor i muzikál Jule Styana Sugar (Niekto to rád horúce). Odchádzajúci Jozef Prážmári inscenoval vo februári 1991 Machiavelliho Mandragoru, ale to bol titul, pripravený ešte pred obdobím zmien. V sezóne 1991/1992 bol v internom úväzku Juraj Svoboda, no keďže nové vedenie činohry zakrátko rezignovalo na interného režiséra, inscenácie začali pripravovať hostia - Oto Katuša, Ľubomír Paulovič, Franek Chmiel, Marián Kleis, Martin Kákoš, Anton Nekovar, Jurij Galin, či Ján Zeman, ale aj domáci herci Peter Rašev a Peter Gažo. Z tohoto radu veľmi priemerných inscenácií sa nakoniec vynímali štyri. Najproblematickejšie boli Fraynove Sardinky na scénu, prosím... Jurija Galina (1993) a Shakespearov Hamlet v réžii Antona Nekovara (1993). Najsľubnejšie sa ukázalo hosťovanie Jána Zemana, ktorý pripravil Brechtovu a Weillovu Žobrácku operu a Dürrenmattov Meteor (obe v r. 1995). Vo všeobecnosti možno skonštatovať, že košická činohra v týchto rokoch rezignovala na vyššie umelecké ambície. Stratila kontakt s vývinovými trendmi divadla, hľadajúceho svoje miesto v novej spoločnosti, ako to robili viaceré repertoárové i alternatívne divadlá prvej polovice 90. rokov. V septembri 1993 vymenoval minister kultúry Dušan Slobodník na základe užšieho výberového konania do funkcie riaditeľa Štátneho divadla Ninu Rašiovú. Tá si za prvú prioritu stanovila urýchlené dokončenie rekonštrukcie historickej budovy košického divadla a následnú revitalizáciu všetkých súborov divadla. Aj vďaka objektívne prajnej atmosfére sa jej skutočne poradilo 23. septembra 1994 zrekonštruovaný stánok Múz uviesť do prevádzky. S revitalizáciou umeleckého profilu súborov to také jednoduché nebolo. Nina Rašiová sa spoľahla na Františka Balúna a Juraja Gogu. Namiesto Dariny Poldaufovej poverila 1. apríla 1994 vedením súboru všeobecne uznávaného Petra Gaža. Dlhoročná umelecká stagnácia spolu s demoralizujúco pôsobiacimi podmienkami priestorového provizória sa však v divadle natoľko zakorenili, že zmeny sa darilo projektovať len veľmi pomaly a realizovať ešte ťažšie. Navyše, v októbri 1994 sa Peter Gažo funkcie zo zdravotných dôvodov vzdal a 1. novembra sa ujal vedenia činohra ambiciózny Peter Rašev. Po rokoch absencie v činohre začali v roku 1994 pôsobiť dramaturgovia Bohumil Bobocký i Juraj Antalík a od júna 1995 Boris Hochel. Táto zmena sa premietla čiastočne do repertoárovej skladby, ale aj do hosťovania režiséra Jána Zemana. Priniesla po čase už spomínané úspešnejšie inscenácie Brechtovej a Weillovej Žobráckej opery a Dürrenmattovho Meteora. Ohlasované zmeny však pre krátkosť času nestihla overiť divadelná prax, súbor činohry prešiel 1. januára 1996 zásadnou transformáciou. Ale o tom neskôr. Opera prešla do nového obdobia bez veľkých personálnych otrasov. Rozhľadený Roman Skřepek udržiaval ansámbel na slušnej interpretačnej úrovni a nasledujúcemu umeleckému šéfovi Františkovi Balúnovi odovzdal v roku 1992 repertoár, postavený z populárnych operných titulov i operiet. Popri dlhoročnej režisérke Drahomíre Bargárovovej, ktorá v roku 1990 odišla do dôchodku a mladej Blažene Hončarivovej pozýval k spolupráci renomovaných režisérov, Klausa Derbecka, Vladimíra Darjanina, Mariána Chudovského, či Borisa Slováka. Na hudobnom formovaní opery sa rozhodujúcou mierou podieľal dlhoročný šéfdirigent Boris Velat. No oproti umeleckému programu druhej polovice 80. rokov sa pod vedením Romana Skřepka súbor viac-menej uspokojoval s priemernou prevádzkou. Repertoár uvádzal Verdiho, Donizettiho, ale aj Telemanna, Rossiniho a Pucciniho, z operetnej literatúry Straussa a Kálmána. Pre objektivitu však treba aj na tomto mieste pripomenúť, že prevádzkové podmienky už vyššie spomínaného náhradného priestoru Domu kultúry VSŽ veľmi negatívne vplývali aj na súbor, aj na divákov. Nový umelecký šéf František Balún nastupoval vo viere, že sa mu podarí úroveň súboru posunúť na vyššiu priečku. Avšak neprekonateľnými sa ukázali prekážky pri dopĺňaní súboru o nových kvalitných interpretov. A tak sa repertoár pohyboval aj naďalej vo vymedzených zvyklostiach - Verdi, Rossini, Puccini, Mascagni, Leoncavallo, a k tomu Kálmán, Szirmai, či Nedbal. Podrobnejšie toto obdobie spracovala Lýdia Urbančíková v príležitostnej publikácii Štátne divadlo Košice zostavovateľa Romana Skřepka, vydanej ŠD Košice v roku 1995 k 50. výročiu založenia divadla. Podobne sa vyvíjal v nových spoločenských podmienkach aj balet ŠD. Dlhoročný umelecký šéf Juraj Goga sa orientoval najmä na overený repertoár, v ktorom základné miesto mali klasické baletné diela, Aram Chačaturjan, Manuel de Falla, Sergej Prokofiev, Boris Asafiev, Piotr Iljič Čajkovskij. Príležitostne rozširoval repertoár aj o diela ostatnej vážnej hudby, napríklad Antonín Dvořák, Tibor Andrašovan, Norbert Bodnár. Podrobnejšie toto obdobie spracoval dlhoročný dramaturg baletu Ján Žilák v už spomínanej príležitostnej publikácii Štátne divadlo Košice. 4. Experiment (1996 - 1999) Prehry sa len tak ľahko nezabúdajú, tie s príchuťou politiky majú ešte tuhší život. To sa ukazovalo aj počas rokov 1990 až 1995. „Odídené vedenie“ ŠD Košice našlo útočisko v susednom Prešove. Treba priznať, že inscenácie, ktoré v prvej polovici 90. rokov pod vedením riaditeľa PhDr. Štefana Fejka produkovala najmä činohra Divadla Jonáša Záborského vrátili prešovské divadlo na výslnie celého slovenského divadelníctva. Pôsobenie Štátneho divadla v takomto kontexte, v regióne s výraznou konkurenciou susedných Divadla Jonáša Záborského, ale aj Divadla Alexandra Duchnoviča, mobilizovali pozornosť odbornej verejnosti, ktorá opäť nastoľovala požiadavky na riešenie umeleckej úrovne kultúrnej inštitúcie, plne dotovanej štátom a pôsobiacej v druhom najvýznamnejšom centre krajiny. Navyše, jediný zriaďovateľ všetkých repertoárových divadiel v tých rokoch ešte pri prideľovaní rozpočtu nezohľadňoval umelecké výsledky jednotlivých divadiel. Rovnako dostávali aj tí, čo hľadali a produkovali nové skutočné hodnoty, ako tí, ktorí sa iba pohodlne „viezli“ na vlne priemeru... Nuž ale, taká bola všeobecná prax pred transformáciou kultúry, do ktorej sa slovenskej spoločnosti vskutku nechcelo. Viacerých oponentov Štátneho divadla jeho umelecký profil zmobilizoval k ďalším krokom. Priestor na zmenu ponúklo samotné Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, ktoré pod vedením Ivana Hudeca pristúpilo k prvej etape dávnejšie ohlasovanej transformácii kultúry, ktorej cieľom bolo o.i. oslabenie funkcie štátu a posilnenie princípov samosprávy v rovine zriaďovania a financovania aj divadelnej kultúry. A tak 1. januára 1996 uzrel svetlo sveta experiment: Štátne divadlo Košice a Divadlo Jonáša Záborského (DJZ) vytvorili jeden organizačný celok, Východoslovenské divadlo, od septembra 1996 v názve spresnený ako Východoslovenské štátne divadlo (VŠD). Súčasne 1. januára 1996 MK SR premenovalo ŠD Košice na Divadlo Janka Borodáča (DJB). To preto, aby v novom organizačnom celku si mohli prešovské súbory DJZ zachovať istú integritu a kontinuitu. VŠD tvorili Opera DJB, Balet DJB, Spevohra DJZ a Činohra VŠD. Tú vytvoril dezignovaný umelecký šéf Milan Antol spojením košickej a prešovskej činohry a následnými personálnymi úpravami nového osadenstva. História nepotvrdila veľkú životnosť projektu VŠD. Nová organizácia sa musela vyrovnávať s veľkými problémami pri organizovaní divadelnej tvorby i prevádzkovaní jednotlivých titulov. Opera a balet DJB, ako aj Spevohra DJZ a od 1. septembra 1996 vytvorený komorný balet DJZ si v novej štruktúre zachovávali istú autonómiu, no činohra musela deliť svoju tvorbu medzi Košice a prešov spravodlivým podielom. Z toho vyplývali neustále organizačné problémy, ktoré navyše priniesli aj neúmerný nárast vnútrodivadelných prevádzkových výdavkov. Najviac pozornosti na seba prirodzene pútala Činohra VŠD. Prvé mesiace po zlúčení uviedla premiéry, ktoré sa pripravovali ešte pred zlúčením divadiel. Z pôvodne košickej činohry to bola hra Edwarda Albeeho Všetko je v záhrade (02.02.1996) a z prešovskej Churchillov Natierač (12.01.1996), obnovený muzikál Howarda Ashmana a Alana Menkena Malý obchod s hrôzami (29.03.1996) a Jamiaqueov Pán Hamilkar (31.05., resp. 14.06.1996). Najprínosnejšou črtou nového vedenia sa ukázala intenzívna spolupráca s Petrom Scherhauferom (ktorá sa začala v Prešove za šéfovania Eduarda Gürtlera v roku 1991 dodnes jedinečným projektom osemdielneho čítaného divadla Kemu ce treba). Scherhaufer priviedol do divadla mladých režisérov, študentov a čerstvých absolventov JAMU, Martina Čičváka, Michala Hatinu, popri nich ešte rok pôsobil pôvodne prešovský režisér Ivan Holub a všetko to dopĺňali spektakulárne muzikálové projekty Jozefa Bednárika. Činohra v dramaturgii, ale aj v inscenačnej rovine výrazne vykročila vpred. Za dva a pol roka uviedla dvadsať premiér. Ich spoločnou pozitívnou črtou je oveľa vyššia dramaturgická kvalita. Peter Turini, Samuel Beckett, Nikolaj Vasilievič Gogoľ, Thomas Benrhardt sú autori, o ktorých kvalitách niet sporu. K nim sa priradila obnovená premiéra úspešného Palárikovho Zmierenia (v réžii Jána Sládečka). Potešiteľný bol návrat dramaturgie k hľadaniu nových autorov. Peter Scherhaufer inšpiroval aj viacerých mladých z okruhu svojich brnianskych študentov, aby so súborom začas spolupracovali. A tak Martin Čičvák zaujal svojou sondou do súčasnosti Dom, kde sa to robí dobre, Michal Hatina s Milenou Hurajovou a Alžbetou Verešpejovou pod vedením Petra Scherhaufera pripravili rozprávkový environment Kde leží naša bieda. Ivan Holub pre divadlo napísal čiernu komédiu Pohreb, a rozprávku Javor Zlobijca. Samotný Peter Scherhaufer s kolektívom pripravil projekt pouličného divadla podľa predlohy Rudolfa Schustera Bocatius´98 a pre rozhlas píšuca herečka Adriana Krúpová uviedla svoju komediálnu prvotinu Prebudená Amazonka. Muzikály, spomínaná Sweet Charity a Oliver! Lionela Barta. Slúžili predovšetkým na osvieženie a získavanie masového diváka. Ukázalo sa, že činohra vrátila na javisko súčasnosť, objavila mladých tvorcov a posunula latku náročnosti bližšie k ideálu koncepčného, umelecky hodnotného divadla. Tým do istej miery vyvážila organizačné a finančné problémy, ktoré experiment VŠD sprevádzali. V tieni činohry ostala tvorba ostatných súborov. Opera DJB z predchádzajúceho obdobia ešte uviedla dramaturgický objav, dielo bratislavského rodáka Franza Schmidta Notre Dame. Slušný štandard zaznamenala Suchoňova Krútňava v hudobnom naštudovaní Borisa Velata a v réžii Branislava Krišku a prínosná sa stala aj Mozartova Figarova svadba v réžii Zuzany Lackovej.. Ďalšie inscenácie - Georges Bizet Carmen, Giuseppe Verdi Traviata, Richard Wagner Blúdiaci Holanďan, obnovené premiéry Mascagniho Sedliackej cti a Leonacavallových Komediantov, ale najmä Martin Kalmanoff Zo života hmyzu len potvrdili celkovú stagnáciu profilu operného súboru. Pochopiteľne, opereta Carla Millöckera Žobravý študent profil obdobia vylepšiť nedokázala. Balet VŠD zaznamenal jednu podstatnú zmenu, dlhoročného umeleckého šéfa Juraja Gogu vystriedala 1. septembra 1996 Marta Žecová. V sledovanom období však súbor pripravil najmenej inscenácií. Divadelný plagát obohatili Pjotr Iľjič Čajkovskij Luskáčik v choreografii a réžii Zoltána Nagya, obnovená premiéra Bachčisarajskej fontány Borisa Asafieva, Sergej Prokofiev Romeo a Júlia, Fryderyk Chopin Sylfidy a dva tanečné projekty Branislava Kostku a Dany Dinkovej Krvavá svadba a Edit Piaf. Z celej tejto produkcie sa ako najprínosnejšie ukázali inscenácie mladej choreografky Dany Dinkovej. Priniesla do Košíc trochu novej tanečnej kultúry. Reflexii tvorby súborov Spevohry DJZ a Komorného baletu DJZ sa z metodologických dôvodov venovať nebudeme. O ich zhodnotenie sa isto pri vhodnej príležitosti postará Divadlo Jonáša Záborského. 5. Bude v Košiciach dôstojné divadlo? (1999 - 2005) Experiment VŠD nedopadol slávne. Spočiatku vyvolal odpor predovšetkým prešovskej kultúrnej verejnosti, ale aj časti umeleckého osadenstva pôvodného košického divadla. Výhrady časti kultúrnej verejnosti v regióne i v celoslovenskom kontexte pokračovali, niesli v sebe znaky celkovej politickej rozpoltenosti spoločnosti. A tak 1. júla 1999, po povolebných personálnych zmenách na MK SR, Východoslovenské štátne divadlo i názov Divadlo Janka Borodáča zaniklo a košické súbory sa vrátili do pôvodnej organizačnej podoby Štátneho divadla. Súčasne však v úzkej súčinnosti s realizáciou vládneho programu decentralizácie štátnej správy a posilnenia samosprávy, prešlo Štátne divadlo Košice v tom istom termíne do zriaďovateľskej pôsobnosti Krajského úradu Košice. Krajský úrad sa ujal svojich práv a vyhlásil výberové konanie na post riaditeľa všetkých kultúrnych inštitúcií Košického kraja. Z výberového konania v divadle vyšiel ako kandidát na post riaditeľa Peter Himič, Krajský úrad odporúčanie výberovej komisie akceptoval a 20. septembra ho prednosta KÚ vymenoval do funkcie. Jednou z ohlásených priorít jeho projektu bola ambícia vybrať na vedúce posty v umeleckých súboroch výrazné osobnosti, pričom prednosť budú mať kandidáti z externého prostredia. Preto potvrdil dovtedajších umeleckých šéfov vo funkciách do uzatvorenia vyhláseného výberového konania. Marta Žecová a František Balún poverenie prijali, Milan Antol sa funkcie vzdal a z divadla odišiel. Na miesto šéfa nastúpil režisér Valentin Kozmenko-Delinde. V januári 2000 na základe konkurzov vymenoval do funkcie umeleckého šéfa baletu choreografa Ondreja Šotha a do funkcie umeleckej šéfky opery režisérku a scénickú výtvarníčku Zuzanu Lackovú. Vo februári 2001 do funkcie umeleckého šéfa činohry uviedol Romana Poláka. Tým splnil Peter Himič jednu z najdôležitejších položiek svojho projektu. Všetci traja šéfovia totiž vo svojich oblastiach patrili k osobnostiam s vysokým umeleckým kreditom. Ondrej Šoth sa vrátil na Slovensko po niekoľkých rokoch umelecky úspešného pôsobenia v Čechách. Pre spravodlivosť priznajme, že sa s ním nieslo aj niekoľko podozrení a neprajníckych informácií o nie vždy transparentnom pôsobení. Zuzana Lacková patrila k najvyhranenejším absolventom VŠMU posledných rokoch a v posledných sezónach vytvorila niekoľko kvalitných inscenácií v SND (Bohéma 1994, Pelléas a Mélisanda 1995, Nabucco 1999) i v Opere DJB Košice (Figarova svadba 1998). A Roman Polák patrí k profilujúcim režisérom slovenského činoherného divadla už od polovice 80. rokov 20. storočia. Počas svojho šéfovania sa Valentin Kozmenko-Delinde usiloval ďalej rozvíjať svoju poetiku štylizovaného divadla, založenú na syntéze sémanticky významového pohybu s detailným herectvom psychologickej pravdepodobnosti. No žiadna z inscenácií – Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais: Figarova svadba, William Shakespeare, George Bernard Shaw: Tmavá Lady alebo Play Shakespeare, Sam Shepard: Vyzerá to ako v raji... (Pochované dieťa) – neuspeli ani u divákov, ani u kritiky, ako viaceré jeho projekty z čias Divadla Alexandra Duchnoviča, či Štúdia Jorik Bábkového divadla Košice. Popri Kozmenkovi-Delindem v sezóne 2000/2001 hosťovali ešte Emil Horváth (Ivan Stodola: Jožko Púčik a jeho kariéra), Patrik Lančarič (Július Barč-Ivan: Koniec) a poľský režisér Henryk Rozhen (Stanislaw Ignacy Witkiewicz: V malej kúrii). Z tejto kolekcie jednoznačne najkvalitnejšou sa stala inscenácia V malej kúrii, kde sa zaskveli viacerí najmä mladí herci novo sa formujúceho súboru na čele s Danou Košickou. Roman Polák prišiel s koncepciou, podľa ktorej by sa na veľkej scéne mal hrávať repertoár klasickejší, pre širšie divácke skupiny, no za podmienky vysokej úrovne uplatnenia všetkých remeselných nárokov. V takejto koncepcii má potom celkom prirodzené miesto aj Ray Cooney a John Chapman (Vydrž, pusinka), aj Gejza Dusík (Modrá ruža), aj William Shakespeare (Mnoho kriku pre nič), aj Francois Veber (Večera vtákov). Malá scéna mala byť priestorom pre divadelný experiment, taký potrebný pre hygienu súboru i pre formovanie nového diváka. Zámer realizoval Roman Polák viacerými projektmi, ktoré spočiatku niesli veľké riziko, no nakoniec potvrdili správnosť svojej voľby. Na začiatku to boli podnetná inscenácia hry Stanislawa Ignacy Witkiewicza V malej kúrii (2000) v réžii poľského hosťa Henryka Rozena a najmä inscenácie dvoch náročných hier Bernadra-Marie Koltésa Roberto Zucco a Boj černocha so psami. Koncepciu zavŕšila veľmi úspešná inscenácia hry Patricka Marbera Bližšie od teba v réžii Jan-Willema van den Boscha. Žiaľ, Roman Polák v Košiciach nevydržal príliš dlho a v septembri 2002 odišiel. Za nechal za sebou niekoľko pozitív: · veľmi rýchlo zmobilizoval najmä mladšiu časť hereckého súboru, Dana Košická, Alena Ďuránová, ale aj Henrieta Kecerová, Soňa Petrillová a ďalšie naznačili výrazný umelecký rast - najrukolapnejším dokladom toho je dvojnásobná nominácia Dany Košickej v prestížnej ankete DOSKY 2002 a 2003 v kategórii Cena za najlepší ženský herecký výkon sezóny - za postavu Anny v inscenácii Marbrovej hry Bližšie od teba a za postavu Ona v inscenácii hry Ingmara Villqista Helverova noc za sezónu 2002/2003; · repertoár veľkej scény sa stretol s veľkou priazňou divákov; · náročné tituly Malej scény si našli divácku odozvu skôr, ako sa dalo očakávať – za všetky úspechy pripomeňme uvedenie Marberovho Bližšie od teba, ale aj niektoré inscenácie s neskoršieho obdobia, Villquistove Oskar a Rúth a Helverova noc a naposledy McDonaghova Krásavica s Leenane. Po Romanovi Polákovi dostal 01.10.2002 príležitosť formovať činohru Patrik Lančarič. Priniesol si do Košíc povesť ambiciózneho tvorcu, ktorý by na koncepciu Romana Poláka mohol nadviazať. No chýry nepotvrdil. Moliérov Don Juan, ani Zvonov Tanec nad plačom neoslnili. Úspešnejšie sa vysporiadal s Villquistovou komornou drámou Oskar a Rúth a novinkou Petra Pavlaca 3.3.3. Avšak veľmi skoro svoju prácu prerušil a 23.01.2004 z divadla odišiel. Je to viac nezodpovednosť, ako škoda. Zmeny, ktoré formuloval a svojou prácou potvrdil Roman Polák boli len prvou etapou. Na Lančaričovi bolo, aby ich váhou svojej osobnosti potvrdil a rozvíjal inscenáciami i formovaním súboru, dramaturgiou, výberom spolupracovníkov, rozvíjaním talentu členov súboru. Takto čiastočne overené kroky, vedúce ku kvalitatívnej obrode roky stagnujúceho súboru i celého divadla uviazli. Po Patrikovi Lančaričovi nastúpil 20.02.2004 na post umeleckého šéfa Jozef Úradník. Dramaturgiu si súbor robí kolektívne, keďže nik nie je v divadle v tejto funkcii zamestnaný. Kedy-tedy sa k dramaturgii hlási riaditeľ Peter Himič. Od jesene 2002 v súbore pôsobí aj mladý režisér Dušan Bajin. Žiadať od neho zásadnejšie pôsobenie pri projektovaní vízie divadla je však vzhľadom na jeho zatiaľ menšie skúsenosti nesprávne. Navyše, ani jeho výsledky nie sú jednoznačné, popri skvelom Villquistovi (Helverova noc), či Gavranovej hry Všetko o ženách viaceré jeho inscenácie priniesli aj niekoľko zásadnejších otáznikov. Nebezpečné známosti trpeli na príliš veľa vonkajškových efektov, Egressyho Portugália na príliš veľa hrubostí, Ťapákovci Boženy Slančíkovej - Timravy na neutrafenie žánru a Pinocchio na prevahu slova nad divadelnou imagináciou. Prínosnejší sa momentálne javia hostia. Henryk Rozhen po skvelej inscenácii V malej kúrii uviedol v slušnej podobe kontroverznú hru Janusza Glowackeho Štvrtá sestra, Peter Mankovecký Higginsovu komédiu Harold a Maude a Gogoľovu Ženbu, Matúš Oľha náboženskú tému v Terezky Lenky Langronovej a Michal Vajdička už spomínanú drámu Martina McDonagha Krásavica z Leenane. Zabehané stereotypy sa menia len veľmi ťažko. Najbližšie sezóny ukážu, čo sa podarí zmeniť a čo ostane pre históriu iba ako sľubná, no málo životná šanca. Operu teda začala viesť 11.01.2001 Zuzana Lacková. Súbor pri jej nástupe bol personálne nevyvážený. Chýbali výrazné osobnosti nadregionálneho dosahu, ktoré by posúvali úroveň produkcie bližšie k centru. V prvej sezóne však nemala šťastnú ruku pri voľbe hosťujúceho režiséra. Pre Petra Maťa sa stal Čajkovského Eugen Onegin príliš veľkým sústom. Ani Verdiho Rigoletto Martina Bendika nenaplnil očakávania bezo zvyšku. A tak z jej obdobia ostala ako najzaujímavejšia Pucciniho Bohéma vo vlastnej réžii. Koncom sezóny 2001/2002 ako prvá z trojice Himičom ustanovených šéfov opustila Košice. 01.07.2002 nastúpil na post šéfa dirigent Karol Kevický. Spolu so šéfdirigentom Igorom Dohovičom vytvorili tandem, ktorého ambíciou na začiatku bola definitívna obroda roky stagnujúcej opery. Stanovili si náročnejšiu dramaturgiu a rozhodli sa prizvať nových tvorcov. No objektívne úskalia personálne nedobudovaného telesa, v ktorom je asi najkonsolidovanejší orchester, problémy postavenia opery v divadelnej štruktúre i divácke stereotypy zatiaľ očakávané zmeny neprinášajú. Z ambicióznej dramaturgie ostali v prevahe repertoárovo overené tituly, z okruhu nových tvorcov zaujal len Roman Polák inscenáciami Pucciniho Toscy a Mozartovho Dona Giovanniho. No ani tieto inscenácie sa nedajú priveľmi nadhodnocovať. Kevický s Dohovičom urputne hľadajú. Pre úspešnejšiu prácu by však veľmi potrebovali väčší tlak zo strany odbornej verejnosti, lepšie zabezpečenie zo strany zriaďovateľa i väčšiu priazeň divákov. Baletný súbor pod vedením Ondreja Šotha zaznamenal najvýraznejšie zmeny. V prvom rade sa Šothovi podarilo v enormne krátkom čase úplne prebudovať súbor. Veľkú pomoc našiel na Ukrajine, odkiaľ angažoval viacerých skvelých tanečníkov. No v krátkom čase sa k nim dotiahli aj viacerí domáci, predovšetkým mladí tanečníci a tanečnice. Druhou pozitívnou črtou je skvelá dramaturgia. Šoth spája klasický balet s modernými projektmi tanečného divadla. Na takom repertoári prirodzene rastie interpretačná úroveň súboru, ale aj vkus divákov. Šoth však vie pritiahnuť aj kvalitných tvorcov. Marilena a Andrej Halászovci, Libor Vaculík, Pavel Šmok, ale aj Michael Pavlíček, či Zuzana Mistríková sú posily, ktoré prispeli k radu vynikajúcich inscenácií. Z nich asi najsugestívnejšie a súčasne divácky najúspešnejšie boli Bizetova a Ščedrinova Carmen, Pavlíčkova, Šothova a Mistríkovej Zvláštna radosť žiť II., Malý princ tých istých autorov a naostatok Stravinského Svätenie jari a Orffova Carmina burana. Ale tým nijako nemožno neoceniť ani ostatný repertoár, či už Adamovu Giselle, Minkusovho Dona Qujotea, Vaculíkovo Stmíváníčko, Šmokova Zjasnená noc a viaceré ďalšie tituly. Šoth počas svojho pôsobenia v balete ŠD potvrdil niekoľko predpokladov: · že Himičova koncepcia umeleckých šéfov z externého prostredia vie urýchliť pozitívnu premenu roky stagnujúceho telesa; · že v Košiciach má balet a tanečné divadlo dobrú tradíciu a dobré divácke zázemie · a že sám patrí dnes u nás k najkoncepčnejšie mysliacim divadelníkom. Na päť rokov pôsobenia to nie je málo. 6. Namiesto záveru... Štátne divadlo Košice si pripomína 60. výročie svojho založenia. Nikdy doposiaľ nežilo vo vzduchoprázdne, aj preto sa v jeho histórii premieta toľko zvratov, vrcholov i pádov. Posledných pätnásť rokov je náročných pre celú spoločnosť. Prechod z jedného systému do druhého sa nedá len tak ľahko nalinkovať. Sprevádzajú ho aj rozpaky, aj zakopnutia. Hoci uplynulé roky vyryli isto mnohým divadelníkom i divákom nemálo vrások na čele, aj dnes sa ukazuje, že toto divadlo vie na krízu reagovať mobilizáciou pozitívnej energie. Zaželajme teda všetkým súčasným i budúcim členom Štátneho divadla Košice dostatok vytrvalosti, aby túžbu všetkých nás po dobrom divadle dokázali napĺňať stále novým obsahom. Snímky Ondrej Béreš, archív Divadelného ústavu. Oleg Dlouhý The State Theatre Košice in the Mirror of Time The author deals with the latest development in art troupes of one of the most important Slovak theatrical institutions, the State Theatre in Košice. In an introduction he returned to the situation of the end of 80-ies, when under pressure of the social release, the leading posts until then predominantly belonging to party nominants, were substituted by large–minded theatrical artists whose artistic results were obvious. The situation of the State Theatre in drama, opera and ballet was complex, especially in between 80-ties and 90-ties, when a huge reconstruction and rebuilding of the State Theatre building took place. Although it resulted into a remarkable improvement of the situation with regard to space, but within the time needed for a renovation, artistic troupes had to function in alternative, not always satisfactory places. Then, as a result of the social post-revolution development, personnel changes occured in 1989 bringing about - mainly in a drama troupe - a walk out of the prominent artistic individuals which led into a strong supression of creative ambitions. A decision to establish the Eastern Slovak State Theatre taken by then Minister of Culture, by joining individually performing state theatres in Prešov and Košice into a four-troupe entity subsidized by the central source was a positive turnover. Štefan Fejko returned to Košice to work in the postion of the general director, the artistic head of drama Milan Antol brought with him his workmate - a theatrical experimenter Peter Scherhaufer together with his students, in ballet an opportunity was given to a young female stage director and choreographer Dana Dinková, two musicals were done by Jozef Bednárik. These artistic results did not suffice to convince the adversaries on administrative reorganization advantages, and after elections in 1988 a re-division of the Eastern Slovak State Theatre into two individual subjects and a subsequent decentralization occured. As was proven later, a regional self-administration does not dispose of sufficient financial sources able to subsidize costly opera and ballet production, and so after a certain period of time the State Theatre in Košice was taken up by the Ministry of Culture once again. Peter Himič – the theatre director since 1999 - has invited to cooperate many outstandig personalities who (with success varied ) have been profiling presently 60 years old artistic building. Roman Polák, Ondrej Šoth and Zuzana Lacková were presenting the State Theatre drama, ballet and opera as artistic entities open to a modern theatrical shape and their successors today are willing to do a dynamic and modern theatrical art in the east of Slovakia. Texty k fotografiám: Košice 01 Štátne divadlo v Košiciach, Jule Styne. Niekto to rád horúce Premiéra 9. 11. 1990. Marián Kleis, Peter Rašev, Dana Gažová, Vladimír Bálint Košice 02 Štátne divadlo v Košiciach, Marcel Achard: Idiotka. Premiéra 22.11.1991.Táňa Radeva Košice 03 Štátne divadlo v Košiciach, William Shakespeare: Hamlet. Premiéra 22. 1. 1993. Peter Rašev Košice 04 Štátne divadlo v Košiciach, Bodnár Norbert: Netreba toľko slov Premiéra 21. 1. 1994. Záber s inscenácie Košice 05 Štátne divadlo v Košiciach, Friedrich Dürrenmatt: Meteor. Premiéra 22.09.1995. Peter Gažo, Henrieta Kecerová, Ivan Krúpa Košice 06 Východoslovenské štátne divadlo v Košiciach, Martin Čičvák: Dom, kde sa to robí dobre. Premiéra 28.10.1996. Vanda Konečná, Dana Markušová Košice 07 Východoslovenské štátne divadlo v Košiciach, Peter Turrini: Lov na krysy. 30. 10. 1996. Jozef Fila, Henrieta Hrivňáková Košice 08 Východoslovenské štátne divadlo v Košiciach, Micha Hatina, Lucia Hurajová, Peter Scherhaufer, Alžbeta Verešpejová: Kde leží naša bieda. Premiéra 31. 10. 1996. Záber z inscenácie Košice 09 Východoslovenské štátne divadlo v Košiciach, Bart L.: Oliver! VŠD Košice. Premiéra 14. 6.1997. Záber s inscenácie Košice 10 Východoslovenské štátne divadlo v Košiciach, Kostka Branislav: Krvavá svadba. Premiéra 28.11.1998. Záber s inscenácie Košice 11 Východoslovenské štátne divadlo v Košiciach, Adriana Krúpová: Prebudená Amazonka. Premiéra 16.04.1999. Ľudmila Dutková, Ivan Krúpa, Lena Košická Košice 12 Štátne divadlo v Košiciach, George Bizet, Rodion Ščedrin, Deep Forest: Carmen. Premiéra 28. 4. 2001. Maksym Sklyar, Jana Hriadeľová, Cosmina Zaharia Maria, Elena Tchetvernia Košice 13 Štátne divadlo v Košiciach, Stanislaw Ignacy Witkiewicz: V malej kúrii. Premiéra 26. 5. 2001. Henrieta Kecerová, Jozef Úradník, Dana Košická, Adriana Ballová, Alena Ďuránová Košice 14 Štátne divadlo v Košiciach, Bernard-Marie Koltés: Roberto Zucco. Premiéra 23.11.2001. Marek Majeský, Beata Znaková Košice 15 Štátne divadlo v Košiciach, Dusík Gejza: Modrá ruža. Premiéra 18. 1. 2002. Gejza Szakál, Svetlana Tomová Košice 16 Štátne divadlo v Košiciach, Ciacomo Puccini: Tosca. Premiéra 11. 12. 2002. Iveta Matyášová, Simon Šomorjai Košice 17 Štátne divadlo v Košiciach, Giuseppe Verdi: Requiem. Premiéra 30. 5. 2003. Záber z inscenácie Košice 18 Štátne divadlo v Košiciach, Wolfgang Amadeus Mozart: Don Giovanni. Premiéra 20. 2. 2004. Michaela Várady, Marek Gurbaľ

ISO 690:

Dlouhý, O. 2005. Štátne divadlo Košice v zrkadle času. In Slovenské divadlo, vol. 53, no.4, pp. 315-336. 0037-699X.

APA:

Dlouhý, O. (2005). Štátne divadlo Košice v zrkadle času. Slovenské divadlo, 53(4), 315-336. 0037-699X.