In: Slovenská literatúra, vol. 63, no. 1
Vladimír Barborík 
Detaily:
Rok, strany: 2019, 1 - 15
Jazyk: slo
Kľúčové slová:
socialistický realizmus, literárna kritika, päťdesiate roky, normalizácia
Typ článku: Vedecká štúdia / Studies
DOI: https://doi.org/--
O článku:
Štúdia Šibolet socialistického realizmu je venovaná uplatneniu pojmu socialistický realizmus v domácej reflexii literatúry 1. polovice 70. rokov, v období nástupu spoločenskej a v jej rámci kultúrnej normalizácie. V porovnaní s predchádzajúcim desaťročím postihli literárne pole zásadné štruktúrne zmeny, prišlo k podrobeniu literatúry a jej reflexii moci. Sprostredkovateľom mocenských požiadaviek bola ideológia.
V tomto období sa znovu začal využívať pojem socialistický realizmus tak koncepčne, ako aj v literárnokritickej praxi. Išlo o jeho mocenskú reštauráciu, ktorá bola súčasťou ideologického ovládnutia literárneho poľa. Ako dominantná smerová paradigma sa socialistický realizmus mocensky inauguroval a v literárnej praxi ako jediná záväzná norma presadil na prelome 40. a 50. rokov. Jeho opätovné nastolenie po dvoch desaťročiach malo paradoxnú povahu, spočívajúcu v nepomere medzi frekventovanosťou pojmu v dobovom myslení o literatúre a výsledkami tvorivej praxe obdobia. Iba málo z toho, čo sa zachovalo do súčasnosti (čitateľsky, literárnohistoricky), označíme ako socialistický realizmus. V porovnaní s 50. rokmi sa zmenila aj funkčná náplň pojmu. V jeho rámci sa stala prípustnou rozmanitosť metód, takže on sám už nemohol predstavovať metódu jedinú (ako to bolo v prvej pol. 50. rokov), čím stratil funkciu záväznej inštrukcie vo vzťahu k postupu či téme – a teda aj významovú konkrétnosť. V kritickej praxi išlo o pomerne frekventované slovné spojenie, ale nikto z tých, čo ho používali, sa ho nepokúsil bližšie definovať jazykom imanentným literárnej reflexii. Pojem tak stratil hodnotu kritéria a teda aj praktickú funkčnosť, no zachoval si symbolickú (rituálnu) hodnotu vo vzťahu k vtedajšej moci. Stal sa šiboletom v oboch významoch tohto slova: ako „stará idea, princíp či fráza, ktoré už nie sú akceptované väčšinou ľudí ako dôležité alebo primerané súčasnosti“, ale aj ako „pravidlo, konvencia, slovo, ktoré odlišuje jednu skupinu ľudí od druhej“, v období normalizácie tých spisovateľov a kritikov, ktorí aspoň navonok boli ochotní deklarovať svoju lojalitu k moci, od tých, čo tak nerobili.
Key words: Socialist Realism, literary criticism, the 1950s, normalization
The paper The Shibboleth of Socialist Realism deals with applying Socialist Realism as a technical term in the domestic reflection of literature written in the first half of the 1970s, i.e. at the outset of cultural normalization as part of social normalization. As opposed to the previous decade, the field of literature underwent fundamental changes; literature and its reflection were subjected to power. The requirements of the regime were conveyed through ideology.
At that time the technical term Socialist Realism was brought back into use as part of both conception and literary criticism. It was restored by the regime as part of ideological control of literary field. Socialist Realism as a dominant direction paradigm was inaugurated and established as the only obligatory norm in literary practice at the turn of the 1950s. Reestablishing the concept after two decades posed a paradox as there was disproportion between the frequent use of the term in the contemporary thinking and the results of the creative practice at that time. Little of what has been preserved to date (from the reader´s or literary historian´s point of view) can be labelled as Socialist Realism. As opposed to the 1950s, the functional content of the term changed. A variety of methods became acceptable within its framework, therefore Socialist Realism could no longer represent the only method (like it did in the first half of the 1950s), as a result of which it stopped functioning as the binding guideline in terms of technique or subject – and lost a clear meaning. It was quite a frequent expression used in critical practice, however, none of those who used it tried to define it by means of the language immanent in literary reflection. The term thus lost its value as a criterion and therefore also its practicality, but it maintained its symbolic (ritualistic) value with regard to the contemporary regime. It became a shibboleth in both meanings of the word: „as an outdated idea, principle or phrase, which are no longer accepted by most people as important or adequate for present“ as well as a „rule, convention, word, which sets one group of people apart from another“, i.e. the writers and critics in the period of normalization who were at least on the outside willing to declare their loyalty to the regime, and those who did not do so.
Ako citovať:
ISO 690:
Barborík, V. 2019. Šibolet socialistického realizmu (Uplatnenie pojmu v reflexii literatúry prvej polovice 70. rokov). In Slovenská literatúra, vol. 63, no.1, pp. 1-15. 0037-6973. DOI: https://doi.org/--
APA:
Barborík, V. (2019). Šibolet socialistického realizmu (Uplatnenie pojmu v reflexii literatúry prvej polovice 70. rokov). Slovenská literatúra, 63(1), 1-15. 0037-6973. DOI: https://doi.org/--
O vydaní:
Publikované: 11. 2. 2019