Aktuality

Od narodenia Ladislava Holdoša, zrejme najpozoruhodnejšieho zamestnanca Historického ústavu SAV, uplynulo 14. mája stodesať rokov. Krátkodobú kariéru historika si nevybral sám, bola výsledkom viacerých dramatických zvratov v jeho živote, ktorý miestami pripomína viac román ako skutočnosť.

Ladislav Holdoš sa narodil 14. mája 1911 v Ružomberku v evanjelickej učiteľskej rodine. Kariéru začínal ako bankový úradník. V tom čase však už aktívne spolupracoval s miestnou komunistickou bunkou aj so skupinou mladých slovenských komunistických intelektuálov okolo časopisu DAV. Do komunistickej strany vstúpil v roku 1935. Hoci sa považoval za antimilitaristu, už nasledujúci rok odišiel do Španielska, aby spolu s ďalšími „interbrigadistami“ bojoval v občianskej vojne proti jednotkám generála Franca. Po porážke Republikánov skončil vo francúzskom internačnom tábore v Alžírsku. Hneď na začiatku druhej svetovej vojny využil možnosť vstúpiť do československej zahraničnej armády vo Francúzsku a neskôr pôsobil vo francúzskom protifašistickom odboji. V roku 1943 ho zatkli, mučili a previezli do koncentračného tábora Buchenwald. Na konci vojny tu viedol povstanie väzňov, za čo mu po oslobodení Francúzi oddelili Rad Čestnej légie.

Po návrate do povojnového Československa sa okamžite zapojil do aktivít komunistickej strany. Ako člen predsedníctva KSS, poslanec a neskôr aj povereník pre veci cirkevné sa podieľal na formovaní komunistickej diktatúry, čistkách v radoch nepriateľov režimu a perzekúciách predstaviteľov cirkví. Revolučné zmeny však nakoniec zomleli aj jeho. Ako „kozmopolitu“ ho paradoxne zaradili do procesu so slovenskými „buržoáznymi nacionalistami“ Gustávom Husákom a Ladislavom Novomeským. Po brutálnych výsluchoch, ktoré na jeho zdraví zanechali trvalé následky, sa priznal k vykonštruovaným obvineniam. V roku 1954 ho odsúdili na 13 rokov. Časť trestu strávil v Jáchymove pri triedení uránovej rudy.

O tri roky ho podmienečne prepustili, v roku 1963 aj rehabilitovali a vrátili členstvo v strane. Podobne ako pre viacerých ďalších bývalých politických väzňov, sa jeho dočasným pôsobiskom stala Slovenská akadémia vied. V historickom ústave pracoval na téme španielskej občianskej vojny a účasti Čechov a Slovákov vo francúzskom protifašistickom odboji. Podobne ako Gustáv Husák na ústave štátu a práva, teda písal o udalostiach, ktoré sám zažil. Zameral sa hlavne na popularizáciu a robil rozhovory s francúzskymi a španielskymi veteránmi občianskej vojny a protinemeckého odboja. Intenzívne sa venoval snahám o dôsledné rehabilitácie obetí politických procesov v Československu.

Ladislav Holdoš patril v roku 1968 k rozhodným podporovateľom reformného procesu. Nikdy netajil svoj záujem o vstup do diplomatických služieb a obrátil sa preto v tejto veci na priateľov, ktorí pôsobili na ministerstve zahraničných vecí. Medzitým však do Československa vtrhli vojská Varšavského paktu, pričom Holdoš inváziu rozhodne a otvorene odsúdil. Napriek tomu zotrvačnosť už naštartovaných procesov spôsobila, že v novembri 1969 ho prezident vymenoval za veľvyslanca na Kube. Československé normalizačné vedenie si ale čoskoro uvedomilo svoju chybu. Po necelom roku Holdoša z Kuby odvolali, zbavili členstva v KSČ a v máji 1971, deň po svojich 60. narodeninách penzionovaný. Niekoľko ďalších rokov bol pod drobnohľadom ŠtB. V tom čase sa pravidelne stretával s českým historikom Karlom Bartoškom, ktorý bol tiež obeťou normalizačných čistiek. Výsledkom ich rozhovorov bola kniha Svědek Husákova procesu vypovídá, ktorá však v Československu vyšla až v roku 1991, tri roky po smrti Ladislava Holdoša.

Text: Adam Hudek, Historický ústav SAV

Foto: Archív PPo GB 155, Le Maitron – Dictionnaire biographique mouvement ouvrier, mouvement social