Aktuality

Vedeckí pracovníci Oddelenia novších dejín Historického ústavu SAV prezentovali 9. apríla 2013 na pôde Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre tému Medzivojnové Slovensko v Československej republike a nepokojná Európa.  Historici PhDr. Bohumila Ferenčuhová, DrSc., PhDr. Ľubica Kázmerová, CSc. a PhDr. Milan Zemko, CSc. prijali pozvanie vedúcej Katedry histórie prof. Janky Hečkovej, CSc. a zástupkyne vedúcej katedry PaedDr. Veroniky Slnekovej, PhD. a hovorili o treťom zväzku akademických dejín Slovensko v 20. storočí. Podujatie moderoval PhDr. Róbert Arpáš, PhD.

Bohumila Ferenčuhová na úvod predstavila publikačnú činnosť oddelenia, venovanú výskumu slovenských a čiastočne všeobecných dejín v rokoch 1918 – 1945. Konkrétnymi publikáciami priblížila spracovanú problematiku politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych dejín. V krátkosti popísala prácu spoluautorov publikácie Slovensko v 20. storočí. V medzivojnovom Československu 1918 – 1939. Bohumila Ferenčuhová hovorila predovšetkým o postavení Československej republiky (ČSR) v medzinárodnej politike 20. a 30. rokov 20. storočia. Spomenula aktívnu účasť Slovákov v zahraničnom odboji, úlohu Milana Rastislava Štefánika a ďalších slovenských činiteľov v zápase o vznik ČSR. Venovala sa mierovej konferencii, ktorá sa začala v Paríži v januári 1919, pričom na nej aktívne spolupracovali veľmoci aj malé štáty. Medzi zložité otázky konferencie patrilo určenie hraníc štátov. Hranice nových štátov sa určovali podľa rovnakého pravidla. Najskôr delegát malého štátu predložil Najvyššej rade požiadavky, potom predseda mierovej konferencie poveril teritoriálnu komisiu, aby pripravila návrh hraníc. Vplyv malých štátov na stanovenie vlastných hraníc nemožno považovať za zanedbateľný. Obrana mierových zmlúv patrila medzi prioritné a existenčne dôležité pre Československo a stala sa základom jeho zahraničnej politiky. Nakoľko Spojené štáty americké mierové zmluvy neratifikovali, ČSR mala záujem na spolupráci so všetkými európskymi veľmocami, najmä s Francúzskom, ale aj s Veľkou Britániou a Talianskom. ČSR s Malou dohodou a Poľskom sa výrazne podieľali na aktivitách organizovaných Spoločnosťou národov. V 30. rokoch 20. storočia zohralo pre Československo dôležitú rolu podpísanie československo-sovietskej a francúzsko-sovietskej zmluvy o vzájomnej pomoci. Po nástupe Hitlera k moci Československo, rovnako ako Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko, pasívne sledovalo jeho riešenie otázky Rakúska. Mníchovská dohoda z 30. septembra 1938 donútila ČSR vzdať sa rozsiahleho územia v nemeckom pohraničí a otvorila cestu ďalším územným nárokom Poľska a Maďarska.    

Milan Zemko priblížil prítomným vnútropolitický vývoj na Slovensku počas 1. Československej republiky. Analyzoval politické strany, politický systém a politický vývin na Slovensku v medzivojnovom období. Podčiarkol významné prvky vo vývine spoločnosti, ktorá sa intenzívnejšie menila na občiansku spoločnosť, vnútorne sa oslobodila a zbavila pyramídy, ktorá vládla počas Rakúsko-Uhorska, kedy mali vplyv na charakter spoločnosti široké vrstvy len zriedkavo. Nastali zmeny v medzivojnovej kultúre, výchove a školstve a premenou prešla aj slovenská kolektívna identita. Milan Zemko vyzdvihol pozitívne prvky parlamentnej demokracie, vláda sa stala výsledkom rozhodnutia občanov vo všeobecných voľbách, nielen skromného počtu voliteľov ako to prebiehalo v Rakúsko-Uhorsku. Porovnal tiež samosprávu ČSR a predchádzajúceho zriadenia. Podrobnejšie sa venoval štyrom parlamentným voľbám, ktoré sa uskutočnili počas 20 rokov trvania ČSR. Charakterizoval povolebné koalície, vládne kabinety, ale aj úradnícke vlády a spomenul tiež zásadu predčasných volieb. Milan Zemko aj Róbert Arpáš podčiarkli prácu Xénie Šuchovej, ktorá spracovala v treťom zväzku problematiku politických strán a politického vývinu, ale aj dôležitú kapitolu v publikácii Slovensko v Československu 1918-1939 (Veda, 2004), v ktorej čitatelia nájdu napr. výsledky volieb v ČSR a na Slovensku, zoznamy týkajúce účasti Slovákov v Poslaneckej snemovni, samosprávy, sociologických údajov súvisiacich s obyvateľstvom Slovenska a pod. 

Ľubica Kázmerová prezentovala tému premeny medzivojnového školstva a kultúry. S kultúrou sa neodmysliteľne spája aj vzdelávanie, jeho inštitucionálna forma – školstvo. A práve školstvo po skončení prvej svetovej vojny dostalo nové rozmery. Vznikli nové školské inštitúcie, medzi ktoré patril Školský referát pražského Ministerstva školstva a národnej osvety so sídlom v Bratislave. Na čele tejto inštitúcie stál Anton Štefánek, ktorý vo svojich pamätiach referát označil za prvé slovenské ministerstvo školstva, čo však nezodpovedalo skutočnosti. Referát bol expozitúrou pražského ministerstva  a do jeho kompetencií patrili napr. ľudové školy, meštianky. Vtedajšie základné a stredné školstvo zaznamenalo počas 1. ČSR dynamický rozvoj. Dôležitou úlohou 20. rokov 20. storočia sa stalo zabezpečenie samotného procesu vyučovania –  priestorov, učiteľov a učebníc, čo sa podarilo s výdatnou českou podporou. Súbežne so zabezpečovaním procesu vyučovania prebiehala unifikácia školstva v Československu. Zjednotenie trojstupňového školského systému, jeho štruktúry, ktorá sa odlišovala v rakúskej a uhorskej časti monarchie patrilo k dlhodobým procesom, ktorý sa uskutočňoval prostredníctvom legislatívne ukotvených školských reforiem. Autorka zdôraznila dôležitosť archívneho výskumu, ktorý aj keď ide o syntézu, označila za prvoradý a v mnohom priekopnícky.

V diskusii sa hovorilo napr. o význame dátumov 28. október a 30. október 1918, o rozdieloch občianskej spoločnosti na Slovensku a v Čechách, zahranično-politických východiskách Milana Hodžu a jeho rozdielnych názoroch s Edvardom Benešom, presune reholí na našom území, prísune učebníc na Slovensko. 

Text: Mgr. Linda Osyková, PhD., fotografie: Mgr. Radek Bezvoda