Aktuality

Dnes ráno, 1. marca 2012, zomrela vo veku 87 rokov Ing. Oľga Križanová, CSc., zakladajúca vedecká pracovníčka Virologického ústavu SAV v roku 1953.

Dátum jej odchodu je takmer symbolický, narodila sa 1. januára 1925 v Liptovskom Mikuláši. V tomto malebnom mestečku, obklopenom našim najväčším bohatstvom, kopcami Nízkych a Vysokých Tatier, navštevovala ľudovú školu i osemročné reálne gymnázium. Krása a bohatstvo okolitej prírody formovala krásu jej ducha a smerovala ju k ďalšiemu vzdelaniu. Študovala chemické inžinierstvo na SVŠT v Bratislave a po ukončení štúdia koncom roka 1949  nastúpila pracovať na Štátny zdravotný ústav v Bratislave v deň svojich 25-tich narodenín, 1. januára 1950. Magická jednotka sa vtláča do jej osobnosti. Vedeckej osobnosti byť jednotkou vedomosťami, ale skromnou, náročnou a pracovitou svojim konaním. So súhlasom Akademika D. Blaškoviča, riaditeľa mikrobiologického oddelenia ŠZÚ odchádza na študijný pobyt do Ústavu anorganickej chémie a biochémie v Prahe, kde svoj pobyt ukončila obhájením kandidátskej dizertačnej práce na tému „ Vírus Rousovho sarkómu“ v roku 1956.

V roku 1953 sa zakladá Virologický ústav ČSAV v Bratislave, kam si ju budúci riaditeľ Akademik D. Blaškovič vybral ako jednu zo zakladajúcich pracovníčok ústavu a zveril jej budovanie biochemických laboratórií zameraných na vírusovú problematiku.

Začína veľmi úspešne rozpracovávať a študovať problematiku inhibítorov vírusov chrípky. Tému ukončuje vynikajúcou súbornou publikáciou Inhibitors of myxoviruses v Current Topics of Microbiology v r. 1969.

Po tejto problematike sa začína venovať štúdiu interakcie vírusov chrípky s bunkovými membránami na biochemickej a energetickej úrovni, na úrovni interakcie endocytujúceho vírusu s komponentami submembránového cytoskeletu. Medzi prvými sa jej podarilo dokázať, že po prichytení vírusu chrípky na receptor vnímavej bunky pod bunkovou membránou vzniká kontraktilná, aktín-myozínová sieťovina za energetického prispenia štiepenia ATP špecifickou ATP-ázou. Na tejto práci som mal tú česť podieľať sa s Olinkou, ktorá bola školiteľkou mojej kandidátskej dizertačnej práce a dopĺňal som jej výsledky elektrónovo-mikroskopickými pozorovaniami. Spolupráca bola taká bohatá a krásna ako prostredie z ktorého Olinka do Bratislavy prišla a v Bratislave zostala.

V roku 1959 sa Olinka vydala a vychovala dve deti, syna a dcéru.

Neviem sa lúčiť, lebo často si spomeniem na vetu z jednej divadelnej hry : „ ... existuje len život, smrť neexistuje“. Je to pravda, zostáva nám všetko čo bolo krásne, múdre a skromné, všetko čo Olinka dávala, rozdávala a vytvorila, to všetko bol život.

Ďakujeme Ti Olinka.

Fedor Čiampor, Virologický ústav SAV