Facebook Instagram Twitter RSS Feed PodBean Back to top on side

Aktuality

Slávnostný okamih odhalenia reliéfu - vľavo prof. Milan Čič, vpravo Dušan Čaplovič.

Pamätný reliéf Dionýza Ilkoviča

7. 1. 2008 | videné 4349-krát
V budove Chemického ústavu SAV v pondelok 7. januára slávnostne odhalili pamätný reliéf zakladateľa slovenskej fyziky.

Pocta, odhaliť pamätnú tabuľu so skleneným reliéfom jedného z najvýznamnejších slovenských vedcov, zakladateľa slovenskej fyziky a fyzikálneho chemika svetového významu prof. Dionýza Ilkoviča vo vestibule Chemického ústavu SAV v Bratislave, sa dostala dvom významným bývalým pracovníkom SAV – podpredsedovi Vlády SR Dušanovi Čaplovičovi a vedúcemu Kancelárie prezidenta SR akademikovi Milanovi Čičovi.

Predseda SAV prof. Štefan Luby osobitne srdečne na slávnosti privítal aj manželku akademika Ilkoviča, dlhoročnú pracovníčku Fyzikálneho ústavu SAV Lenku Ilkovičovú, a jeho dcéru, akademickú sochárku Evu Potfajovú, ktorá je zároveň autorkou reliéfu, ako aj ďalšie osobnosti slovenskej vedy, členov Predsedníctva SAV, zástupcov Snemu SAV, riaditeľov ústavov aj vedeckých pracovníkov a ďalších hostí.

Akademik Dionýz Ilkovič (1907-1980) patril k žiakom a blízkym spolupracovníkom nositeľa Nobelovej ceny za chémiu (1959) pražského akademika Jaroslava Heyrovského. Začiatkom päťdesiatych rokov vynaložil veľa úsilia na založenie Slovenskej akadémie vied a aj ČSAV. Po uzákonení SAV 18. júna 1953 ho vymenovali za riadneho člena – akademika SAV a stal sa jej vedeckým tajomníkom. Stál pri zrode troch základných fyzikálnych pracovísk na Slovensku: Ústavu technickej fyziky SVŠT, Fyzikálneho ústavu Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity a Fyzikálneho ústavu SAV. Najvýznamnejším výsledkom jeho vedeckej práce bolo odvodenie vzťahu medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou roztoku a charakteristikami kvapkovej ortuťovej elektródy, známeho ako Ilkovičova rovnica, ktorá je považovaná za základné pravidlo polarografie. Jeho článok o tomto objave patrí dodnes vo svete k najcitovanejším slovenským vedeckým prameňom.

Laudáciu na počesť akademika Dionýza Ilkoviča predniesol riaditeľ Chemického ústavu SAV v Bratislave Igor Tvaroška (podrobnejšie sa s ňou môžete oboznámiť nižšie pod čiarou).


Laudácia pri príležitosti odhalenia reliéfu Dionýza Ilkoviča

Odhalenie pamätného reliéfu profesora Dionýza Ilkoviča v budove Chemického ústavu je príležitosťou zamyslieť sa nad úlohou tejto významnej osobnosti pri rozvoji slovenského vysokého školstva a vedy.

Dionýz Ilkovič sa narodil 18. januára 1907 v obci Šarišský Štiavnik a zomrel v Bratislave 3. augusta 1980. Po maturite na Československom reálnom gymnáziu v Prešove odchádza v roku 1924 študovať do Prahy, kde na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity získal 30. januára 1930 vysvedčenie učiteľskej spôsobilosti pre výučbu chémie, matematiky a fyziky.

Na Slovensko sa Dionýz Ilkovič vrátil na jeseň 1939, keď Slovenská vysoká škola technická, založená v roku 1937, mu ponúkla post profesora technickej fyziky. Vtedy iba 32-ročný Ilkovič ponuku prijal a po splnení formalít bol 19. februára 1940 vymenovaný za mimoriadneho profesora technickej fyziky. Po zriadení Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity bol v októbri 1940 vymenovaný za mimoriadneho nehonorovaného profesora fyziky. V Bratislave prednášal základy z fyziky, fyzikálnej chémie a chémie. Takto vlastne profesor Ilkovič pripravoval novú generáciu slovenských vysokoškolských pedagógov nielen vo fyzike ale aj vo fyzikálnej chémii. K nej prispeli aj "Rozhovory fyzikálno-chemické", ktoré viedol spolu s profesorom chémie Valentínom.

Podľa vyjadrení svojich žiakov profesor Ilkovič bol osobnosťou, ktorú charakterizovala nielen výnimočná vedecká erudícia a úžasná pracovitosť, ale aj výnimočné charakterové vlastnosti. Jeho vzťah k študentom charakterizuje i skutočnosť, že za študijnú literatúru, ktorú napísal nežiadal honorár, lebo tým by sa pre študentov predražila. Vrcholom jeho tvorby učebných textov sú nesporne dve učebnice, ktoré vyšli po vojne - Vektorový počet a obsiahla učebnica Fyzika, ktorá vyšla v piatich vydaniach v celkovom náklade 40 000 kusov. Za desaťročia svojho pedagogického pôsobenia vychoval stovky poslucháčov, medzi nimi v rámci doktorandského štúdia aj rad vynikajúcich odborníkov, ako neskorší predseda SAV Vojtech Hajko, či fyzikálny chemik akademik Vojtech Kellö.

Začiatkom päťdesiatych rokov vynaložil profesor Ilkovič značné úsilie na založenie Slovenskej a Československej akadémie vied. Po uzákonení SAV 18. júna 1953 bol vymenovaný za riadneho člena – akademika SAV a stal sa vedeckým tajomníkom SAV a predsedom komisie pre matematiku a fyziku SAV. Z tejto komisie vznikol najskôr v roku 1955 Kabinet fyziky SAV s dvoma zamestnancami, v roku 1958 Laboratórium fyziky SAV a 1. januára 1963 Fyzikálny ústav SAV, ktorý má dnes viac ako 90 zamestnancov a sídli v tejto budove. Profesor Ilkovič stál tak pri zrode troch základných fyzikálnych pracovísk v Slovensku: Ústavu technickej fyziky SVŠT, Fyzikálneho ústavu Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity a Fyzikálneho ústavu SAV. Z nich sa postupne vyvinuli prakticky všetky ďalšie fyzikálne pracoviská. Keď k tomu prirátame jeho pedagogické pôsobenie a skutočnosť, že vychoval prvých fyzikov a svojich asistentov, je zrejmé, že sa právom pokladá za zakladateľa slovenskej fyziky.

Vo vedeckom svete je meno profesora Ilkoviča spojené s polarografiou, ktorá bola ťažiskovou oblasťou výskumu v Ústave pre fyzikálnu chémiu, ktorý v Karlovej univerzite viedol prof. Heyrovský, neskorší nositeľ Nobelovej ceny za chémiu. V období pôsobenia v Heyrovského ústave vznikli Ilkovičove vedecké práce o polarografii, ktoré publikoval v časopise Collection of Czechoslovak Chemical Communications. O kvalite jeho prác hovorí aj prehľad citácií, ktorý Dr. Ilkovič priložil k žiadosti o pripustenie k habilitácii na prírodovedeckej fakulte KU, z ktorého sa dozvedáme, že do roku 1939 bolo šesť jeho prác citovaných 55 ráz, z toho iba na hlavnú prácu s jeho rovnicou sa vedci z celého sveta v priebehu 5 rokov odvolávali 24 ráz.

V laboratóriu profesora Heyrovského začal Dionýz Ilkovič pracovať už počas štúdia. Hneď na začiatku sa mu podarilo spolu s talianskym fyzikom Semeranom, ktorý bol na návšteve ústavu, vypracovať metódu kompenzácie kapacitných prúdov (spoločnú prácu o týchto výsledkoch uverejnili v r. 1932 a bola to prvá Ilkovičova vedecká publikácia). Kompenzačným obvodom, ktorý autori navrhli, sa vo veľkej miere podarilo anulovať rušivý nabíjací prúd, a tento obvod bol od tej doby súčasťou všetkých komerčných polarografov.

Nepochybne najvýznamnejším výsledkom vedeckej práce Ilkoviča bolo odvodenie vzťahu medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou roztoku a charakteristikami kvapkovej ortuťovej elektródy v roku 1934, známeho ako Ilkovičova rovnica. Profesor Brdička sa po rokoch o nej vyjadril slovami: "Dômyselne odvodená rovnica sa stala medzníkom vo vývoji polarografickej metódy. Jeho korekcia na konvekciu kvapaliny svedčí o fyzikálnom dôvtipe, ktorý ho vždy viedol k jednoduchej a matematickej formulácii problému. Všetky neskoršie a zložitejšie odvodenia dospeli prakticky k tomu istému výsledku." Ako uviedol prof. Koryta vo svojej stati o profesorovi Heyrovskom a polarografii v roku 1984 "…táto rovnica je jeden z najcitovanejších fyzikálnych vzťahov, ktoré vzišli z tejto krajiny".

Meno profesora Ilkoviča, tejto významnej osobnosti Slovenska žije ďalej v podobe Čestnej plakety za zásluhy vo fyzikálno-chemických vedách, ktorú zriadilo predsedníctvo SAV v roku 1982. Teší ma, že sa ako fyzikálny chemik môžem podieľať na laudácii k odhaleniu pamätného reliéfu profesora Ilkoviča, ktorý nám bude pripomínať vzácneho a múdreho človeka, mimoriadnu vedeckú osobnosť, ktorá tak významne obohatila slovenskú a svetovú vedu.