Aktuality

Kolaps troch imperiálnych mocností Nemeckého cisárstva, Rakúsko-Uhorska a Ruskej ríše v dôsledku výsledkov prvej svetovej vojny patrí k najvýraznejším zmenám, akými moderná Európa prešla. Víťazné mocnosti Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko, Spojené štáty americké a Japonsko prijali voči porazeným nepriateľom koncept, ktorý akceptoval požiadavky národných hnutí v strednej a východnej Európe o vytvorení nezávislých „národných“ štátov.

Ratifikácia mierovej zmluvy s Maďarskom zo 4. júna 1920 na zámku Grand Trianon bola praktickým výsledkom tejto politiky. Definitívne spečatila rozpad historického Uhorského kráľovstva, podobne ako Saintgermainská zmluva podpísaná 10. septembra 1919 znamenala koniec existencie rakúskej časti habsburskej monarchie.

Podpisom Trianonskej mierovej zmluvy sa definitívne zavŕšil takmer dvojročný zložitý proces vyčleňovania územia Slovenska z Uhorska a jeho integrácie do Československej republiky. Slovensko sa stalo objektom a subjektom medzinárodnej politiky, regiónom s presne vytýčenými hranicami a hlavným mestom. Ako súčasť demokratickej Československej republiky prešlo v nasledujúcich dvoch desaťročiach vysoko pozitívnym kultúrnym, vzdelanostným a politickým rozvojom, ktorý by bol len ťažko predstaviteľný v prípade pretrvania Uhorského kráľovstva. Na druhej strane maďarská spoločnosť sa po konci vojny prepadla do dlhého obdobia politickej nestability. V jej prípade bol Trianon potvrdením depresívneho vývoja po vojenskej porážke.

Z hľadiska prevládajúcej väčšinovej interpretácie minulosti sa zdá nevyhnutné, že slovenský a maďarský pohľad na Trianon bude vždy diametrálne odlišný. Rozdielny je už len význam, aký mu jednotlivé národné historiografie pripisujú. Pre tú maďarskú predstavuje podpis Trianonskej zmluvy kľúčovú udalosť, ktorá dodnes deformuje nálady spoločnosti. Pre väčšinu slovenských historikov je Trianon len formálnym a oneskoreným potvrdením toho, čo bolo podľa nich definitívne rozhodnuté už 28., resp. 30. októbra 1918.

V súčasnosti je téma Trianonu v zajatí aktuálnych politických záujmov. Aj vďaka tomu sa k slovu často dostávajú skôr nacionalistické vášne ako argumenty odborníkov. Je stále jasnejšie, že budúcnosť prínosnej diskusie je možná len mimo konfliktných etnocentrických rámcov. Prvým krokom k zbližovaniu náhľadov je nielen definovanie spoločných styčných bodov, úprimná snaha o vypočutie a pochopenie argumentov druhej strany, ale aj odmietnutie politicky motivovaného využívania minulosti.

Ako členské krajiny Európskej únie, ktoré nemajú mať medzi sebou územné spory, by sme sa mali zamerať skôr na vzájomnú spoluprácu a porozumenie. Poctivá, vedecky podložená spolupráca historikov týkajúca sa citlivých tém našej spoločnej minulosti tomu môže významnou mierou prispieť.

Matej Hanula a Adam Hudek, HÚ SAV