Mŕtve zóny v Jadranskom mori
Sú mŕtve zóny v mori len dôsledkom ľudskej činnosti? O výskume mŕtvych zón v Jadranskom mori hovorí výskum paleontológov z Univerzity Viedeň a z Ústavu vied o Zemi SAV publikovaný v aprílovom čísle časopisu Geology.
Počet mŕtvych zón v moriach a oceánoch, to znamená s nízkou koncentráciou kyslíka (hypoxické krízy) alebo úplne bez kyslíka pri morskom dne (anoxické krízy) sa stále zvyšuje a pobrežné vody sú vo svete čoraz bežnejšie v dôsledku zvýšeného znečistenia a prínosu živín (tzv. eutrofikácia). Okrem dusíka z odpadových vôd sú problémom hnojivá s fosforom. Práve pre prehnojovanie sa môže stať, že v moriach na miestach, ktoré často označujeme za mŕtve zóny, väčšina organizmov žijúcich pri dne vymrie.
„Predpokladá sa, že frekvencia hypoxických a anoxických kríz sa hlavne zvýšila počas druhej polovice 20. storočia, keď došlo k extrémnemu nárastu znosu živín z poľnohospodárskej činnosti. Na základe sedimentárnych vrtov v severnom Jadranskom mori sme však zistili, že takéto krízy sa opakovali počas posledných piatich storočí. Tieto anoxické krízy tak existovali už pred začiatkom 20. storočia,“ vysvetľuje Mgr. Adam Tomašových, PhD. z Ústavu vied o Zemi SAV.
Takzvaná eutrofikácia je spôsobená nadbytkom živín, ktoré prinášajú riečne systémy z poľnohospodárskej činnosti alebo z odpadových vôd z veľkých miest. To vedie k rozširovaniu rias a k tzv. morskému snehu, ktorý vzniká z mixu odumretých rias a organických odpadov. Pri ich rozklade vo vodnom stĺpci alebo na dne je nakoniec spotreba kyslíka väčšia ako prísun kyslíku z vôd, ktoré neboli vystavené organickému rozkladu alebo ako produkcia kyslíku fotosyntetickými organizmami.
„Okrem ´krízy´ spôsobenej ľudskou činnosťou existujú aj iné dôvody, ktoré môžu v tomto smere zohrať úlohu pri zosilnení hypoxických alebo anoxických kríz, ako napríklad zmena klímy, ktorá spôsobuje zníženie cirkulácie morských prúdov a tým pádom znížený prísun kyslíka,“ vysvetľuje vedec. „Náš tím okolo Martina Zuschina z Univerzity Viedeň v rámci projektu v zálive pri Trieste v severnej časti Jadranu v hĺbke približne 11 metrov vzal vzorky z morského dna. Vzorky sedimentov z hĺbky približne poldruha metra zodpovedali veku spred približne 500 rokov.“
Ako indikátor pre tieto tvrdenia o mŕtvych zónach slúžili aragonitové schránky lastúrnikov (Corbula gibba). Tieto malé mušličky pri nedostatku kyslíka uzavrú svoje lastúry a prejdú na bezkyslíkovú látkovú výmenu. To im umožňuje prekonať túto krízu.
Na základe rekonštrukcií hustota jedincov tohto druhu v druhej polovici 18. a 19. storočia bola extrémne veľká, viac ako tisíc jedincov na meter štvorcový. Tieto maximá v početnosti však neboli viazané na eutrofikáciu spôsobenú človekom, ale skôr súviseli so zvýšením teploty morskej vody a zvýšenou stratifikáciou vodného stĺpca, ktoré boli známe aj v iných častiach Jadranu, vyplýva z výsledkov výskumu rakúskych a slovenských vedcov v Jadranskom mori.
Andrea Nozdrovická
Foto: Michael Stachowitsch©