Odišiel emer. prof. Dr. Pavol Winczer, CSc.
Vo štvrtok 28. augusta 2014 navždy odišiel vo veku 79 rokov literárny vedec, dlhoročný pracovník Ústavu svetovej literatúry, emeritný profesor, doktor Pavol Winczer.
Profesor Pavol Winczer patril k popredným slovenským polonistom povojnovej slovenskej generácie, ktorý od šesťdesiatych rokov vytrvalo a systematicky pestoval a rozvíjal vzťahy medzi našou a poľskou literárnou vedou a kultúrou. Patril k špičkovým predstaviteľom domácej literárnej komparatistiky a svojou vedeckou a kultúrno-osvetovou činnosťou sa zaslúžil o celostné a hĺbkové chápanie vzťahov najmä medzi slovenskou, poľskou a českou literatúrou 20. storočia a ich propagáciu na verejnosti.
Profesor Pavol Winczer sa narodil 2. apríla 1935 v Kežmarku; pohnutý povojnový osud ho zavial do severovýchodného Poľska, kde od roku 1945 navštevoval základnú školu v Suwałkách; po návrate do Československa navštevoval v rokoch 1948 až 1953 gymnázium v Kežmarku a následne študoval (do roku 1958) na Karlovej univerzite v Prahe polonistiku a rusistiku. Po ukončení univerzitného štúdia prišiel do Bratislavy a na krátky čas (1961-1963) sa zamestnal v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry ako lektor západo- a južnoslovanských literatúr. V roku 1968 obhájil dizertačnú prácu a odvtedy až do roku 1992 kontinuálne pôsobil ako vedecký pracovník v Ústave svetovej literatúry SAV (od roku 1973 v Literárnovednom ústave SAV), v rokoch 1991 až 1992 vo funkcii zástupcu riaditeľa tohto pracoviska. V roku 1992 sa stal riadnym profesorom slavistiky na Viedenskej univerzite, kde zotrval do roku 2003 a odvtedy bol na dôchodku.
Vo svojej vedeckej práci, inšpirovanej literárnovedným štrukturalizmom i kultúrnohistorickými podnetmi, vychádzajúcimi z českej školy Karla Krejčího, sa zameriaval na výskumy stredo- a východoeurópskej literatúry obdobia moderny a avantgardy. Jeho cit pre avantgardistické poetiky, spájajúci sa s vynikajúcim historickým školením a všeobecnou kultúrnou rozhľadenosťou (blízke mu bolo aj výtvarné umenie, hudba i film), ho predurčovali ku komplexnému pohľadu na literárnu kultúru stredoeurópskych avantgárd. Knižné práce profesora Winczera Poetika básnických smerov v poľskej a slovenskej poézii 20. storočia (1974) a Súvislosti v čase a priestore (2000), ako aj veľké štúdie venované Františkovi Halasovi, dedičstvu poetiky G. Apollinaira v strednej Európe i slovenskému nadrealizmu v európskom kontexte nezostali nepovšimnuté ani v zahraničí. V šesťdesiatych rokoch sa zaslúžil takisto o propagáciu povojnovej poľskej poézie, literárnej vedy i filozofie na stránkach domácich literárnych časopisov a ako skvelý odborník na poľskú literatúru 19. i 20. storočia písal k mnohým knižným prekladom doslovy, ktoré svojou erudovanosťou, mnohovrstevnosťou i vedeckou aktuálnosťou neraz nahrádzali veľké literárnovedné syntézy, ktorých vzniku domáce podmienky nepriali. Akríbia a rigoróznosť, akými sa vyznačoval jeho spôsob uvažovania, pritom neboli v rozpore s jeho zmyslom pre esejistický štýl, vďaka ktorému sú aj jeho staršie práce dodnes čitateľsky pútavé. Posledná knižná práca profesora Winczera Literatúra v hľadaní čitateľa (2013), venovaná Karlovi Čapkovi a Iľjovi Erenburgovi a ich umeleckým stratégiám v dvadsiatych rokoch 20. storočia, je svedectvom dlhoročného výskumu a uvažovania o literatúre v časoch komunikačnej krízy.
Profesor Winczer po sebe zanechal nielen vysoko kvalitné vedecké dielo internacionálneho významu, ale aj viacerých žiakov, ktorí sa môžu smelo odvolávať na jeho intelektuálny odkaz – nie napriek, ale azda práve vďaka tomu, že ako človek sa profesor Winczer vyznačoval mimoriadnou skromnosťou, nestál o široký okruh stúpencov, ba podľa všetkého ani sympatizantov. Vždy mu išlo o vec. To však nevylučovalo jeho hlboký a úprimný ľudský záujem o blížneho ako o spolucítiacu a spolumysliacu bytosť. Jeho postava – tak trochu samotára, individualistu, prísneho, no vynikajúceho diskusného partnera, s kritickým pohľadom na svet, na kultúru, na literatúru, nám bude chýbať.
Česť jeho pamiatke!
Prof. Adam Bžoch, CSc.