Aktuality

Vo štvrtok 28. augusta 2014 navždy odišiel vo veku 79 rokov literárny vedec, dlhoročný pracovník Ústavu svetovej literatúry, emeritný profesor, doktor Pavol Winczer.

Profesor Pavol Winczer patril k popredným slovenským polonistom povojnovej slovenskej generácie, ktorý od šesťdesiatych rokov vytrvalo a systematicky pestoval a rozvíjal vzťahy medzi našou a poľskou literárnou vedou a kultúrou. Patril k špičkovým predstaviteľom domácej literárnej komparatistiky a svojou vedeckou a kultúrno-osvetovou činnosťou sa zaslúžil o celostné a hĺbkové chápanie vzťahov najmä medzi slovenskou, poľskou a českou literatúrou 20. storočia a ich propagáciu na verejnosti.

Profesor Pavol Winczer sa narodil 2. apríla 1935 v Kežmarku; pohnutý povojnový osud ho zavial do severovýchodného Poľska, kde od roku 1945 navštevoval základnú školu v Suwałkách; po návrate do Československa navštevoval v rokoch 1948 až 1953 gymnázium v Kežmarku a následne študoval (do roku 1958) na Karlovej univerzite v Prahe polonistiku a rusistiku. Po ukončení univerzitného štúdia prišiel do Bratislavy a na krátky čas (1961-1963) sa zamestnal v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry ako lektor západo- a južnoslovanských literatúr. V roku 1968 obhájil dizertačnú prácu a odvtedy až do roku 1992 kontinuálne pôsobil ako vedecký pracovník v Ústave svetovej literatúry SAV (od roku 1973 v Literárnovednom ústave SAV), v rokoch 1991 až 1992 vo funkcii zástupcu riaditeľa tohto pracoviska. V roku 1992 sa stal riadnym profesorom slavistiky na Viedenskej univerzite, kde zotrval do roku 2003 a odvtedy bol na dôchodku.

Vo svojej vedeckej práci, inšpirovanej literárnovedným štrukturalizmom i kultúrnohistorickými podnetmi, vychádzajúcimi z českej školy Karla Krejčího, sa zameriaval na výskumy stredo- a východoeurópskej literatúry obdobia moderny a avantgardy. Jeho cit pre avantgardistické poetiky, spájajúci sa s vynikajúcim historickým školením a všeobecnou kultúrnou rozhľadenosťou (blízke mu bolo aj výtvarné umenie, hudba i film), ho predurčovali ku komplexnému pohľadu na literárnu kultúru stredoeurópskych avantgárd. Knižné práce profesora Winczera Poetika básnických smerov v poľskej a slovenskej poézii 20. storočia (1974) a Súvislosti v čase a priestore (2000), ako aj veľké štúdie venované Františkovi Halasovi, dedičstvu poetiky G. Apollinaira v strednej Európe i slovenskému nadrealizmu v európskom kontexte nezostali nepovšimnuté ani v zahraničí. V šesťdesiatych rokoch sa zaslúžil takisto o propagáciu povojnovej poľskej poézie, literárnej vedy i filozofie na stránkach domácich literárnych časopisov a ako skvelý odborník na poľskú literatúru 19. i 20. storočia písal k mnohým knižným prekladom doslovy, ktoré svojou erudovanosťou, mnohovrstevnosťou i vedeckou aktuálnosťou neraz nahrádzali veľké literárnovedné syntézy, ktorých vzniku domáce podmienky nepriali. Akríbia a rigoróznosť, akými sa vyznačoval jeho spôsob uvažovania, pritom neboli v rozpore s jeho zmyslom pre esejistický štýl, vďaka ktorému sú aj jeho staršie práce dodnes čitateľsky pútavé. Posledná knižná práca profesora Winczera Literatúra v hľadaní čitateľa (2013), venovaná Karlovi Čapkovi a Iľjovi Erenburgovi a ich umeleckým stratégiám v dvadsiatych rokoch 20. storočia, je svedectvom dlhoročného výskumu a uvažovania o literatúre v časoch komunikačnej krízy.

Profesor Winczer po sebe zanechal nielen vysoko kvalitné vedecké dielo internacionálneho významu, ale aj viacerých žiakov, ktorí sa môžu smelo odvolávať na jeho intelektuálny odkaz – nie napriek, ale azda práve vďaka tomu, že ako človek sa profesor Winczer vyznačoval mimoriadnou skromnosťou, nestál o široký okruh stúpencov, ba podľa všetkého ani sympatizantov. Vždy mu išlo o vec. To však nevylučovalo jeho hlboký a úprimný ľudský záujem o blížneho ako o spolucítiacu a spolumysliacu bytosť. Jeho postava – tak trochu samotára, individualistu, prísneho, no vynikajúceho diskusného partnera, s kritickým pohľadom na svet, na kultúru, na literatúru, nám bude chýbať.

Česť jeho pamiatke!

Prof. Adam Bžoch, CSc.