Aktuality

15. júla 2014 zomrel Ivan Kadlečík, literárny kritik, prozaik, esejista a publicista, v rokoch 1990 – 2003 vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV. Posledná rozlúčka so zosnulým bude v sobotu 19. júla 2014 o 14,00 hod v evanjelickom kostole v Pukanci.

Ivan Kadlečík sa narodil 8. apríla 1938 v Modre, v rodine ev. farára a správcu ev. sirotinca. V žičlivom rodinnom prostredí vsával do seba dlhodobú tradíciu protestantskej kultúry. Odvolával sa na ňu v normalizačnom desaťročí, keď prišiel o zamestnanie, nesmel publikovať a písal len do samizdatov.

Po štúdiách na FFUK sa stal redaktorom literárneho časopisu Krok v Košiciach, neskôr šéfredaktorom Matičného čítania v Martine, z ktorého koncom 60. rokov urobil spoločensky platný hlas aktuálneho demokratizačného procesu. Po tzv. vstupe vojsk, čiže okupácii, musel z postu šéfredaktora odísť, ostal bez zamestnania a tak sa odsťahoval aj s rodinou do Pukanca, s ktorým ho spájali rodinné zväzky. Tam živoril ako predavač Slovenskej knihy (kde pravidelnými „kupujúcimi“ boli iba príslušníci ŠTB, ktorí ho chodili kontrolovať a vypočúvať) a jeho žena Iva, tiež redaktorka, predávala v kiosku noviny a časopisy. V miestnom ev. kostole bol Kadlečík zároveň dlhoročným organistom. Tam sa postupne vypracoval na znalca a interpreta J. S. Bacha (Malé prelúdiá 2002). Zbavený možnosti publikovať, nadviazal spojenie s českým disentom, predovšetkým L. Vaculíkom. V jeho samizdatovom vydavateľstve Edice Petlice vydal niekoľko vlastných titulov (Reči z nížiny 1973, Tváre a oslovenia 1974). Niektoré z nich vyšli neskôr aj v exilových vydavateľstvách v zahraničí (Rapsódie a miniatúry, Kolín nad Rýnom 1988). Kadlečíkova korešpondencia s L. Vaculíkom a O. Filipom (Poco rubato 1994) vydáva svedectvo o stave v totalitnom režime. Po zrútení socializmu I. Kadlečík nastúpil do Ústavu slovenskej literatúry SAV, kde obhájil kandidátsku prácu a kde zostal až do odchodu do dôchodku.

Ivan Kadlečík vstúpil do slovenskej literatúry ako literárny kritik, vnímavo komentujúci súdobú tvorbu. Koncom 60. rokov mal pripravený do tlače výber z kritík pod názvom Z rečí v nížinách. Ten však mohol vyjsť až roku 1993. Eseje a portréty, ktoré publikoval vo Vaculíkovej Edici Petlice mali tiež charakter literárnych kritík. Neskôr si vypracoval osobitný štýl, spájali sa v ňom prvky eseje a krásnej literatúry s bohatým metaforizovaným jazykom. V tomto tvare vydával jednotlivé práce, po roku 1989 takmer pravidelne (Epištoly 1992, Hlavolamy 1995, Taroky 1997, Vlani ako dnes 1997, Žiť sa dá len autobiograficky 2004 atď.). Väčšina z nich sa viaže na Kadlečíkovu osobnú skúsenosť (vyradenie z kultúry) a iné autobiografické témy. Opakujúcou sa tendenciou vo viacerých (a v príležitostnej publicistike) je ostrá kritika spoločenského a kultúrneho života, a to nielen v totalite, ale aj v súčasnej „mladej“ demokracii, ktorá si váži peniaze, ale nie hodnoty. Takmer ako starozákonný prorok dvíha hlas proti všetkému, čo kaličí človeka i spoločnosť. Nebojí sa ani pátosu, keď ide o ľudský či kolektívny osud alebo o osud kultúry. Tvorbu vždy považoval za závažnú a záväznú činnosť, slovu dával patričnú váhu. Ako autor (i ako človek) cítil spoluzodpovednosť za stav, v ktorom sa ocitla spoločnosť a my s ňou. Jeho karhajúci hlas (mal naň nárok), vyzývajúci priam k pokániu, bude chýbať.

PhDr. Vladimír Petrík, CSc.