Aktuality

Blízky východ v medzivojnovom období je v centre záujmu slovenského arabistu-historika prof. Karola Sorbyho, DrSc., pracovníka Ústavu orientalistiky SAV, v. v. i. v novej publikácii, ktorá sleduje región tak z hľadiska vnútorného politického a spoločenského vývoja v jednotlivých krajinách, ako aj z hľadiska jeho miesta v medzinárodnej politike. Všíma si aj tvoriace sa nové medziarabské vzťahy a snahy Arabov o zjednotenie. Korene mnohých dnešných medzinárodných problémov možno nájsť práve v udalostiach sledovaného obdobia.

Predkladaná syntetická monografia Karola Sorbyho je druhým dielom projektu „Arabský východ po druhej svetovej vojne, 1945 – 1970“ a prináša plastický obraz politického a spoločenského vývoja arabských krajín Blízkeho východu v búrlivom období 60. rokov minulého storočia v etape vrcholiaceho národnooslobodzovacieho zápasu Arabov s osobitným zreteľom na medzinárodné súvislosti tohto historického vývoja. Prvý diel projektu, približujúci obdobie rokov 1945 – 1958, vyšiel už v roku 2005 a autor už pripravuje jeho nové prepracované a rozšírené vydanie.    

Najmä po roku 1959 najdôležitejšie krajiny arabského sveta s republikánskym zriadením – Egypt, Sýria a Irak – kde sa po revolučných zmenách už začali uskutočňovať prvé sociálne reformy, zamerali hlavnú pozornosť na otázky vnútorného vývoja. Na problémy politického a ekonomického charakteru, ktorých riešenie chceli dosiahnuť nekapitalistickou cestou. Vnútropolitický vývoj v Zjednotenej arabskej republike zaznamenával od začiatku 60. rokov zjavný kurz doľava. To všetko prebiehalo v období vrcholiacej studenej vojny, keď krajiny „tretieho sveta“ odmietali účasť vo vojenských blokoch a presadzovali politiku nezúčastnenosti, ktorú prevzali i viaceré arabské krajiny. Tento vývoj spolu s myšlienkou budovania arabskej jednoty nebol v súlade s predstavami superveľmocí. Arabský svet bol pre Západ spojený s geostrategickými a ropnými záujmami, preto Západ podporoval bohaté arabské monarchie a chránil ich, takže dodnes sa tam neuskutočnili ani buržoázne revolúcie. ZSSR, ako komunistický štát, sa síce usiloval oslabiť postavenie Západu v arabských krajinách, ale keďže internacionalizmus sa neznáša s nacionalizmom, nemal úprimný záujem podporovať ideu arabského zjednotenia. Západu sa nakoniec podarilo tento preň nepriaznivý vývoj zastaviť po vojenskej porážke egyptského režimu vo vojne v júni 1967.   

Na obálke knihy je portrét egyptského prezidenta Džamāla ^cAbdannāṣira (1918 – 1970), vodcu egyptskej revolúcie 1952, ktorá otvorila cestu emancipačným snahám Arabov. Bol to pozoruhodný muž, ktorý v nežičlivých medzinárodných podmienkach – hoci dobrý muslim – Muslimské bratstvo vytlačil z politiky a mal snahu budovať sekulárnu demokratickú spoločnosť. Napriek neúspechom v posledných rokoch, ktoré ubrali Egyptu z ťažko vydobytej nezávislosti, jeho vplyv na arabský svet bol nesmierny a patrí medzi najvýznamnejšie arabské osobnosti 20. storočia. Jeho predčasná smrť 28. septembra 1970 natoľko zmenila politickú situáciu v arabskom svete, že ju pre tento región právom môžeme považovať za dôležitý periodizačný medzník.

Syntetická práca takého rozsahu a s použitím takého množstva arabských prameňov je prvou prácou tohto druhu nielen na Slovensku ale aj v Čechách. Týmto spôsobom rozširuje pohľad na dianie v tomto regióne značne ovplyvnený optikou bývalých kolonizátorov o dimenziu, ktorou situáciu vnímali a vnímajú arabské vlastenecké a národné sily. Autor touto a ďalšími svojimi knihami položil základ pre štúdium politických dejín arabského východu v 20. storočí a poskytol svojim očakávaným nasledovníkom objektívnu východiskovú základňu pre ďalší historický výskum. 

PhDr. Anna Rácová, CSc.