Facebook Instagram Twitter RSS Feed PodBean Back to top on side

Aktuality

Vladimír Petrík

Odišiel Vladimír Petrík, literárny vedec a historik, umný kritik

21. 11. 2017 | videné 1135-krát

Vo veku 88 rokov zomrel 19. novembra v Bratislave  významný slovenský literárny vedec, historik a kritik Vladimír Petrík.

Vladimír Petrík pôsobil v Ústave slovenskej literatúry SAV od  roku 1954 až do svojho odchodu na dôchodok v roku 2005. Riaditeľka Ústavu slovenskej literatúry SAV Mgr. Dana Hučková, CSc. pripomína kontinuitu ako základný výraz jeho literárnohistorickej koncepcie, a tiež je výrazom jeho osobného interesu o aktivity ústavu aj po odchode do dôchodku: Bol dobrou dušou Ústavu slovenskej literatúry SAV, stabilným posudzovateľom ústavných projektov a vydávaných kníh, radcom a konzultantom. Vzácny človek s nesmiernou literárnou i životnou skúsenosťou, príjemný besedník s neutíchajúcim záujmom o literatúru, literárny život, svet a dianie okolo seba.

Dielo Vladimíra Petríka sa uzavrelo, a zostáva významným prínosom pre slovenskú literárnu vedu druhej polovice 20. storočia.

Láskavosť snúbiacu sa s odbornou erudíciou, schopnosťou diskutovať a autorskou eleganciou Vladimíra Petríka oceňujú nielen jeho vedeckí kolegovia, ale tiež súčasní autori a spisovatelia z Klubu nezávislých spisovateľov, v ktorom aktívne pôsobil dosiaľ. Jeho priateľstvo, múdrosť a citlivosť vyžarovali aj z jeho prostej prítomnosti. Prof. Mária Bátorová vyzdvihuje, že Vladimír Petrík vedel, kde sú hodnoty a nikdy, ak mohol, nedovolil, aby sa znižovali a poškodili, poetka Mila Haugová ho nazvala posledným kritickým rytierom šľachetnosti a veľkodušnosti.

Posledná rozlúčka s Vladimírom Petríkom bude v 24. novembra o 14.00 h vo Veľkom evanjelickom chráme na Panenskej ulici v Bratislave.
Česť jeho pamiatke!
(Ľ. S.)

Za Vladimírom Petríkom

PhDr. Vladimír Petrík, CSc., literárny historik a kritik, dlhoročný pracovník Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied svoj záujem sústredil predovšetkým na slovenskú prózu 20. storočia, či už literárnohistoricky a interpretačne, alebo kriticky. Publikačne bol činný viac ako šesť desaťročí, kritiky a state venované slovenskej literatúre a kultúre písal a publikoval ešte niekoľko týždňov pred smrťou. Rukopis jeho publikácie o literárnom živote 60. a 70. rokov sa v týchto dňoch pripravuje na vydanie.

Vladimír Petrík sa narodil 1. marca 1929 v Liptovskom Trnovci, gymnázium absolvoval v Liptovskom Mikuláši a slovenčinu a literárnu vedu vyštudoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1950 – 1954). Po skončení štúdia sa celý profesijný život venoval výskumu slovenskej literatúry na pracovisku SAV (v rôznych obdobiach nieslo názvy Literárnovedný ústav a Ústav slovenskej literatúry), pracoval aj ako vedúci literárneho oddelenia Zväzu slovenských spisovateľov, neskôr tiež v Literárnom informačnom centre a ako redaktor časopisov Slovenská literatúra a Slovenské pohľady.

Centrom jeho pozornosti v literárnom diele i výskumnej práci bol človek, zaujímal sa o jeho koncepciu v tvorbe viacerých autorov, no prednostne u Jégého, keď výsledkom bola podnetná monografia Človek v Jégého diele (1979); rovnako tak pútal človek jeho pozornosť ako osobnosť tvorivá, ako autor (okrem Jégého sa venoval Krčmérymu, Matuškovi, Chrobákovi, Novomeskému, Ballekovi, Plávkovi, Jašíkovi a ďalším). Novšia literárna minulosť ho však pútala aj ako proces prebiehajúci v konkrétnej dejinnej situácii, ktorá nemusí byť literatúre vždy naklonená. Skúmal podmienky, v akých sa uplatňuje a ktoré ju brzdia, ako jeden z prvých sa na Slovensku venoval literárnemu životu v období pre tvorbu najmenej priaznivom, v čase 1. pol. 50. rokov. Dôležitá štúdia k tejto téme Spory o novú literatúru stihla vyjsť na začiatku 70. rokov časopisecky, knižne ju mohol publikovať až po r. 1990. Vladimír Petrík bol autorom viacerých prehľadových prác určených českému a zahraničnému záujemcovi o slovenskú literatúru (napr. Slovenský román sedmdesátých let, 1987), spoluautorom dejinných syntéz a spolu s Jánom Števčekom zostavovateľom dodnes neprekonanej antológie modernej slovenskej novely Čas medených tvárí (1993).

Svoju literárnohistorickú erudíciu dokázal zúročiť aj v kritike aktuálnej tvorby. U málokoho boli tieto domény tak prepojené bez toho, aby sa oslabila funkčná osobitosť každej z nich, málokto dokázal ako on formulovať kritický súd v podobe, ktorú potvrdila aj literárna história. Už v 60. rokoch venoval svoju pozornosť populárnej literatúre, najmä detektívke – v čase, keď tento smer výskumu nebol ešte trendový. Výrečným svedectvom týchto aktivít je bilancia jeho prvého kritického obdobia Hľadanie prítomného času (1970).
Jeho prínos pracovisku nebol len výkonnostný, výskumný, ale v podstatnej miere i ľudský, spoločenský. Vladimír Petrík bol človekom kultúry, teda aj miery, kolegiálneho rešpektu, veľkorysosti a prajnosti. Nemusel na seba upozorňovať. Venoval sa popredným osobnostiam slovenskej literatúry, no exces, ktorý sa v našich podmienkach dosť často považuje za prejav osobnosti (a ako taký toleruje), mu bol bytostne cudzí. Nepotreboval na seba upozorňovať. Neponáhľal sa, ale prišiel vždy včas.

Vladimír Barborík, Ústav slovenskej literatúry SAV