Aktuality

Lúčime sa s Jánom Tibenským

Vložil(a): M. Španková, 16.5.2012, videné 2346-krát

11. mája 2012 zomrel skvelý slovenský historik, PhDr. Ján Tibenský, DrSc., jedna z najvýraznejších a všeobecne uznávaných osobností povojnovej éry slovenskej historiografie. Posledná rozlúčka s ním bude 18. mája 2012 o 13.00 v bratislavskom krematóriu.

 

Ján Tibenský, rodák z Budmeríc (* 26.8.1923) bol absolventom kombinovaného študijného odboru história, slovenský jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Bol žiakom takých významných učiteľov ako napr. literárny historik Andrej Mráz, jazykovedci Ján Stanislav a Ľudovít Novák, najmä však historici Branislav Varsik a Daniel Rapant, s ktorými sa zblížil ako knihovník Historického seminára fakulty a ktorí ho motivovali k budúcej vedeckej práci. Spočiatku váhal vo výbere medzi slovenskými dejinami a dejinami slovenskej literatúry a vôbec kultúry. Po ukončení štúdií v roku 1948 sa stal pracovníkom Historického odboru Matice slovenskej v Martine a začal sa venovať výskumu a spracovaniu problematiky slovenského národného obrodenia, z čoho neskôr vznikli jeho prvé, dodnes prínosné monografie o najvýznamnejších osobnostiach tohto obdobia (J. Fándly, J.I. Bajza, a ďalší), resp. súvisiace pramenné edície, ktoré pripravil do tlače. Vedecké odbory MS boli k 1. januáru 1950 zrušené a Ján Tibenský po krátkom redaktorskom pôsobení bol v auguste 1951 prijatý do Historického ústavu SAVU, kde pokračoval vo vedeckej práci. V roku 1952 sa stal tajomníkom Subsekcie pre spoločenské vedy SAVU a v nasledujúcom období intenzívne spolupracoval s Jánom Gondom, vtedajším predsedom Správy SAVU na príprave „transformácie“ SAVU do SAV. Okrem aktívneho organizačného podielu na tomto procese on bol napr. autorom historickej preambuly zákona o SAV z roku 1953. Od roku 1954 opäť pracoval v Historickom ústave, tento raz už SAV, ako zástupca riaditeľa a v rokoch 1955-56 aj ako hlavný redaktor Historického časopisu, kde rozpracoval aj projekt prvých syntéz dejín Slovenska. V rokoch 1957-60 opäť zastával funkciu tajomníka Sekcie pre spoločenské vedy SAV.

 

Veľkú zmenu do života a profesionálnej orientácie Jána Tibenského priniesol rok 1960, keď bol poverený vedením novovytvoreného Oddelenia dejín vied a techniky Historického ústavu SAV. Tento útvar vznikol spojením miniatúrnych pracovísk, tzv. kabinetov, orientovaných na dejiny jednotlivých disciplín a ich včlenením do HÚ SAV – treba dodať, ako výsledok „politického rozhodnutia zhora“. Tomuto rozhodnutiu sa musel podriadiť aj Ján Tibenský, ktorý sa dovtedy orientoval na celkom inú problematiku. Novej (spočiatku veru nedobrovoľnej) funkcie sa však ujal typicky „edisonovským“ spôsobom: „… nájsť zaľúbenie v tom, čo robíme“. Pôvodné kabinety nielen stmelil, ale dal novému pracovisku víziu a jednotnú koncepciu, de facto založil novú, dovtedy takmer úplne absentujúcu disciplínu slovenskej historiografie. Skoro pochopil, že rozvoj nového odboru, vzhľadom na jeho špecifický multidisciplinárny charakter, nie je v silách niekoľkých pracovníkov malého oddelenia. Absolvoval celý rad zahraničných pobytov, na ktorých zbieral skúsenosti v novej disciplíne, najmä však pôsobivou silou svojej osobnosti získal pre aktívnu spoluprácu desiatky odborníkov z oblasti prírodných vied, medicíny a techniky z prostredia SAV, univerzít, z rezortných výskumných ústavov a v neposlednom rade z technicky orientovaných múzeí, o ktoré sa neskôr významne opieral pri organizovaní výskumov. Rozšírené personálne zázemie sa stalo základom – a on zakladateľom – Slovenskej spoločnosti pre dejiny vied a techniky pri SAV (1965), ktorá popri Oddelení DVT HÚ SAV zastrešovala výskumy v tejto oblasti zameraných na domáce tradície vedeckej a technickej tvorby od 60. rokov 20. storočia až dodnes. Tibenského rozsiahly projekt „Priekopníci vedy a techniky na Slovensku“ bol desaťročia hlavným koordinačným a integrujúcim prvkom vo výskume danej problematiky, s výrazným dosahom aj do súčasnosti. Z projektu „Priekopníkov“ vyšli tri obsiahle zväzky (Bratislava, Obzor 1986, 1988; AEP 1999), ktoré predstavujú doposiaľ najkomplexnejšie spracovanie dejín vedy a techniky na Slovensku. Tibenského autorský, redakčný a organizačný podiel na príprave jednotlivých zväzkov, ktoré vyšli z pera desiatok ním oslovených autorov, je rozhodujúci.

 

Ján Tibenský bol autorom aj prvej monografie v tejto oblasti, diela Dejiny vedy a techniky na Slovensku (Martin, Osveta 1979). Jeho zásluhou bola založená aj hlavná edícia zameraná na tento odbor u nás, rad zborníkov Z dejín vied a techniky na Slovensku (od r. 1962, doposiaľ 18 zväzkov). To, že k téme publikoval desiatky vedeckých štúdií u nás aj v zahraničí, že zorganizoval desiatky vedeckých podujatí, vrátane medzinárodných, bolo prirodzenou súčasťou jeho vedeckých aktivít. Predovšetkým on zastrešoval a sprostredkovával kontakty s českými historikmi a múzejníkmi v oblasti dejín vedy a techniky, ktoré sa ukázali byť mimoriadne inšpiratívnymi a plodnými – opäť s dosahom až do súčasnosti. On inicioval a rozvinul aj vedeckú výchovu v odbore dejín vied a techniky, otvorenú pre historikov, ale rovnako aj pre prírodovedcov, lekárov a technikov, vďaka čomu máme dnes na Slovensku aj vedecky kvalifikovaných odborníkov v tejto oblasti. Svojich ašpirantov – je mi cťou, že som patril medzi nich – neraz označil za svojich synov, za svoje deti a myslím si, že to ani nebolo nadnesené. Pamätám si, ako pri príležitosti 60. výročia založenia Slovenského technického múzea, ktoré tiež posilnili jeho „synovia a dcéry“, volal aj po „vnúčatách“ ...  Sú, ale treba konštatovať, nie je ich dosť. Tento odbor tiež postihli administratívne komplikácie nového systému doktorandského štúdia posúvajúce SAV do znevýhodnenej pozície a vedúce k zrušeniu viacerých odborov.

 

Ján Tibenský bol na začiatku 70. rokov menovaný za externého riaditeľa Encyklopedického ústavu SAV a hoci túto funkciu nevykonával dlho, jeho podiel na príprave koncepcie Encyklopédie Slovenska a ďalších významných encyklopedických diel je tiež významný. Autorsky aj koncepčne sa podieľal aj na príprave viacerých syntéz slovenských a československých dejín. Mal veľký podiel na spracovaní viacerých jubilejných monografií o SAV. Mimoriadny úspech malo jeho populárno-vedecké dielo Dejiny Slovenska slovom i obrazom, I (Martin, Osveta 1973), ktoré nazýval „ružou“ medzi svojimi knihami.

 

Bolo pozoruhodné, že popri tejto náročnej, skutočne priekopníckej práci nachádzal dostatok síl a energie, aby celkom neopustil svoju pôvodnú vedeckú platformu. Jeho doktorská dizertácia obhájená v roku 1968 bola zameraná na problematiku počiatkov slovenského národného obrodenia a formovania slovenskej národnosti. Ďalším svedectvom paralelných výskumov sú aj jeho fundované práce o A. Bernolákovi a bernolákovskom hnutí, ale najmä neskoršie monografie zásadného významu o „slovenskom Sokratovi“ Adamovi Františkovi Kollárovi a „veľkej ozdobe Uhorska“, Matejovi Belovi. Pri príležitosti 300. výročia narodenia M. Bela (1984) inicioval program širokého, systematického výskum jeho diela, čo vyústilo do organizovania celého radu vedeckých podujatí včítane medzinárodných, najmä však do vydania viacerých monografií a pramenných edícií. Na záver roka M. Bela, ktoré sám inicioval a spoluorganizoval, mu síce bola udelená medaila tohto znamenitého učenca, ale s odkazom vtedajšej politickej verchušky, že nemal sedieť medzi ocenenými. Bol to ďalší z radu politických atakov opakovane sa vynárajúcich voči jeho osobe v podobe rozličných obvinení zo skrytého konfesionalizmu, alebo z inej formy politickej nespoľahlivosti, ktoré mu strpčovali, komplikovali prácu a život.  

 

Zrejme tento posledný „odkaz“ bol tou povestnou poslednou kvapkou, ktorá ho priviedla k rozhodnutiu požiadať o uvoľnenie zo zamestnania a odísť na dôchodok v plnom rozkvete tvorivých síl. Stalo sa tak v roku 1986, po 35 rokoch pôsobenia na akadémii. Spočiatku pokračoval v príprave posledného zväzku „Priekopníkov“, ale zároveň sa rozvinula ďalšia pozoruhodná etapa jeho vedeckých aktivít, prekvapujúca moderným, slohotvorným prístupom. Jeho monografia Poctivá obec budmerická o dejinách svojej rodnej obce, Budmeríc, je hodnotená ako priekopnícke dielo jedného z najmodernejších prúdov slovenskej historiografie, výskumu každodennosti (Budmerice, Vydavateľstvo Rak 1996-1998). Poctivá obec budmerická patrila k jeho celoživotným snom, podobne ako posledná jeho monografia, ktorú napísali spolu so svojou milovanou manželkou, PhDr. Vierou Urbancovou, DrSc., významnou slovenskou etnologičkou, pracovníčkou Ústavu etnológie SAV. Vyšla pod názvom Slovensko očami Európy (Bratislava, AEP 2003) a prináša mimoriadne zaujímavé informácie, pohľady zahraničných cestovateľov a vedcov na Slovensko, na jeho ľud a kultúru so širokým časovým záberom od roku 900 do polovice 19. storočia. Je viac ako symbolické, že autori venovali dielo Slovenskej akadémii vied, ktorá v roku vydania oslavovala 50. výročie svojho založenia a ktorú obaja rozvíjali celý život.

Lúčime sa s Jánom Tibenským historikom, ale aj s človekom múdrym, žičlivým a tolerantným, ktorý vedel zastať sa, vedel vypočuť i poradiť a rozdával milý úsmev i láskavé slovo.

Pán doktor, úprimne Vám ďakujem, ďakujem za Historický ústav SAV, osobitne za jeho oddelenie dejín vied a techniky, za Slovenskú akadémiu vied, za „Spoločnosť“, za múzeá a ďalšie inštitúcie, za všetkých Vašich žiakov, priateľov a spolupracovníkov, za nás všetkých, ktorí sme mali možnosť pocítiť Vaše ľudské dobro.

 

autor: Miroslav Tibor Morovics, člen P SAV

 

 

Príloha

PhDr. Ján Tibenský, DrSc.