SAV v médiách
11. 7. 2005 | videné 2609-krát
SME v sobotu: Inteligenciu si môžeme cibriť; Slovenský rozhlas, Živé slová: Príroda vydáva svedectvá o ľuďoch.
V sobotňajšom vydaní SME je rozhovor s Mgr. Davidom Luptákom z Ústavu experimentálnej psychológie SAV. O definíciách a pohyboch IQ si môžete viac prečítať na adrese:
http://www.sme.sk/clanok.asp?cl=2290255
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
V Živých slovách Slovenského rozhlasu sme včera ráno počuli nášho kolegu Ing. Miroslava Sanigu, CSc. z Ústavu ekológie lesa SAV. Ako sám hovorí, je neodpustiteľným hriechom ľudstva, že je to ekonomika, ktorá určuje jeho správanie sa k prírode.
Text príhovoru, ktorý zostrihali do necelých 10 minút vysielania, prinášame v plnom znení tu:
- - - - - - - - - - - - - - - - -
Každý deň dochádza na Zemi k výrubu niekoľkých štvorcových kilometrov vzácneho tropického pralesa, ktorý má pre kolobeh látok v mozaike celosvetových ekosystémov Zeme nenahraditeľnú funkciu. Podobne pod zubami motorových píl či pod čepeľami sekier po celej zemskej súši, kde sa počas mnohomiliónovej evolúcie lesné spoločenstvá vyvinuli, padajú denno-denne do lona matky Zeme milióny stromov. Človek, ktorý sa pasuje za vrcholového manažéra prírody, takto drasticky zasahuje do prírodného ekosystému a narušuje zložitú sieť vzťahov vyvinutých medzi jeho jednotlivými zložkami. Nehovoriac už o tom, že s jeho likvidáciou dochádza k hubeniu rastlinných a živočíšnych organizmov, ktoré sú naň naviazané. Je alarmujúce, že každý deň vyhynie na našej planéte nejaký rastlinný a živočíšny druh a „zásluhu“ má na tom aj necitlivé drancovanie zeleného bohatstva našej planéty - lesov...
Človek akoby v pretechnizovanom svete celkom zabudol na to, že sám vzišiel z lona prírody. Že aj on ako živý tvor je spojený so svojou rodičkou Zemou pupočnou šnúrou, ktorá sa však každým dňom stenčuje... Človek klčuje lesy podľa toho, ako mu to vyhovuje... Ťaží nerastné suroviny bez ohľadu na to, či to poškodí prírodné prostredie... Uspokojuje svoje prehnané potreby lovom vzácnych a ohrozených živočíchov a nezaujíma ho, že ich možno už zajtra vyhubí... Solventní lovci si dokážu vybaviť poľovačku aj na tie najohrozenejšie zvieratá. A keď to nejde „zákonne“, potom sa pre dobre speňažiteľné trofeje lovia „načierno“ slony, hrochy, levy, tigre, medvede, rysy, hlucháne...
Je neodpustiteľným hriechom ľudstva, že je to ekonomika, čo určuje jeho správanie sa k prírode. Stromy, zvieratá, vtáky, kvety a všetky živé i neživé súčasti lesného ekosystému sú pre človeka-manažéra len predmety finančne ohodnotené na určitú sumu... Tristoročná jedľa v doline Chytrô vo Veľkej Fatre je pre človeka – manažéra len drevo v objeme tridsiatich kubíkov, ktoré predstavuje hodnotu niekoľko desiatok tisíc korún... Je to naozaj neodpustiteľný hriech, že v jedli, ktorá si pamätá obdobie sedemnásteho storočia, človek nevidí živý organizmus, ktorý je nenahraditeľnou súčasťou prírodného ekosystému, na ktorý je naviazané početné spoločenstvo živočíchov a rastlín... Posledného hlucháňa, ktorý ešte prežíva na hrebienku Zamrlô v Starohorských vrchoch, vníma človek-ekonóm tiež len cez prizmu peňazí. Je to trofej, ktorú možno speňažiť alebo si ňou vyzdobiť poľovnícku sieň...
Ekonomicky mysliaci človek vníma les len cez vidinu peňazí. To je však neodpustiteľný hriech. Les, to nie je len množina stromov na určitej ploche, ktorá tam rastie bez akýchkoľvek vzťahov medzi sebou a k iným komponentom tohto prírodného systému a ktorej hodnotu možno vyčísliť v nejakej peňažnej mene. Les je totiž zložitý prírodný systém, hodnotu ktorého nemožno vyčísliť v nijakej mene... Ak do lesného ekosystému zasahujeme, tak narúšame jeho rovnováhu, ktorú si tento systém vytváral niekoľko desiatok rokov so stanovištnými pomermi na danej lokalite. Ekonóm si myslí, že keď niekde vyrúbe nejakú plochu lesa, tak sa nič nestane. Nie je to však vôbec pravda. Čím drastickejšie zasiahneme do lesného prostredia, tým výraznejšie narušíme jeho rovnováhu a vzťahy medzi jeho jednotlivými súčasťami. Preto obhospodarovanie lesa si vyžaduje mimoriadne citlivý prístup založený na tom, čo tento ekosystém potrebuje a nie, čo potrebuje jeho manažér – človek. A tak obhospodarovanie lesov musí vychádzať z ekologickej a nie z ekonomickej podstaty. Ak to tak nebude, potom kedysi nedozerné plochy tohto zeleného zázraku našej modrej planéty zničíme a s nimi aj nespočetné množstvá živočíšnych a rastlinných druhov, ktoré nie sú schopné jestvovať mimo lesného interiéru.
Národohospodári s absolútnou samozrejmosťou a bez patričnej úcty k prírode rátajú s tým, že aj v budúcnosti budú rásť akosi automaticky stromy, ktoré budú prinášať prírastok a ten bude možno speňažiť... Kto však chodí po lesných chodníčkoch s otvorenými očami, ten vie, že zdravotný stav lesov sa nielen u nás, ale na celej Zemi povážlivo za ostatné desaťročia zhoršil. Ak bude človek svojimi aktivitami posvätenými len ekonomikou a nie ekológiou znečisťovať prírodné prostredie stále väčším a väčším tempom, potom aj zdravotný stav lesov sa bude rapídne zhoršovať. A následne aj všetkého živého, ktoré je na tento ekosystém naviazané kolobehom látok, človeka nevynímajúc... V globálnom meradle však svojim neuváženým počínaním narušíme aj kolobeh látok v mozaike celosvetových ekosystémov Zeme, čo sa môže prejaviť v zmene klimatických pomerov. Už sme predsa zažili zvýšený výskyt extrémnych klimatických javov – častejšie suchá, prívalové zrážky a s nimi súvisiace povodne.
O tom, ako bezcitne sa správame k stromom v lese alebo i v mestskom parku, sa máme možnosť presvedčiť všetci na vlastné oči. Mnohé kmene „zdobia“ ornamenty v podobe iniciálok a dátumov pobytu... Iné stromy majú poolamované vetvičky... Pri svojich každodenných prechádzkach prírodou nachádzam negatívne pobytové známky človeka aj na tých najodľahlejších lokalitách, hlboko v lesných komplexoch. Spomínam si, ako som sa v lese pod Rakytovom vo Veľkej Fatre, ďaleko od rodnej dediny, v starom spráchnivenom pni porezal na hrdzavej plechovici pri kontrole hniezda červienky...
Ak sa ľudstvo čoskoro nespamätá, potom svoje neuvážené manažovanie zložitých prírodných systémov už nezvládne. Musíme sa prestať pozerať na prírodu cez vidinu peňazí. Všetky zásahy do prírody musíme vykonávať až po starostlivom zvážení ich dôsledkov na život všetkých jej živých i neživých súčastí. Nie prírodu znásilňovať, čiže robiť len to, čo je dobré a prospešné pre nás a prinesie do pokladne momentálne najviac peňazí. Manažment celej prírody sa musí opierať nie o ekonomické výstupy, ale výsostne o ekologické. Je neodpustiteľným hriechom ľudstva, že je to ekonomika, ktorá určuje jeho správanie sa k prírode a zaťahuje kosílku na pomyselnom hrdle ekológie, aby jej nedovolila prehovoriť a napokon ju celkom zaškrtila. Na zmenu nášho postoja a správania sa k prírode je naozaj už najvyšší čas!
Všetci túžime po prosperite a blahobyte. Zvažujeme ale dostatočne, akým spôsobom sa k tomuto cieľu dostať, aby sme Zemi čo najmenej ublížili...? Neodplaví voda pôdu, ktorá sa na príkrych svahoch vytvárala tisíce rokov, keď tam vyťažíme všetky stromy...? Na koho budeme hromžiť, keď nám domy zasype lavína z iného svahu, kde sme tiež neuvážene odstránili les, len aby sme mali kde vybudovať krásnu trať pre zjazdové lyžovanie...? Ako na nás budú môcť v dobrom spomínať budúce pokolenia, keď lesné studničky, kde sme si my uhášali pri potulkách prírodou smäd, krátko po vyťažení stromov načisto povysychajú...? A ako sa budeme cítiť na cintoríne lesa, na ktorom pozadúšame exhalátmi a kyslými zrážkami nastojato všetky stromy a z priezračných bystriniek učiníme smrtonosné stoky...?
V záujme vlastnom, ale obzvlášť budúcich generácií, by ekologické povedomie každého z nás malo byť na takom stupni, aby sme existenciu života na našej planéte chápali ako najväčší zázrak. Potom nám bude dúšok priezračnej vody z bystrinky v tôni stromov cennejší ako značkový alkohol a svieži dych priamo z pľúc zelenej jedličky bude hodnotnejší ako najomamnejšia voňavka.
Ak chceme chrániť les a všetky prírodné systémy, potom nesmieme byť nároční na svoje každodenné potreby. Aby aj budúce generácie našli na Zemi jedľu, smrek, topoľ, konvalinku, papučku, sýkorku, dážďovku a mohli vnímať všetkými zmyslami blahodarné účinky týchto prírodnín na ľudský organizmus... Triezva skromnosť každého z nás je v tomto prípade viac ako na mieste. Je to šetrenie pitnou vodou – najvýznamnejšou nenahraditeľnou prírodninou, ale i drevom, papierom, elektrinou a vôbec všetkými obnoviteľnými i neobnoviteľnými prírodnými zdrojmi. Takýmto prístupom každý jeden z nás môže pre ochranu a záchranu lesa a celej prírody urobiť počas života ohromne veľa...
Vzorom hodným nasledovania ako sa starať o les je pre nás všetkých Jozef Dekret Matejovie. Tento, jeden z vôbec prvých lesných hospodárov na svete, rodák z Dobroče, v 18. a 19. storočí v okolí baníckych osád na Starých Horách, kde po prelestných prírodných lesoch zostali len nedozerné holiny, doslova kriesil les z mŕtvych, aby naplnil svoje krédo „Zachovať lesy potomstvu“. Pri pohľade na chradnúce stromy pod náporom exhalátov alebo na čerstvé rúbanisko mi vždy napadne otázka, čím by sa asi naplnilo srdce tohto do lesa nekonečne zamilovaného človeka... Určite by ho zovrel smútok podobný tomu, aký sa zmocní môjho srdca pri pohľade na trpiaci les... Haldy hlušiny po vyťaženej rude vzbudzovali totiž u neho pocit, akoby stál nad čerstvým hrobom...
Na úsvite tretieho milénia nezostalo už ani na Slovensku veľa lesných zátiší, ktoré odolali čepeliam sekier niekdajších drevorubačov, ba aj zubom motorových píl človeka dvadsiateho storočia, kde by srdce tejto našej veľkej lesníckej osobnosti ešte pookrialo...
V sobotňajšom vydaní SME je rozhovor s Mgr. Davidom Luptákom z Ústavu experimentálnej psychológie SAV. O definíciách a pohyboch IQ si môžete viac prečítať na adrese:
http://www.sme.sk/clanok.asp?cl=2290255
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
V Živých slovách Slovenského rozhlasu sme včera ráno počuli nášho kolegu Ing. Miroslava Sanigu, CSc. z Ústavu ekológie lesa SAV. Ako sám hovorí, je neodpustiteľným hriechom ľudstva, že je to ekonomika, ktorá určuje jeho správanie sa k prírode.
Text príhovoru, ktorý zostrihali do necelých 10 minút vysielania, prinášame v plnom znení tu:
- - - - - - - - - - - - - - - - -
Každý deň dochádza na Zemi k výrubu niekoľkých štvorcových kilometrov vzácneho tropického pralesa, ktorý má pre kolobeh látok v mozaike celosvetových ekosystémov Zeme nenahraditeľnú funkciu. Podobne pod zubami motorových píl či pod čepeľami sekier po celej zemskej súši, kde sa počas mnohomiliónovej evolúcie lesné spoločenstvá vyvinuli, padajú denno-denne do lona matky Zeme milióny stromov. Človek, ktorý sa pasuje za vrcholového manažéra prírody, takto drasticky zasahuje do prírodného ekosystému a narušuje zložitú sieť vzťahov vyvinutých medzi jeho jednotlivými zložkami. Nehovoriac už o tom, že s jeho likvidáciou dochádza k hubeniu rastlinných a živočíšnych organizmov, ktoré sú naň naviazané. Je alarmujúce, že každý deň vyhynie na našej planéte nejaký rastlinný a živočíšny druh a „zásluhu“ má na tom aj necitlivé drancovanie zeleného bohatstva našej planéty - lesov...
Človek akoby v pretechnizovanom svete celkom zabudol na to, že sám vzišiel z lona prírody. Že aj on ako živý tvor je spojený so svojou rodičkou Zemou pupočnou šnúrou, ktorá sa však každým dňom stenčuje... Človek klčuje lesy podľa toho, ako mu to vyhovuje... Ťaží nerastné suroviny bez ohľadu na to, či to poškodí prírodné prostredie... Uspokojuje svoje prehnané potreby lovom vzácnych a ohrozených živočíchov a nezaujíma ho, že ich možno už zajtra vyhubí... Solventní lovci si dokážu vybaviť poľovačku aj na tie najohrozenejšie zvieratá. A keď to nejde „zákonne“, potom sa pre dobre speňažiteľné trofeje lovia „načierno“ slony, hrochy, levy, tigre, medvede, rysy, hlucháne...
Je neodpustiteľným hriechom ľudstva, že je to ekonomika, čo určuje jeho správanie sa k prírode. Stromy, zvieratá, vtáky, kvety a všetky živé i neživé súčasti lesného ekosystému sú pre človeka-manažéra len predmety finančne ohodnotené na určitú sumu... Tristoročná jedľa v doline Chytrô vo Veľkej Fatre je pre človeka – manažéra len drevo v objeme tridsiatich kubíkov, ktoré predstavuje hodnotu niekoľko desiatok tisíc korún... Je to naozaj neodpustiteľný hriech, že v jedli, ktorá si pamätá obdobie sedemnásteho storočia, človek nevidí živý organizmus, ktorý je nenahraditeľnou súčasťou prírodného ekosystému, na ktorý je naviazané početné spoločenstvo živočíchov a rastlín... Posledného hlucháňa, ktorý ešte prežíva na hrebienku Zamrlô v Starohorských vrchoch, vníma človek-ekonóm tiež len cez prizmu peňazí. Je to trofej, ktorú možno speňažiť alebo si ňou vyzdobiť poľovnícku sieň...
Ekonomicky mysliaci človek vníma les len cez vidinu peňazí. To je však neodpustiteľný hriech. Les, to nie je len množina stromov na určitej ploche, ktorá tam rastie bez akýchkoľvek vzťahov medzi sebou a k iným komponentom tohto prírodného systému a ktorej hodnotu možno vyčísliť v nejakej peňažnej mene. Les je totiž zložitý prírodný systém, hodnotu ktorého nemožno vyčísliť v nijakej mene... Ak do lesného ekosystému zasahujeme, tak narúšame jeho rovnováhu, ktorú si tento systém vytváral niekoľko desiatok rokov so stanovištnými pomermi na danej lokalite. Ekonóm si myslí, že keď niekde vyrúbe nejakú plochu lesa, tak sa nič nestane. Nie je to však vôbec pravda. Čím drastickejšie zasiahneme do lesného prostredia, tým výraznejšie narušíme jeho rovnováhu a vzťahy medzi jeho jednotlivými súčasťami. Preto obhospodarovanie lesa si vyžaduje mimoriadne citlivý prístup založený na tom, čo tento ekosystém potrebuje a nie, čo potrebuje jeho manažér – človek. A tak obhospodarovanie lesov musí vychádzať z ekologickej a nie z ekonomickej podstaty. Ak to tak nebude, potom kedysi nedozerné plochy tohto zeleného zázraku našej modrej planéty zničíme a s nimi aj nespočetné množstvá živočíšnych a rastlinných druhov, ktoré nie sú schopné jestvovať mimo lesného interiéru.
Národohospodári s absolútnou samozrejmosťou a bez patričnej úcty k prírode rátajú s tým, že aj v budúcnosti budú rásť akosi automaticky stromy, ktoré budú prinášať prírastok a ten bude možno speňažiť... Kto však chodí po lesných chodníčkoch s otvorenými očami, ten vie, že zdravotný stav lesov sa nielen u nás, ale na celej Zemi povážlivo za ostatné desaťročia zhoršil. Ak bude človek svojimi aktivitami posvätenými len ekonomikou a nie ekológiou znečisťovať prírodné prostredie stále väčším a väčším tempom, potom aj zdravotný stav lesov sa bude rapídne zhoršovať. A následne aj všetkého živého, ktoré je na tento ekosystém naviazané kolobehom látok, človeka nevynímajúc... V globálnom meradle však svojim neuváženým počínaním narušíme aj kolobeh látok v mozaike celosvetových ekosystémov Zeme, čo sa môže prejaviť v zmene klimatických pomerov. Už sme predsa zažili zvýšený výskyt extrémnych klimatických javov – častejšie suchá, prívalové zrážky a s nimi súvisiace povodne.
O tom, ako bezcitne sa správame k stromom v lese alebo i v mestskom parku, sa máme možnosť presvedčiť všetci na vlastné oči. Mnohé kmene „zdobia“ ornamenty v podobe iniciálok a dátumov pobytu... Iné stromy majú poolamované vetvičky... Pri svojich každodenných prechádzkach prírodou nachádzam negatívne pobytové známky človeka aj na tých najodľahlejších lokalitách, hlboko v lesných komplexoch. Spomínam si, ako som sa v lese pod Rakytovom vo Veľkej Fatre, ďaleko od rodnej dediny, v starom spráchnivenom pni porezal na hrdzavej plechovici pri kontrole hniezda červienky...
Ak sa ľudstvo čoskoro nespamätá, potom svoje neuvážené manažovanie zložitých prírodných systémov už nezvládne. Musíme sa prestať pozerať na prírodu cez vidinu peňazí. Všetky zásahy do prírody musíme vykonávať až po starostlivom zvážení ich dôsledkov na život všetkých jej živých i neživých súčastí. Nie prírodu znásilňovať, čiže robiť len to, čo je dobré a prospešné pre nás a prinesie do pokladne momentálne najviac peňazí. Manažment celej prírody sa musí opierať nie o ekonomické výstupy, ale výsostne o ekologické. Je neodpustiteľným hriechom ľudstva, že je to ekonomika, ktorá určuje jeho správanie sa k prírode a zaťahuje kosílku na pomyselnom hrdle ekológie, aby jej nedovolila prehovoriť a napokon ju celkom zaškrtila. Na zmenu nášho postoja a správania sa k prírode je naozaj už najvyšší čas!
Všetci túžime po prosperite a blahobyte. Zvažujeme ale dostatočne, akým spôsobom sa k tomuto cieľu dostať, aby sme Zemi čo najmenej ublížili...? Neodplaví voda pôdu, ktorá sa na príkrych svahoch vytvárala tisíce rokov, keď tam vyťažíme všetky stromy...? Na koho budeme hromžiť, keď nám domy zasype lavína z iného svahu, kde sme tiež neuvážene odstránili les, len aby sme mali kde vybudovať krásnu trať pre zjazdové lyžovanie...? Ako na nás budú môcť v dobrom spomínať budúce pokolenia, keď lesné studničky, kde sme si my uhášali pri potulkách prírodou smäd, krátko po vyťažení stromov načisto povysychajú...? A ako sa budeme cítiť na cintoríne lesa, na ktorom pozadúšame exhalátmi a kyslými zrážkami nastojato všetky stromy a z priezračných bystriniek učiníme smrtonosné stoky...?
V záujme vlastnom, ale obzvlášť budúcich generácií, by ekologické povedomie každého z nás malo byť na takom stupni, aby sme existenciu života na našej planéte chápali ako najväčší zázrak. Potom nám bude dúšok priezračnej vody z bystrinky v tôni stromov cennejší ako značkový alkohol a svieži dych priamo z pľúc zelenej jedličky bude hodnotnejší ako najomamnejšia voňavka.
Ak chceme chrániť les a všetky prírodné systémy, potom nesmieme byť nároční na svoje každodenné potreby. Aby aj budúce generácie našli na Zemi jedľu, smrek, topoľ, konvalinku, papučku, sýkorku, dážďovku a mohli vnímať všetkými zmyslami blahodarné účinky týchto prírodnín na ľudský organizmus... Triezva skromnosť každého z nás je v tomto prípade viac ako na mieste. Je to šetrenie pitnou vodou – najvýznamnejšou nenahraditeľnou prírodninou, ale i drevom, papierom, elektrinou a vôbec všetkými obnoviteľnými i neobnoviteľnými prírodnými zdrojmi. Takýmto prístupom každý jeden z nás môže pre ochranu a záchranu lesa a celej prírody urobiť počas života ohromne veľa...
Vzorom hodným nasledovania ako sa starať o les je pre nás všetkých Jozef Dekret Matejovie. Tento, jeden z vôbec prvých lesných hospodárov na svete, rodák z Dobroče, v 18. a 19. storočí v okolí baníckych osád na Starých Horách, kde po prelestných prírodných lesoch zostali len nedozerné holiny, doslova kriesil les z mŕtvych, aby naplnil svoje krédo „Zachovať lesy potomstvu“. Pri pohľade na chradnúce stromy pod náporom exhalátov alebo na čerstvé rúbanisko mi vždy napadne otázka, čím by sa asi naplnilo srdce tohto do lesa nekonečne zamilovaného človeka... Určite by ho zovrel smútok podobný tomu, aký sa zmocní môjho srdca pri pohľade na trpiaci les... Haldy hlušiny po vyťaženej rude vzbudzovali totiž u neho pocit, akoby stál nad čerstvým hrobom...
Na úsvite tretieho milénia nezostalo už ani na Slovensku veľa lesných zátiší, ktoré odolali čepeliam sekier niekdajších drevorubačov, ba aj zubom motorových píl človeka dvadsiateho storočia, kde by srdce tejto našej veľkej lesníckej osobnosti ešte pookrialo...