Konferencia o tvorbe Pétera Nádasa
1. 2. 2010 | videné 1327-krát
V stredu 27. januára sa konala medzinárodná vedecká konferencia o tvorbe tohto významného maďarského prozaika, esejistu a dramatika. V podvečer prezentácia jeho Paralelných príbehov.
Hlavným usporiadateľom konferencie v Kultúrnom inštitúte Maďarskej republiky v Bratislave pod názvom Stredoeurópsky kontext tvorby Pétera Nádasa (K niektorým aspektom Nádasovho diela) bol Ústav svetovej literatúry SAV, vedeckými partnermi boli Kabinet hungaroslavistiky Ústavu slavistiky FF Masarykovej univerzity z Českej republiky, Katedra hungarystyki Unywersytetu Warszawskiego z Poľska a Magyar Tudományos Akadémia Irodalomtudományi Intézet z Maďarska. Na organizácii podujatia spolupracoval Kultúrny inštitút Maďarskej republiky, Bratislava, a finančne ho podporil International Visegrad Fund.
Autorky a autori príspevkov z Maďarska (Imre Gyenes), Českej republiky (Marta Pató), Poľska (Elżbieta Szawerdo, Csilla Gizińska) a Slovenska (Lajos Grendel, Mária Kusá, Adam Bžoch, Peter Michalovič, Judit Görözdi) načrtli miesto Pétera Nádasa v maďarskej literatúre, venovali sa recepčným a komparatistickým aspektom Nádasovho diela v západnej Európe a v zámorí, v Poľsku, v Českej republike a na Slovensku, ako aj literárnym a mimoliterárnym interpretačným súvislostiam autorovej tvorby.
Na otvorení konferencie sa zúčastnil aj Péter Nádas, ktorý prišiel do Bratislavy, aby v rámci sprievodných podujatí prezentoval svoju tvorbu, najmä slovenský preklad románovej trilógie Paralelné príbehy (preklad: J. Szolnokiová, Kalligram 2009). Riaditeľ ÚSvL SAV Adam Bžoch ho uviedol ako spisovateľa, "ktorého význam dávno prekročil hranice maďarskej národnej literatúry" a "ktorého na Slovensku poznáme z esejí o strednej Európe ako angažovaného intelektuála".
"Je pre mňa poctou, že sa uskutočňuje toto vedecké sympózium," povedal v úvode vedeckej konferencie venovanej jeho dielu Péter Nádas. Vyjadril svoju vďaku všetkým, ktorí sa rozhodli "celý deň diskutovať o jeho tvorbe". Osobitne sa za vôbec prvý preklad svojej románovej trilógie (originál vyšiel v roku 2005) poďakoval nedávno zosnulej prekladateľke Juliane Szolnokiovej, ktorá – ako povedal – "mi prepožičala jazyk, ktorým nedisponujem". A keďže "predmetom konferencie nie je človek, ale tvorba," vzápätí účastníčky a účastníkov konferencie prenechal ich diskusii.
V prvej časti rokovania predstavil Lajos Grendel, spisovateľ, ktorý prednáša o maďarskej literatúre na Univerzite Komenského, Pétera Nádasa v kontexte maďarskej literatúry. Sústredil sa predovšetkým na autorove romány, ktoré podľa jeho názoru charakterizuje "maximálna dekompozícia a dekonštrukcia románu ako žánru", a románovú trilógiu "Paralelné príbehy" označil "za najvydarenejšiu maďarskú adaptáciu otvoreného diela".
Imre Gyenes oboznámil publikum so zbierkou Pétera Nádasa, ktorej je kurátorom. Táto zbierka existuje od roku 2003 a zhromažďuje preklady Nádasovho diela do cudzích jazykov, ako aj zvukové záznamy z čítaní či rozhlasových vystúpení, informácie o inscenáciách autorových hier, plagáty, fotografie, rukopisy, videá a i. Konštatoval, že podľa množstva prekladov i recenzií sa Nádasovo dielo najväčšiemu uznaniu teší v Nemecku, resp. nemeckej jazykovej oblasti.
Elżbieta Szawerdo sa detailne venovala recepcii Nádasovho diela v Poľsku, ktorej začiatok sa datuje už do roku 1968; v zbierke maďarských krátkych próz bola publikovaná jeho poviedka "Záhradník".
Česká hungaristka Marta Pató načrtla cestu k autorovmu dielu cez Nemecko, konkrétne cez jeho eseje s nemeckou tematikou písané z východnej perspektívy, a cez mimoriadnu kvalitu ocenených českých prekladov. Vyzdvihla aj rolu Nadácie pre maďarskú knihu, ktorá vznik týchto prekladov umožnila.
V druhom bloku sa poľská hungaristka Csilla Gizińska pustila do odvážnej, no veľmi podnetnej komparácie Nádasovho chápania drámy s ritualizovaným "chudobným divadlom" poľského divadelníka Jerzyho Grotowského, pričom sa zaoberala tzv. rituálnymi hrami "Upratovanie" (1977), "Stretnutie" (1979) a "Pohreb" (1980), ktoré pôsobili v maďarskom divadle, ukotvenom v naturalisticko-realistickom spôsobe videnia, veľmi radikálne. Do poľštiny bolo pre antológiu súčasnej maďarskej drámy preložené až v roku 2003 len "Stretnutie".
Rusistka, translatologička prof. Mária Kusá sa venovala slovenským prekladovým konkretizáciám textov Pétera Nádasa "Koniec rodinnej ságy" v preklade K. Královej (Kalligram 1999) a "Upratovanie" v preklade P. Kováča (Kalligram 2003). Posudzovala ich cez prizmu otázky, či môžu fungovať ako samostatný text schopný sprostredkovať relevantnú estetickú informáciu obsiahnutú v pôvodine. Konštatovala napríklad isté "starnutie textu" v prvom prípade a pozitívny význam doslovu pre čitateľskú orientáciu v druhom prípade.
V záverečnom bloku zameranom na interpretáciu Nádasovho diela skúmal germanista Adam Bžoch v trilógii "Paralelné príbehy" rozvetvený systém topoi (ako napr. otcovražda, synovražda, mužské vzťahy, vzťah sluhu a pána), ktorý považuje za skutočné "literárne pozadie" autorovho diela. V pozadí konfliktu "mocného otca a zmäkčilého syna", ako aj "úderného psychologického dikta" identifikoval psychoanalytickú lektúru Freudovej interpretácie Dostojevského, pričom zdôraznil, že dielo obsahuje len veľmi "málo viditeľných freudovských indexov". Nádasovo písanie charakterizoval ako "postmannovské"; Thomas Mann tu podľa neho "zohráva úlohu vzoru, ktorý treba prekonať".
Peter Michalovič z Katedry estetiky Univerzity Komenského analyzoval vo svojom príspevku "kód žánru a jeho (literárnu) subverziu" v knihe "Koniec rodinnej ságy". Krv potomkov jedného židovského rodu sa stáva podľa jeho názoru pomyselnou niťou, ktorá prepája to, čo sa prihodilo jednotlivým členom rodiny, a vytvára tak veľký príbeh rodiny. Časy a miesta sa menia, ale stále znova zažívajú násilie, ktoré sa stáva zdrojom utrpenia. Všetci sú "utváraní tradíciou", až posledný potomok Peter Šimon túto tradíciu odmietne a vytvára vlastný príbeh. Nastáva "ruptúra medzi veľkým príbehom rodu a jeho vlastným príbehom".
Iniciátorka a organizátorka celého podujatia, hungaristka Judit Görözdi odhalila vo svojom príspevku rôzne vrstvy "naratívnej štruktúry Knihy pamätí". Toto dielo, ktoré – ako upozornila - začal Nádas písať v roku 1973, v roku 1974 prvú verziu spálil a napokon publikoval v roku 1986, vníma ako "text o hľadaní identity rozprávača", ktoré "v Nádasovom podaní nemá esenciálny, ale naratívny význam". Príspevok mapuje, ako interpretácia vlastného životného príbehu rozprávača ovplyvňuje textotvorné komponenty.
Účastníčky a účastníci konferencie pozitívne hodnotili rozmanitosť príspevkov aj diskusie. Veľký prínos podujatia spočíval nielen v podnetoch pre zainteresovanú odbornú obec, ale aj v tom, že priblížilo dielo Pétera Nádasa záujemcom z iných jazykových a odborných oblastí. Príspevky z podujatia budú publikované v zborníku.
Jana Cviková
Prezentácia trilógie Paralelné príbehy
V podvečerných hodinách v stredu 27. januára v priestoroch kníhkupectva Panta Rhei na Poštovej ulici v Bratislave bola slávnostná prezentácia slovenského vydania románovej trilógie Pétera Nádasa pod názvom Paralelné príbehy, ktorá vyšla vo vydavateľstve Kaligram.
Autora privítal literárny vedec a bývalý veľvyslanec SR v Maďarsku Rudolf Chmel, ktorý zdôraznil, že Péter Nádas patrí k vrcholným predstaviteľom súčasnej nielen maďarskej, ale aj svetovej literatúry. Pripomenul, že Paralelné príbehy sú doteraz vyvrcholením autorovho diela, kľúčovým dielom vo vývoji európskej literatúry. Predstavujú tzv. totálnu literatúru, s množstvom príbehov, svojou zložitou štruktúrou vypovedajú o dnešku, prináša myšlienky, ktoré charakterizujú našu dobu, nielen v stredoeurópskom priestore, ale celej európskej civilizácie. Slovenský preklad je prvým – pripravujú sa preklady do ďalších jazykov.
Paralelné príbehy predstavil riaditeľ Ústavu svetovej literatúry SAV doc. Adam Bžoch. Pripomenul, že toto dielo významného maďarského autora predstavuje jednu zo šťastných podôb vyústenia veľkých tradícií moderného európskeho rozprávania, nadväzuje na rozprávanie najvýznamnejších európskych klasikov. Vysoko ocenil aj prínos slovenskej prekladateľky Juliany Szolnokiovej, ktorá, žiaľ, už nie je medzi nami...
Adam Bžoch konštatoval, že už sám názov naznačuje, že ide o paralelné príbehy, ktoré, ako vyplýva zo samej podstaty slova paralela, sa nemôžu stretnúť. Tvoria obrovskú a zároveň nevyhnutne neúplnú mozaiku pamäte 20. storočia, ktorej zavŕšenie azda nie je ani možné. Jednotlivé postavy zdanlivo ľahko prechádzajú z príbehu do príbehu, každý príbeh si však zachováva svoju svojbytnosť. Nejde o príbehy slávnych, naopak, naopak, románové postavy sú často historicky a často aj spoločensky úplne marginálne. Trilógia sa začína nájdením mŕtvoly v berlínskom parku v zime 1989 a hľadaním vraha, bezvýznamného študenta, pokračuje represáliami sprevádzajúcim likvidáciu koncentračného tábora na nemecko-holandských hraniciach koncom zimy 1945, nadväzuje príbehom obyvateľov jedného peštianskeho bytu začiatkom šesťdesiatych rokov a rozprávaním o priateľstve troch príslušníkov maďarskej tajnej služby, mladíkov s hybridnou identitou, opisom stretnutí peštianskej kartárskej spoločnosti, starších dám z tých istých rokov, príbehom interiérového architekta z konca tridsiatych rokov a jeho ľúbostným vzplanutím k peštianskej psychoanalytičke, ale aj spomienkou na budapeštiansku jeseň a zimu 1956 a jeden z ich dôsledkov, ktorým bola následná evakuácia detí z hlavného mesta... Pokračuje príbehom milenky jednej z mužskýchh postáv, homosexuálnymi dobrodružstvami ďalšej, ako aj príbehmi ľudí z nacistického Lebensbornu, kde za vojny uskutočňovali experimenty mladých mužoch. Záverečným mohutným akordom tohto korpusu je príbeh bývalého väzenského strážcu, ktorý sa utiahne z Budapešti na vidiek a tam sa dopustí vraždy.
"Nevieme, kde sa tieto hlavné a niektoré vedľajšie, no vždy sugestívne príbehy so zmyslom pre najmenší látkový a psychologický detail a zničujúcu empatiu, pokiaľ ide o psychické prežívanie, kde sa tieto príbehy začínajú a nevieme ani kde sa končia," konštatoval Adam Bžoch. „Často nevieme, prečo ich autor rozpráva, aký zmysel majú. Väčšina z nich má spoločné to, že sú otvorené, nedopovedané, nezavŕšené a možno nezavŕšiteľné. Ich zmysel nie je klasicky románový, v zmysle epického oblúka, je pluralistický, polyfónny, s príležitostným vyvrcholeniami, no bez centrálneho ozmyselnenia. K tomu sa ako čitatelia zrejme musíme prepracovať sami."
Súčasťou prezentácie bola aj beseda účastníkov s Péterom Nadásom, v ktorej spisovateľ odpovedal na množstvo otázok o nielen o sebe, ale aj svojej tvorbe a názoroch.
Foto z konferencie: G. Magová
Foto z prezentácie: V. Š.
Hlavným usporiadateľom konferencie v Kultúrnom inštitúte Maďarskej republiky v Bratislave pod názvom Stredoeurópsky kontext tvorby Pétera Nádasa (K niektorým aspektom Nádasovho diela) bol Ústav svetovej literatúry SAV, vedeckými partnermi boli Kabinet hungaroslavistiky Ústavu slavistiky FF Masarykovej univerzity z Českej republiky, Katedra hungarystyki Unywersytetu Warszawskiego z Poľska a Magyar Tudományos Akadémia Irodalomtudományi Intézet z Maďarska. Na organizácii podujatia spolupracoval Kultúrny inštitút Maďarskej republiky, Bratislava, a finančne ho podporil International Visegrad Fund.
Autorky a autori príspevkov z Maďarska (Imre Gyenes), Českej republiky (Marta Pató), Poľska (Elżbieta Szawerdo, Csilla Gizińska) a Slovenska (Lajos Grendel, Mária Kusá, Adam Bžoch, Peter Michalovič, Judit Görözdi) načrtli miesto Pétera Nádasa v maďarskej literatúre, venovali sa recepčným a komparatistickým aspektom Nádasovho diela v západnej Európe a v zámorí, v Poľsku, v Českej republike a na Slovensku, ako aj literárnym a mimoliterárnym interpretačným súvislostiam autorovej tvorby.
Na otvorení konferencie sa zúčastnil aj Péter Nádas, ktorý prišiel do Bratislavy, aby v rámci sprievodných podujatí prezentoval svoju tvorbu, najmä slovenský preklad románovej trilógie Paralelné príbehy (preklad: J. Szolnokiová, Kalligram 2009). Riaditeľ ÚSvL SAV Adam Bžoch ho uviedol ako spisovateľa, "ktorého význam dávno prekročil hranice maďarskej národnej literatúry" a "ktorého na Slovensku poznáme z esejí o strednej Európe ako angažovaného intelektuála".
"Je pre mňa poctou, že sa uskutočňuje toto vedecké sympózium," povedal v úvode vedeckej konferencie venovanej jeho dielu Péter Nádas. Vyjadril svoju vďaku všetkým, ktorí sa rozhodli "celý deň diskutovať o jeho tvorbe". Osobitne sa za vôbec prvý preklad svojej románovej trilógie (originál vyšiel v roku 2005) poďakoval nedávno zosnulej prekladateľke Juliane Szolnokiovej, ktorá – ako povedal – "mi prepožičala jazyk, ktorým nedisponujem". A keďže "predmetom konferencie nie je človek, ale tvorba," vzápätí účastníčky a účastníkov konferencie prenechal ich diskusii.
V prvej časti rokovania predstavil Lajos Grendel, spisovateľ, ktorý prednáša o maďarskej literatúre na Univerzite Komenského, Pétera Nádasa v kontexte maďarskej literatúry. Sústredil sa predovšetkým na autorove romány, ktoré podľa jeho názoru charakterizuje "maximálna dekompozícia a dekonštrukcia románu ako žánru", a románovú trilógiu "Paralelné príbehy" označil "za najvydarenejšiu maďarskú adaptáciu otvoreného diela".
Imre Gyenes oboznámil publikum so zbierkou Pétera Nádasa, ktorej je kurátorom. Táto zbierka existuje od roku 2003 a zhromažďuje preklady Nádasovho diela do cudzích jazykov, ako aj zvukové záznamy z čítaní či rozhlasových vystúpení, informácie o inscenáciách autorových hier, plagáty, fotografie, rukopisy, videá a i. Konštatoval, že podľa množstva prekladov i recenzií sa Nádasovo dielo najväčšiemu uznaniu teší v Nemecku, resp. nemeckej jazykovej oblasti.
Elżbieta Szawerdo sa detailne venovala recepcii Nádasovho diela v Poľsku, ktorej začiatok sa datuje už do roku 1968; v zbierke maďarských krátkych próz bola publikovaná jeho poviedka "Záhradník".
Česká hungaristka Marta Pató načrtla cestu k autorovmu dielu cez Nemecko, konkrétne cez jeho eseje s nemeckou tematikou písané z východnej perspektívy, a cez mimoriadnu kvalitu ocenených českých prekladov. Vyzdvihla aj rolu Nadácie pre maďarskú knihu, ktorá vznik týchto prekladov umožnila.
V druhom bloku sa poľská hungaristka Csilla Gizińska pustila do odvážnej, no veľmi podnetnej komparácie Nádasovho chápania drámy s ritualizovaným "chudobným divadlom" poľského divadelníka Jerzyho Grotowského, pričom sa zaoberala tzv. rituálnymi hrami "Upratovanie" (1977), "Stretnutie" (1979) a "Pohreb" (1980), ktoré pôsobili v maďarskom divadle, ukotvenom v naturalisticko-realistickom spôsobe videnia, veľmi radikálne. Do poľštiny bolo pre antológiu súčasnej maďarskej drámy preložené až v roku 2003 len "Stretnutie".
Rusistka, translatologička prof. Mária Kusá sa venovala slovenským prekladovým konkretizáciám textov Pétera Nádasa "Koniec rodinnej ságy" v preklade K. Královej (Kalligram 1999) a "Upratovanie" v preklade P. Kováča (Kalligram 2003). Posudzovala ich cez prizmu otázky, či môžu fungovať ako samostatný text schopný sprostredkovať relevantnú estetickú informáciu obsiahnutú v pôvodine. Konštatovala napríklad isté "starnutie textu" v prvom prípade a pozitívny význam doslovu pre čitateľskú orientáciu v druhom prípade.
V záverečnom bloku zameranom na interpretáciu Nádasovho diela skúmal germanista Adam Bžoch v trilógii "Paralelné príbehy" rozvetvený systém topoi (ako napr. otcovražda, synovražda, mužské vzťahy, vzťah sluhu a pána), ktorý považuje za skutočné "literárne pozadie" autorovho diela. V pozadí konfliktu "mocného otca a zmäkčilého syna", ako aj "úderného psychologického dikta" identifikoval psychoanalytickú lektúru Freudovej interpretácie Dostojevského, pričom zdôraznil, že dielo obsahuje len veľmi "málo viditeľných freudovských indexov". Nádasovo písanie charakterizoval ako "postmannovské"; Thomas Mann tu podľa neho "zohráva úlohu vzoru, ktorý treba prekonať".
Peter Michalovič z Katedry estetiky Univerzity Komenského analyzoval vo svojom príspevku "kód žánru a jeho (literárnu) subverziu" v knihe "Koniec rodinnej ságy". Krv potomkov jedného židovského rodu sa stáva podľa jeho názoru pomyselnou niťou, ktorá prepája to, čo sa prihodilo jednotlivým členom rodiny, a vytvára tak veľký príbeh rodiny. Časy a miesta sa menia, ale stále znova zažívajú násilie, ktoré sa stáva zdrojom utrpenia. Všetci sú "utváraní tradíciou", až posledný potomok Peter Šimon túto tradíciu odmietne a vytvára vlastný príbeh. Nastáva "ruptúra medzi veľkým príbehom rodu a jeho vlastným príbehom".
Iniciátorka a organizátorka celého podujatia, hungaristka Judit Görözdi odhalila vo svojom príspevku rôzne vrstvy "naratívnej štruktúry Knihy pamätí". Toto dielo, ktoré – ako upozornila - začal Nádas písať v roku 1973, v roku 1974 prvú verziu spálil a napokon publikoval v roku 1986, vníma ako "text o hľadaní identity rozprávača", ktoré "v Nádasovom podaní nemá esenciálny, ale naratívny význam". Príspevok mapuje, ako interpretácia vlastného životného príbehu rozprávača ovplyvňuje textotvorné komponenty.
Účastníčky a účastníci konferencie pozitívne hodnotili rozmanitosť príspevkov aj diskusie. Veľký prínos podujatia spočíval nielen v podnetoch pre zainteresovanú odbornú obec, ale aj v tom, že priblížilo dielo Pétera Nádasa záujemcom z iných jazykových a odborných oblastí. Príspevky z podujatia budú publikované v zborníku.
Jana Cviková
Prezentácia trilógie Paralelné príbehy
V podvečerných hodinách v stredu 27. januára v priestoroch kníhkupectva Panta Rhei na Poštovej ulici v Bratislave bola slávnostná prezentácia slovenského vydania románovej trilógie Pétera Nádasa pod názvom Paralelné príbehy, ktorá vyšla vo vydavateľstve Kaligram.
Autora privítal literárny vedec a bývalý veľvyslanec SR v Maďarsku Rudolf Chmel, ktorý zdôraznil, že Péter Nádas patrí k vrcholným predstaviteľom súčasnej nielen maďarskej, ale aj svetovej literatúry. Pripomenul, že Paralelné príbehy sú doteraz vyvrcholením autorovho diela, kľúčovým dielom vo vývoji európskej literatúry. Predstavujú tzv. totálnu literatúru, s množstvom príbehov, svojou zložitou štruktúrou vypovedajú o dnešku, prináša myšlienky, ktoré charakterizujú našu dobu, nielen v stredoeurópskom priestore, ale celej európskej civilizácie. Slovenský preklad je prvým – pripravujú sa preklady do ďalších jazykov.
Paralelné príbehy predstavil riaditeľ Ústavu svetovej literatúry SAV doc. Adam Bžoch. Pripomenul, že toto dielo významného maďarského autora predstavuje jednu zo šťastných podôb vyústenia veľkých tradícií moderného európskeho rozprávania, nadväzuje na rozprávanie najvýznamnejších európskych klasikov. Vysoko ocenil aj prínos slovenskej prekladateľky Juliany Szolnokiovej, ktorá, žiaľ, už nie je medzi nami...
Adam Bžoch konštatoval, že už sám názov naznačuje, že ide o paralelné príbehy, ktoré, ako vyplýva zo samej podstaty slova paralela, sa nemôžu stretnúť. Tvoria obrovskú a zároveň nevyhnutne neúplnú mozaiku pamäte 20. storočia, ktorej zavŕšenie azda nie je ani možné. Jednotlivé postavy zdanlivo ľahko prechádzajú z príbehu do príbehu, každý príbeh si však zachováva svoju svojbytnosť. Nejde o príbehy slávnych, naopak, naopak, románové postavy sú často historicky a často aj spoločensky úplne marginálne. Trilógia sa začína nájdením mŕtvoly v berlínskom parku v zime 1989 a hľadaním vraha, bezvýznamného študenta, pokračuje represáliami sprevádzajúcim likvidáciu koncentračného tábora na nemecko-holandských hraniciach koncom zimy 1945, nadväzuje príbehom obyvateľov jedného peštianskeho bytu začiatkom šesťdesiatych rokov a rozprávaním o priateľstve troch príslušníkov maďarskej tajnej služby, mladíkov s hybridnou identitou, opisom stretnutí peštianskej kartárskej spoločnosti, starších dám z tých istých rokov, príbehom interiérového architekta z konca tridsiatych rokov a jeho ľúbostným vzplanutím k peštianskej psychoanalytičke, ale aj spomienkou na budapeštiansku jeseň a zimu 1956 a jeden z ich dôsledkov, ktorým bola následná evakuácia detí z hlavného mesta... Pokračuje príbehom milenky jednej z mužskýchh postáv, homosexuálnymi dobrodružstvami ďalšej, ako aj príbehmi ľudí z nacistického Lebensbornu, kde za vojny uskutočňovali experimenty mladých mužoch. Záverečným mohutným akordom tohto korpusu je príbeh bývalého väzenského strážcu, ktorý sa utiahne z Budapešti na vidiek a tam sa dopustí vraždy.
"Nevieme, kde sa tieto hlavné a niektoré vedľajšie, no vždy sugestívne príbehy so zmyslom pre najmenší látkový a psychologický detail a zničujúcu empatiu, pokiaľ ide o psychické prežívanie, kde sa tieto príbehy začínajú a nevieme ani kde sa končia," konštatoval Adam Bžoch. „Často nevieme, prečo ich autor rozpráva, aký zmysel majú. Väčšina z nich má spoločné to, že sú otvorené, nedopovedané, nezavŕšené a možno nezavŕšiteľné. Ich zmysel nie je klasicky románový, v zmysle epického oblúka, je pluralistický, polyfónny, s príležitostným vyvrcholeniami, no bez centrálneho ozmyselnenia. K tomu sa ako čitatelia zrejme musíme prepracovať sami."
Súčasťou prezentácie bola aj beseda účastníkov s Péterom Nadásom, v ktorej spisovateľ odpovedal na množstvo otázok o nielen o sebe, ale aj svojej tvorbe a názoroch.
Foto z konferencie: G. Magová
Foto z prezentácie: V. Š.