ŠTÚDIE Tomáš H o r v á t h, „A po smrti spojení“ 169 Jozef T a t á r, Podoby ľúbostného vzťahu muža a ženy vo veršovaných poviedkach Ľudmily Podjavorinskej Po bále a Na bále 182 ROZHĽADY Zo Slovníka diel slovenskej literatúry 20. storočia (Fedor M a t e j o v) 196 DISKUSIA Linda H u t c h e o n, Nový pohľad na národný model (Dokončenie) 204 ANKETA Anketa k 50. výročiu časopisu Slovenská literatúra (Peter Z a j a c) 236 KRONIKA Michal Harpáň jubiluje (Milan Š ú t o v e c) 238 RECENZIE Miroslav Červenka: Fikční světy lyriky (René Bílik) 242 Lubomír Doležel: Heterocosmica. Fikce a možné světy (Martin H u d y m a č) 245

Štruklturálno-sémantická analýza modernistickej poviedky Jána Hrušovského Žralok (1923) po modelovaní naratívnej štruktúry ako zreťazenia funkcií a ich zoskupenia do sekvencie (tá je uzatvorená prostredníctvom invertovania aktančných rolí a transformácie zmluvných vzťahov) prechádza k vypracovaniu modelu hĺbkovej sémantickej štruktúry textu vo forme semiotického štvorca. Figuratívnym reprezentantom sémantickej kategórie “život” je “zem”, ku ktorej sa Enrico snaží doplávať; “voda”, v ktorej Enrico hynie v zuboch žraloka, sa viaže so “smrťou”. Odmietnutie spojenia muža a ženy nastáva na zemi, spojenie muža a ženy, z hľadiska kódu modernizmu kódované príznakom smrti (spojenie Erosa a Thanatosa), nastáva vo vode.Túto transformáciu odopretia spojenia na spojenie a paralelnú transformáciu života na smrť vykonáva aktér žralok, ktorému preto môžeme pripísať sémantickú hodnotu non-život. Funguje ako kontradikcia života – jeho figuratívneho aktéra, “zenme” (vylovený na palubu lode hynie). Benvenuto, zametač paluby (čiže je metonymicky spojený so zemou) zabíja žraloka – vyťahuje ho z vody na palubu, “zem”: je teda nositeľom sémantickej hodnoty “non-smrť”. “Krvavé more” je produkované konjunkciou záporných hodnôt: žraloka, operujúceho v mori. Konjunkcia kladných hodnôt (“život”, zem a “non-smrť”, zametač zeme) produkuje (len implikovanú) čistotu ako výsledok zametania paluby. Stojí v opozícii voči nečistote ako zmiešaniu heterogénnych entít krvi a mora (“zakrvavené more”). Zovšeobecnené generatívne syntaktické pravidlo, odvodené zo syntatktických pravidiel jednotlivých sekvencií, ktorého akčný rádius pokrýva naratívnu štruktúru ako celok, je: v oboch príbehoch (rámcovom i vloženom) je aktant (raz ľudský, raz neľudský) odoslaný do jemu protikladnej hodnotovej sféry, prostredia (človek do vody, žralok na zem), kde hynie (prostredie je silnejšie než aktant). Projekcia paradigmatickej osi sémantických kategórií na syntagmatickú sa teda deje podľa algoritmu, ktorý kladie do chronologickej, dejovej konfrontácie aktanty (ich funkciu napĺňajú životní aktéri) s hodnotou H a prostredie nesúce hodnotou negH, čiže v chronologickom ráde konfrontuje protikladné hodnotové členy achrónnej hĺbkovej štruktúry

V naratívno-reflexívnych útvaroch Ľ. Podjavorinskej (1872 – 1951) Po bále (1903) a Na bále (1909) sa síce začínajú stavať krehké základy lásky, no v porovnaní s debutom Z vesny života (1895) už nie platonickej, ale erotickej – vo Frommovom chápaní (uplatňovanie telesných i netelesných foriem lásky). Autorka ju správne poníma ako fenomén exkluzivný, vylučuje jej univerzálnosť. Uznáva jedinečnosť v láske. Vo svojej polemike s „módnymi“ ľúbostnými vzťahmi (hra, flirt...) ich Podjavorinská zvýrazňuje ako problém emocionálny a etický. Emancipáciu ľúbostných dvojíc a neakceptovanie rôznych foriem pseudolásky na pozadí vplyvu spoločenskej štruktúry a jej duchovna na charakter človeka nastoľuje neafektovane, so zmyslom pre ľudské slabosti. Nadhľad na lásku a na milencov umožnil autorke viesť účinnú polemiku medzi tradičným a novým, etickým a neetickým, hlbokým a plytkým ľúbostným vzťahom. Lásku poníma moderne – egoistickú lásku odhaľuje nielen u mužov, ale aj u žien. Pred nestálosťou v láske preferuje oddanosť. Zároveň anticipuje postupné presýtenie sa neviazanou láskou. Nastoľuje problém ženy hlavným mužským protagonistom vnímanej ako menejcenného partnera (Na bále) i ženy rovnocennej, ale vypočítavej (Po bále). Jej literárne ľúbostné varianty sa vyznačujú nadmernou zamilovanosťou mužov. Nástupom pragmatických vzťahov v europeizujúcej sa slovenskej malomestskej spoločnosti, kde sa všetko deje kvôli vonkajšiemu efektu, dochádza k deformáciám a vulgarizácii lásky. Konfrontačno-polemickú črtu nachádzame aj v tvorivom sa zmocnení puškinovskej strofy.