ŠTÚDIE Stanislav R a k ú s, Funkčnosť, nefunkčnosť a zážitkovosť (na materiáli rozprávkovej fikcie) 1 Ján Z a m b o r, Nite (Interpretácia prvej časti zbierky Miroslava Válka Dotyky) 7 Valér M i k u l a, Rovina (Interpretácia druhej časti zbierky Miroslava Válka Dotyky) 20 Eva J e n č í k o v á, Mesto ako médium modelovej existencie človeka (K toposu mesta v Slobodovom románe Rozum) 31 ROZHĽADY Alexander K. Ž o l k o v s k i j, Fro: päť lektúr 40 KRONIKA Odchod Jožka Kuzmíka (Jozef M i n á r i k) 61 Aká si, Eva Fordinálová? (K šesťdesiatke prof. PhDr. Evy Fordinálovej, CSc.) (Cyril K r a u s) 64 K vzácnemu jubileu literárneho historika (Gizela G á f r i k o v á) 66 RECENZIE Le letterature dei paesi slavi: storia e problemi di periodizzazione (Pavol K o p r d a) 69 Zambor, Ján a kol.: Slovenská literatúra v jedenástich interpretáciách (Jana K u z m í k o v á) 77 Goszczyńska, Joanna: Mit w folklorze i literaturze słowackiej XIX wieku (Valér M i k u l a) 79 Vongrej, Pavol: Vyhnanec. Prípad Michal M. Hodža (Irena M a l e c) 81 Malinovská-Šalamonová, Zuzana: Román ako mimesis a mathesis (Na príklade románovej tvorby Hervého Bazina) (Stanislava M o y š o v á) 83 Z VEDECKÉHO ŽIVOTA Nitriansky projekt Slovníka estetických výrazových kategórií (Mária V a l e n t o v á) 86

Otázky funkčnosti, nefunkčnosti a zážitkovosti autor sleduje v komunikačnej situácii pri ktorej literárne dielo chápe ako konfiguráciu textového a „netextového“ priestoru. Zážitkovosť je reaktívnou zložkou komunikačného fungovania diela. Na rozdiel od literatúry zábavného a ideologického charakteru je podnecuje taká podoba účinnosti, ktorú kryje v mimetickom i deformačnom type epiky autentickosť. V práci ide o prieskum antinómie funkčnosť – nefunkčnosť vo vzťahu k zážitku na úrovni detskej, dospelej a čiastočne i tínedžerskej literatúry. Na konkrétnych dielach rozprávkovej epiky sa v nej sleduje úlohy arteficiáneho látkového zamerania témy, substitučných procesov a textovej explikácie funkčnosti i jej opaku v porovnaní s literatúrou nerozprávkového charakteru.

Autor sa v štúdii venuje básňam prvej časti zbierky Miroslava Válka Dotyky (1959), ktorá má názov Nite. Interpretačné problémy Válkovej poézie vidí najmä v básnikovej práci s hrou významov. V Nitiach prevládajú básne zachytávajúce tenzívne problémové situácie partnerských vzťahov s rozmerom iracionality. J. Zambor sa usiluje o relatívnu komplexnosť interpretácie - všíma si dôležité štruktúrne zložky básne (najmä tematické, obrazné, rytmické, rýmové a eufonické), usúvzťažňovaním postihuje ich významy participujúce na zmysle textu, a osobitne sa zameriava na odkrývanie intertextových vzťahov. V Nitiach popri rozvíjaní symbolistického modelu básne s jeho motivicko-obrazným a zvukovým inštrumentáriom a aktualizácii poetistického a konštruktivistického básnického modelu vidí úsilie o depatetizáciu a depoetizáciu, charakterizované motivickou a výrazovou civilnosťou, konkrétnosťou, vecnosťou, hovorovosťou i prozaizáciou, čo súvisí s básnikovou inklináciou k poézii všedného dňa. S Válkovým úsilím o nové tvarovanie básne sa spája skladobná diskontinuitnosť a juxtapozičnosť tematicky rozličných segmentov, ktorá vyúsťuje do uplatnenia montáže.

Štúdia podáva interpretáciu druhej časti básnickej zbierky Miroslava Válka (1927 – 1991) Dotyky (1959). Kým prvá časť Nite je odozvou (niekedy ironickou) na poetiku a témy symbolizmu, druhá časť Rovina prináša výrazne odlišnú poetiku, tematiku i autorské postoje. Táto časť obsahuje tri rozsiahlejšie básne pásmového charakteru, písané voľným veršom; autor tu používa neoavantgardné postupy montáže, ostré strihy, motivované asociačnými skokmi, čím nadväzuje na avantgardné poetiky 1. polovice 20. stor. (Apollinaire, český poetizmus a sčasti i konštruktivizmus a surrealizmus). Najdôležitejším rozdielom je však ideové vyznenie týchto básní, ktoré je konformné s oficiálnou dobovou ideológiou: oproti melancholicko-dekadentným náladám Nití, vyprovokovaným zväčša individuálnymi ľúbostnými problémami, sa v Rovine hlása ich voluntárne prekonanie príklonom k tzv. kladným kolektivistickým hodnotám. V ideovo-tematickej zložke sa tak druhá časť Válkovho debutu vracia k doktríne schematizmu (socialistického realizmu), hoci poetologicky predstavuje postavantgardné postupy, ktoré dovtedy táto doktrína nepripúšťala. Válek takto reinštaloval schematizmus na vyššej poetologickej úrovni, a predlžoval tak jeho životnosť v slovenskej poézii.

Autorka štúdie „Mesto ako médium modelovej existencie človeka“ sa zaoberá toposom mesta, ktorý sa stal súčasťou literatúry najmä v podobe rôznych symbolov alebo alegórií. Topos mesta ako elementárny štruktúrny vzor zacieľuje svoju pozornosť na nové, často sa meniace korelácie tematologického plánu i obrazovej, metaforickej formy. Implikuje v sebe priestorovo-časový, hodnotiaci aj intertextový moment. V slovenskej literatúre sa začali topos mesta a urbánna tematika v širšom zmysle radikálnejšie presadzovať až v literatúre medzivojnového obdobia a po roku 1945 až v 60. rokoch (Blažková, Jaroš, Sloboda, Johanides, Hykisch, neskôr Ballek, Vilikovský, Vášová, Mitana, Puškáš, Grendel ai.). Medzi mestom – jeho priestorovým členením a usporiadaním a vytváraním človeka priestorom je trvalá interakcia, ktorá sa premieta aj do umeleckého zobrazenia životného priestoru a hlbších vrstiev vedomia epických postáv. E. Jenčíková cez topos mesta interpretuje protagonistu Slobodovho románu Rozum (1982), ktorý sa pohybuje a „žije“ v dvoch životných priestoroch (mesto-centrum a vidiecke mestečko-periféria). Autorkina analýza textu odkryla fakt, že autor modeloval centrum i perifériu, mesto i vidiek tak, aby dochádzalo k ich zámernému „zlievaniu“ a „preskupovaniu“. Zrušenie tejto klasicky binárnej opozície sa stalo súčasťou dobre premyslenej autorskej stratégie. Sústredenie sa na negatívne konotácie toposu mesta i vidieka, ich funkčné zakomponovanie do hlbších sujetovo-motivických textových štruktúr, pomohli autorovi vytvoriť metaforický obraz „chorej“, totalitnej spoločnosti a zároveň modelovú existenciu ľudského jedinca v stave totálnej otupenosti.